Totálnu inváziu vojsk Ruskej federácie na Ukrajinu sprevádzali zverstvá ich vojakov. „Vanka“, rozmaznávaná „ruským svetom“, plne ukázala svoju „tajomnú dušu“, kde nie je ľútosť nad neozbrojenými mužmi, staršími ľuďmi, bezbrannými ženami a deťmi.
Rusi s inšpiráciou a vášňou ničia umelecké predmety aj kultúrne pamiatky. Činoherné divadlo v Mariupole, múzeum Hryhoriy Skovoroda v Charkovskej oblasti, útoky na centrum Odesy, zničenie budov medzivojnového obdobia vo Ľvove. S nemenšou horlivosťou zničili starobylé pamiatky v Aleppe. Zdá sa, že nositelia iba „veľkej“ kultúry môžu tak nemilosrdne zničiť neoceniteľné a jedinečné. Všetko, čo nezapadá do rakvy-obdĺžnikového obrazu ich sveta.
Diablovi obhajcovia a dohoda so svedomím
Dnešní Rusi nie sú len pokračovaním včerajška. Oni, ich zločiny, boli umožnené kombináciou mnohých faktorov. Jedným z nich je „nezávislé“ postavenie jednotlivých „intelektuálov“, ktorí pracujú v demokratických krajinách a vedia všetko o tom, ako funguje svet. Sú to úspešní podnikatelia a etablovaní výskumníci. Najmä „Rusi“ rôzneho druhu, medzi ktorými budú vždy „svetlé“ hlavy, sú presvedčení, že Rusko nemalo na výber, Putin nie je na vine a nie všetko je také jednoduché.
„Princípy“, „pozícia“ a „výskumná“ optika neumožňujú týmto „vedcom“ vidieť niečo mimo nosa. Nevšímajú si ani zločiny Rusov v Sýrii a v Ukrajine. Hoci zverstvá a teror sú to, čo najvýrečnejšie svedčí o Ruskej federácii. Jeho politici, otrávení imperializmom, cynickí podnikatelia-kompromisníci, spisovatelia-propagandisti atď. Najmä o zatrpknutom „obyčajnom“ Rusovi s televízorom v hlave, ktorý sa tak ľahko oblieka do vojenskej uniformy a posiela zabíjať. Všetky majú viac spoločného s terorizmom ako s kultúrou, dokonca aj s tou „veľkou“.
Je veľký rozdiel medzi príbehmi Rusov o sebe a o tom, čím v skutočnosti sú. Civilizovaný svet si to dlho odmietal všimnúť. Vždy existovali Moskvou financované centrá vplyvu, ktoré vytvárali mýtus o mocnom a jedinečnom Rusku – neporaziteľnom a nenahraditeľnom. Poslaním Ukrajiny je preto informovať svet o skutočnej povahe Ruska. Už na tom pracujeme, ale tento proces by mal byť systematický a organizovaný.
Prehľad a povedomie
Je ľahké obdivovať Rusko a hovoriť o jeho „veľkosti“, ak sa s ním nezaoberáte, ak tam nežijete. Vzájomné spoznávanie sa môže byť nečakane bolestivé, dokonca toxické. Z nejakého dôvodu všetci títo sigali a depardieu nezostali v tomto svete „spravodlivosti a dobra“, hoci ich sprievod cez močiare bol tak starostlivo lemovaný ruskými dolármi. Každý z nich, rovnako ako migrujúci pracovníci zo sveta futbalu, sa nevyhnutne rozlúčil s „neumytým“ Ruskom, „krajinou otrokov, krajinou pánov“ a potom sa vrátil na „rozpadajúci“ Západ.
Orientačný je aj príbeh galícijskej cirkevnej a sociálno-politickej osobnosti, spisovateľa a vydavateľa Ivana Naumoviča. Bol uniatom a potom pravoslávnym kňazom, mal veľa priaznivcov, rusofil. Naumovič pretiahol „ruský svet“ do rakúskej Haliče a zjavne nebol proti vtiahnutiu Galície do Ruskej ríše. Písal o „bratoch“, jazykovej, literárnej a „ľudovej“ komunite „malého ruského“ a „veľkého ruského“ ľudu. Medzi Naumovičových oponentov patrí Ivan Franko. Zároveň ten druhý uznal prínos prvého z nich k „kruhu duchovného prebudenia nášho ľudu“.
Ivan Naumovič je nejednoznačný, ale aj vynikajúci človek. S potenciálom, s vlastnou víziou. Nie celý svoj život strávil v Galícii. V polovici 1880. rokov prvýkrát navštívil Ruskú ríšu, žil nejaký čas v Kyjeve a nakoniec emigroval a zomrel na území moderného regiónu Krasnodar. Naumovičov pobyt v Rusku zapôsobil. Tu je citát z jeho listu umelcovi a spisovateľovi Kornylo Ustyyanovych: „Chudobné Rusko! So všetkou svojou silou je ťažké to nazvať skvelým. Je to neruské a Boh vie, čo to je.“ List bol odoslaný niekoľko rokov pred Naumovičovou smrťou.
