Táto vec je vôbec zvláštna – viera Západu v naše víťazstvo. Na jednej strane sa zdá byť iluzórna, na druhej strane určuje budúcnosť národov a kontinentov na roky a roky.
Pripomeňme si, že ani v predvečer rozsiahlej ruskej invázie Spojené štáty skutočne neverili, že Ukrajina, jej armáda a ľudia sú schopní prežiť, držať aspoň väčšinu územia pod náporom „druhej armády sveta“.
Najviac, v čo sme dúfali napríklad vo Washingtone, bol náš odvážny partizán na okupovaných územiach. Preto nám poskytli vhodné prostriedky na vedenie partizánskej vojny – STinger„ako aj Oštepa) V rozsahu dovolenom ustanoveniami tohto dohovoru generálny tajomník Organizácie Spojených národov zabezpečí, aby generálny tajomník Organizácie Spojených národov mal právo Takto Američania kedysi zásobovali afganských mudžahídov, ktorí bránili svoju krajinu pred sovietskymi útočníkmi.
A Berlín vôbec neveril v schopnosť Ukrajincov vzdorovať. Preto Nemci poskytli iba päťtisíc starých prilieb. Nakoniec ho ani neposkytli, ale len sľúbili.
Briti a Poliaci verili v náš odpor o niečo väčšie. Oveľa skôr si uvedomili, že je potrebné poskytnúť ukrajinskej armáde najsilnejšie vojenské prostriedky.
Je ešte väčšia medzi pobaltskými národmi, aj keď bola spôsobená existenčnou nevyhnutnosťou. Estónci, Lotyši a Lotyši si jasne uvedomovali, že ak Ukrajina nebude klásť odpor, stanú sa ďalšími obeťami ruskej agresie.
Viera v odolnosť Ukrajiny rástla spolu s našimi úspechmi na bojiskách. Našim ozbrojeným silám sa podarilo zastaviť nepriateľa na okraji Kyjeva, nepustili ich do Mykolajiva a bránili Charkov. Naše víťazstvá prirodzene prispeli k rastu viery v nás na Západe. A s touto vierou sa zvýšila aj sila vojenskej pomoci. To bolo obzvlášť viditeľné po brilantnej charkovskej ofenzíve a takmer nekrvavom oslobodení Chersonu, o ktorom sa už predpovedalo, že bude osudom nového Stalingradu.
Podobne nedostatok úspechu viedol k poklesu viery. Takto sa téza deklaruje čoraz častejšie na všetkých analytických platformách, politických fórach a autoritatívnych publikáciách: ofenzíva Ukrajincov uviazla na mŕtvom bode, Ukrajina stratila svoj útočný potenciál, takže je čas vrátiť sa k rokovaniam. A zbrane už Ukrajincom nemožno dávať. Alebo dať len na ochranu území, ktoré ešte neboli obsadené.
Tieto rozhovory mi pripomínajú sovietsku anekdotu o vodičovi električky. Každé ráno sledoval, ako jedna dáma, ktorá mešká do práce, zakaždým šprintovala na autobusovú zastávku a na poslednú chvíľu skočila do električky. Jedného dňa však vodič zavrel dvere pred nosom dámy a pomyslel si: „Nemal som na to čas.“
Takže naši západní partneri, rovnako ako tento vodič, si nemôžu uvedomiť, že všetko závisí od nich. Neustále odkladajú poskytovanie potrebných zbraní, dlho, ako sa hovorí v Galícii, spopolňujú, vyjadrujú varovania, obavy (nie aby rozhnevali Rusko), potom ich konečne dajú. Ale sú prekvapení: „Och, nemali čas to urobiť.“
Samozrejme, sme im v každom prípade vďační, ale ak by tieto zbrane dali rýchlejšie, situácia na fronte by bola pre Ukrajinu rádovo priaznivejšia. Napríklad, ak by sme dostali húfnice „troch sekier“ pred začiatkom invázie, je dosť pravdepodobné, že v Buči a Irpine by nedošlo k žiadnym tragédiám, možno by sa ani Cherson a Mariupol nemuseli vzdať. Bol by s nami skôr HIMARSLysyčansk a Severodoneck by s najväčšou pravdepodobnosťou prežili. Ak by sme mali Leopardy v čase charkovskej ofenzívy, pravdepodobne by sa nám pred rokom podarilo preraziť do Azovského mora. Keby len ukrajinské letectvo dostalo F-16 Pred začiatkom letnej ofenzívy v Záporožskom smere by Ozbrojené sily Ukrajiny mali všetky šance preraziť aspoň do Mariupola a skutočne zablokovať „nadpozemský koridor“ na Krym.
Samozrejme, história, a ešte viac vojenská história, netoleruje subjunktívnu náladu, ale faktom je, že oneskorenie Západu pri poskytovaní vhodných zbraní Ukrajine vedie k fatálnym následkom.
V predchádzajúcom článku som už argumentoval, prečo ukrajinsko-ruské rokovania nemajú zmysel ani pri súčasnej rovnováhe strán. Takže už nebudem opakovať svoje argumenty. Zvážme pravdepodobnosť a uskutočniteľnosť pokračovania vojenskej cesty riešenia problému. A táto možnosť je možná len so silnou vojenskou podporou Západu. Okrem toho by sa táto podpora mala poskytovať na princípe „všetko a okamžite“.
