Druhá jeseň veľkej rusko-ukrajinskej vojny sa chýli ku koncu. November 2023 sa chýli ku koncu, očakávalo sa… V skutočnosti sme očakávali nepríjemné veci. V porovnaní s rovnakým obdobím predchádzajúceho roka, keď už Rusi ostreľovali zariadenia energetickej infraštruktúry po celej Ukrajine, mnohí čakali na druhú sériu reality show Blackout. Zakúpili sa generátory a nabíjacie stanice, neprerušiteľné zdroje energie a rôzne baterky. Trpká skúsenosť z jesene a zimy 2022/23 tlačila Ukrajincov k aktívnej príprave, ktorá sa zatiaľ ukázala ako zbytočná. A možno to tak zostane až do jari.
Aký je dôvod? V tých „mestských legendách“ o údajnom zákulisnom varovaní ukrajinskej strany pred ruskou stranou – hovoria, že ak zasiahnete naše tepelné elektrárne, zničíme tú vašu? Takýmto konšpiračným teóriám sa, samozrejme, dá veriť. Nezabúdajme však na otvorené varovania. Tých, ktoré boli adresované Rusku pred inváziou a dokonca aj počas totálnej vojny, ich bolo dosť. Mali silný vplyv na vedenie Kremľa, dokázali zmeniť rozhodnutie Kremľa? Odpoveď je jasná – nemohli.
Preto treba uznať, že jedinou skutočnou možnosťou, ktorá vysvetľuje absenciu masívnych raketových útokov na Ukrajinu, najmä na zariadenia energetickej infraštruktúry, je nedostatok dostatočného počtu rakiet. A tiež pochopenie, že ukrajinská protivzdušná obrana sa tento rok vážne posilnila. Hoci druhý faktor nie je taký rozhodujúci, pretože, povedzme, v blízkosti Avdiivky, napriek všetkej sile ukrajinskej obrany, Rusi hádžu a hádžu svoje „mäsové“ davy a zmluvných vojakov do boja, šetriac tento zdroj, ktorý je mimochodom oveľa ťažšie obnoviť, ako vytvoriť výrobu rakiet. Ide len o to, že raketa sa stavia rýchlejšie, ako človek rastie z dojčaťa do mobilizačného veku.
Rusi nemajú rakety. Nemajú zdroje a príležitosti. Preto sme ku koncu novembra nezažili ani jeden masívny raketový útok. Pretože ak by tieto rakety existovali, nič by ich nezastavilo. Ani varovania Západu, najmä pokiaľ ide o Nord Stream 2, ich nezastavili pred začiatkom totálnej vojny. Tento mechanizmus funguje len jedným smerom – ak sa prijme rozhodnutie, bude implementované bez ohľadu na to, aké náklady budú mať Rusi. Ak sa však cena ukáže ako nedostupná, nie je potrebné ich varovať.
Pamätajte nie na jeseň, ale na jar 2022. Keď boli ruské jednotky na okraji Kyjeva – na pravom aj ľavom brehu. To bol okamih, keď boli okupanti najbližšie k ukrajinskému hlavnému mestu. Samozrejme, ani dobytie Kyjeva by v súčasnej vojne nič vážne nezmenilo – ale nehovoríme o objektívnej realite, ale o ruskom pohľade na ňu. Pre Kremeľ bolo dôležité obsadiť Kyjev. Ale neurobili to. A vo všeobecnosti utiekli z regiónov Kyjev, Žytomyr, Černihiv a Sumy. Prečo? Áno, pretože nemali zdroje na pokračovanie nepriateľských akcií. Rovnakým spôsobom utiekli z Chersonu, kde bola porážka zrejmá. Porážka nie je v zmysle ničenia vojsk – ale v zmysle straty územia. To je dôvod, prečo boli okupačné jednotky stiahnuté – nie kvôli vymyslenému záujmu generála Surovikina o vojakov (keď to bolo v ruskej armáde, že generáli sa obávali o osud súkromníkov), ale preto, že nebolo možné udržať toto územie.
Rusi sa teda vzdávajú len vtedy, keď nemajú zdroje na boj. Toto je údajne zrejmý postulát, ale nebude zbytočné ho opakovať znova. A tu je dôvod. Práve túto jeseň sa téma formátu vstupu Ukrajiny do NATO konečne objavila vo verejnom priestore na Západe. Ukrajina sa údajne pripojí v plnom rozsahu, ale bezpečnostné záruky uvedené v článku 5 Severoatlantickej zmluvy budú platiť len na území kontrolovanom ukrajinskou vládou.
A to vyvoláva otázku. Zastaví toto varovanie Rusko, alebo znemožní útok, aj keď nie raketami, ale dronmi – ktoré teraz okupanti aktívne používajú – na mierumilovné ukrajinské mestá? Alebo sa Rusi v tomto prípade zastavia až vtedy, keď im bude zrejmá ich porážka?
Nikto nepozná odpoveď na túto otázku. Pretože toto je v skutočnosti odpoveď na otázku „ako sú ruské strategické jadrové zbrane pripravené aspoň na ekvivalentnú odpoveď?“ A možno to nevie samotný ruský generálny štáb. Koniec koncov, vzhľadom na to, ako sa pripravili na totálnu inváziu, vzhľadom na katastrofické (pre okupantov) zlyhanie blitzkriegu a nielen to, vznikajú pochybnosti o adekvátnom posúdení objektívnej reality ruským vojenským a politickým vedením.
Otázkou zostáva, či majú prívrženci takéhoto „okliešteného“ vstupu Ukrajiny do NATO pravdu, keď tvrdia, že po tomto rozhodnutí (alebo aspoň poskytnutí „švédsko-fínskych“ bezpečnostných záruk Ukrajine pred vstupom do Aliancie) sa akákoľvek vojna na územiach kontrolovaných ukrajinskou vládou zastaví. A tiež raketa a dron.
Stále však existuje verzia, aj keď na pokraji s konšpiračnou teóriou, že preto sa práve teraz objavila téma bezpečnostných záruk pre mierovú časť Ukrajiny, keďže Západ má informácie o stave raketového programu agresorskej krajiny a chápe, že Rusko jednoducho nemá na Ukrajinu čo strieľať. Preto tieto bezpečnostné záruky do istej miery dokonca hrajú do karát Kremľu – nebude potrebné vysvetľovať, prečo Ukrajinci sedia v teple a so svetlom, a nie ako minulý rok. Napriek tomu je jasné: „Chcete jadrovú vojnu s celým NATO?“
Druhý november totálnej vojny sa chýli ku koncu. November, ktorý nám ukazuje hlavnú Achillovu pätu okupanta – nedostatok zdrojov a príležitostí. A to by malo nakoniec viesť ku konečnej porážke Kremľa v Ukrajine. A ako presne to bude rámcované pre ruských nevoľníkov – ako „gesto dobrej vôle“, „vrátime sa“ alebo „Putin zachránil svet pred jadrovou apokalypsou“ – to by nás už nemalo znepokojovať.