Smutní „chlapci v nohavičkách“ a Putinov „Cargo 200“
Ukrajinci videli na vlastné oči pravú tvár a podstatu Ruska. Nie obraz replikovaný propagandou, skrytými a otvorenými agentmi, nie „veľkosť“, ktorú si pripisujú. Videli sme Rusko také, aké je, všetkých tých „ukrižovaných chlapcov v nohavičkách“, ktorí prišli zabíjať Ukrajincov. Hlavy Puškina, Čechova, Dostojevského, Lermontova atď. Na nákladných autách, ktoré priniesli „veľkú kultúru“ do ukrajinských miest zničených ruskými vojskami. Toto je realita, ktorú civilizovaný človek ťažko chápe. Nielen realita, ktorá, podobne ako Rusko, „nie je pochopená mysľou“, ale fantasmagorická realita – Rusko, ktoré nie je celkom realitou. „Cargo 200“ je ako Balabanov, kde strácate pochopenie hranice medzi skutočným a absurdným. Rusi, na druhej strane, v tom žijú stále. Krajina „Cargo 200“. Problémy, oprichninas, stovky rokov otroctva… Rozhodne to nie je o „veľkej kultúre“.
Preto by sme sa nemali pozerať cez „vojnu a mier“Napríklad v prípade Spojených štátov amerických Spojené štáty americké Nie sú v tejto práci a nevedia to. Väčšina z nich nečítala knihu Georgea Orwella z roku 1984. Napriek tomu Angličan výstižne opísal trendy vlastné modernému Rusku. Fráza „Vojna je mier“ sama o sebe stojí za niečo. Rusi neustále vytvárajú efekt bytia v akváriu. Údajne ich ohrozuje celý svet a všetky ich porážky sú prezentované ako víťazstvá. Existuje mnoho príkladov nahradenia reality a existencie absurdity v paralelnej realite v Rusku. Preto môžete sympózium na konferenciách, hovoriť o „veľkosti“ Ruska niekde v kaviarňach vo Viedni alebo Berlíne, ale to nemá nič spoločné s moderným Ruskom. „Tajomná“ ruská „duša“ teraz útočí na Bakhmut a Avdiivku a zasieva smrť.
Ide o 150 miliónov, ktoré je Zem nútená otáčať, pre ktorých sú ľudstvo a normálne hodnoty vzdialené a nepochopiteľné. Zasiahnutí vírusom mizantropie a imperializmu vidia hrozbu v bočnom pohľade svojho suseda, ale nepovažujú za tragédiu, aby ich vojak zastrelil dieťa. Rusi prinášajú tieto hodnoty svetu a apelujú na ich „veľkosť“. Puškin tiež odoprel právo na sebaurčenie Poliakom. Je to dôležitá súčasť pre pochopenie jeho osobnej „veľkosti“, „progresívneho“ imperializmu a vo všeobecnosti ruského hybridného sveta postaveného na klamstvách.
Zanechanie tejto križovatky za sebou
Vzťahy medzi Ukrajinou a Ruskom sú zložitá štruktúra. Táto skutočnosť a stav vecí je určený dĺžkou štátnej hranice. Ak v historickej perspektíve, tak aj spolužitím nás v rovnakej geografickej, priestorovej a kedysi politickej rovine. Teraz nie je možné myslieť na Rusko mimo vojny, ktorú prinieslo. Pred desiatimi rokmi sa však účastníci mnohých procesov v Ukrajine riadili udalosťami, ktoré sa odohrali v Moskve.
Hoci nemáme žiadne záruky, chcel by som dúfať, že v budúcnosti sa naše cesty s Ruskom úplne rozchádzajú. Príklad Gruzínska, ktoré zlyhalo, ukazuje, že nie všetko je také jednoduché. Táto krajina, ktorá bola napadnutá Ruskou federáciou v roku 2008, čoraz viac skĺzne do temnoty „ruského sveta“. Situačné výhody vedú Gruzíncov cestou Arménska, Bieloruska… Sme voči tomu imúnni? Neexistujú žiadne záruky. Originálny vývoj si vyžaduje vôľu, statočnosť a kalkuláciu, stratégiu. Často a sebaobetovanie. Môžeme si opakovať, že sme pripravení. Nikto však nevie, aké skúšky sú pred nami, aké budú naše činy a myšlienky, kam sa svet pohne.
Teraz nemáme žiadne ilúzie o Rusku, ale je potrebné dosiahnuť podobné porozumenie na úrovni svetového spoločenstva, pracovať na tejto myšlienke. Ak chcete odhaliť ich mýty, ktoré sú nezlučiteľné so zdravou logikou, fikcie o „veľkej“ kultúre, májové „víťazstvá“ vo vojne, ktorá trvala až do septembra. Najdôležitejšou vecou je brániť pravdu o vojnových zločinoch Putinovho režimu: usilovať sa o ich vyšetrenie a potrestanie zodpovedných. Je potrebná systematická a organizovaná práca na informovanie sveta o podstate Ruska a jeho zločinoch. Mala by to byť jedna zo záruk, ktorá nám v budúcnosti nedovolí ísť gruzínskou, arménskou a bieloruskou cestou. Namiesto toho vám pomôžu konečne opustiť križovatku neistoty a posunúť sa vpred smerom k sebe.