A tu sa vraciame k otázke viery. Verí ešte Západ v naše víťazstvo? V súvislosti s odpoveďou na túto otázku budem citovať úryvok z článku s názvom „Západ musí poraziť Rusko“ (Západ musí poraziť Rusko) známa novinárka Anne Applebaum, ktorá sa dobre orientuje v situácii v Ukrajine:
„Kyjev mal byť obsadený za tri dni, zvyšok Ukrajiny za šesť týždňov. O viac ako 21 mesiacov neskôr ruštinaA vojaci opustili polovicu územia, ktoré okupovali vlani vo februári. Najmenej 88 000 ruských vojakov je pravdepodobne zabitých – konzervatívne odhaduje – a najmenej dvakrát toľko bolo zranených. Vybavenie v hodnote miliárd dolárov, ruské tanky, lietadlá, delostrelectvo, vrtuľníky, obrnené vozidlá a vojnové lode boli zničené. Ak by niekto predpovedal takýto výsledok pred vojnou – a nikto to neurobil – nazvalo by sa to fantáziou. Nikto by neveril, že ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, profesionálny komik, môže viesť krajinu vo vojnovom stave, že demokratický svet sa zjednotí, aby mu pomohol, alebo že ruský prezident Vladimir Putin utrpí také poníženie.“
Takže pred rokom bola šanca, keď bol Putin zrazený, dokončiť ho, doručiť víťazný knokaut. Ale Západ bol vtedy nepripravený. V Európe a Amerike boli vyjadrené obavy, že v stave zúfalstva šéf Kremľa stlačí „červené tlačidlo“, nariadi nehodu na ZNPP alebo príde s nejakou inou démonickou odplatou.
Aj keď je to zvláštne, už existovalo toľko dôvodov uchýliť sa k „asymetrickým reakciám“, buď by bol krymský most vyhodený do vzduchu, alebo by vlajková loď Čiernomorskej flotily bola poslaná na dno, alebo by bol napadnutý Sevastopol. A odplata nie je aktuálna. Napríklad Rusi z hanby vyhodili do vzduchu priehradu Nova Kachovka a zaplavili svoje vlastné obranné pochybnosti – a to sa ukázalo ako maximum ich nahnevanej reakcie.
Okrem toho však strach z kolapsu Ruska na Západe nezmizol. Podľa mnohých politikov vo vysokých funkciách vo Washingtone, Bruseli, Berlíne alebo Paríži by kritická porážka ruskej armády mohla otriasť Putinovým režimom, spustiť procesy rozpadu Ruska alebo dokonca občiansku vojnu s neočakávanými dôsledkami pre svet. Aj keď by sme sa mali báť niečoho úplne iného – víťazstva Ruska a posilnenia Putinovho režimu. A Rusko môže byť považované za víťaza, aj keď nepostúpi o palec ďalej na ukrajinskom fronte. Ak zabezpečí už okupované územia aj v nejakom dočasnom stave, v nejakej dohode o prímerí (dokonca ani v prímerí). Život dokázal, že nie je nič trvalejšie ako dočasné. Pripomeňme si minské dohody, kde okupované územia neboli uznané ani ako ruské, ale len „dočasne neukrajinské“. No a čo? Svet de facto uznal právo Ruska vlastniť ich. V skutočnosti to isté ako na okupovanom Kryme.
A to bude problém nielen v Ukrajine. Koniec koncov, systém globálnej bezpečnosti, vybudovaný po druhej svetovej vojne a zakotvený v Helsinských dohodách, bude konečne rozbitý. Tu je vhodné ešte raz citovať článok Anny Applebaumovej:
„V tomto zmysle sa výzva, ktorú Putin predstavuje pre Európu a zvyšok sveta, od februára 2022 nezmenila. Ak sa vzdáme toho, čo sme doteraz dosiahli, a vzdáme sa podpory Ukrajine, výsledkom by stále mohlo byť vojenské alebo politické dobytie Ukrajiny. Dobytie Ukrajiny by ešte mohlo posilniť Irán, Venezuelu, Sýriu a zvyšok Putinových spojencov. To by mohlo podnietiť Čínu k invázii na Taiwan. To by mohlo viesť k novej situácii v Európe, v ktorej by Poľsko, pobaltské štáty a dokonca aj Nemecko boli v neustálom fyzickom ohrození so všetkými sprievodnými dôsledkami pre obchod a prosperitu. Európa, ktorá je neustále vo vojne, myšlienka, ktorá sa väčšine ľudí na Západe zdá nemožná, sa ruskému prezidentovi stále zdá mimoriadne prijateľná. Putin strávil pamätnú časť svojho života ako dôstojník KGB, ktorý zastupoval záujmy sovietskeho impéria v Drážďanoch. Pamätá si, keď bolo východné Nemecko pod vládou Moskvy. Ak to tak mohlo byť, prečo nie znova?“
A aby sa zabránilo opísanej katastrofe, je potrebné poskytnúť Ukrajine všetko, čo vrchný veliteľ Valerij Zalužnyj opísal v článku pre noviny Tá Ekonóm. V porovnaní s výdavkami Západu na afganský projekt je to zanedbateľné. A ak predpovedáme straty, ktoré utrpí demokratický svet, ak sa proroctvo Anny Applebaumovej naplní, potom sú rády čísel vo všeobecnosti neporovnateľné.
Kolaps Ruska? Nie je stále jasné, že je to oveľa menší problém ako existencia súčasného agresívneho Ruska Putina, ktoré chce obrátiť celý svet hore nohami?
