Správy z posledných dní neprispievajú k optimistickej nálade. Protiofenzíva, do ktorej sa vkladalo toľko nádejí, sa nakoniec zastavila v dedine Robotyne. Vrchný veliteľ Valerij Zalužnyj v článku pre noviny The Economist opisuje situáciu ako „slepú uličku“. Denník Čas síce na obálke tlačí portrét Volodymyra Zelenského, ale úplne dole, zozadu a článok o ňom je solídny trenos. V Snemovni reprezentantov amerického Kongresu bol za rečníka zvolený trumpista, kongresmani odkladajú vojenskú pomoc Ukrajine. Čerstvá sociológia zo Spojených štátov nás desí vyhliadkou na víťazstvo Donalda Trumpa. V Európe hrozí, že parlamentné voľby vyhrajú proruské sily. Slovensko sa stalo prvou lastovičkou v tomto trende…
A práve na tomto informačnom pozadí sa v západných médiách a na rôznych diskusných platformách diskutuje o názore na účelnosť (niekedy dokonca nevyhnutnosť) rokovaní medzi Ruskom a Ukrajinou. Naša publikácia už citovala múdre slová nemeckého politológa, špecialistu na ruské záležitosti Andreasa Umlanda o prípadných ukrajinsko-ruských rokovaniach, pripomeňme si ich znova, nebude to zbytočné:
„V prípade hypotetických rokovaní by obe krajiny museli nielen medzi sebou diskutovať o viacerých politických otázkach, ale aj vyriešiť zásadný právny spor. A nielen to, Rusko už takmer desaťročie porušuje medzinárodné právo spôsobom, ktorý bol predtým nepredstaviteľný. Anexie Moskvy tiež zásadne zmenili vnútroštátne právo Ruska. Napríklad ukrajinská a ruská ústava jasne definujú rovnaké územia na východnej a južnej Ukrajine vrátane Krymu. Vladimír Putin a Volodymyr Zelenskyj ako prezidenti svojich štátov sú tiež považovaní svojimi národmi za „garantov“ svojich ústav a sú povinní ich vykonávať. Aj keby jeden alebo obaja chceli urobiť nejaký územný kompromis, základné zákony ich dvoch štátov im to výslovne zakazujú. To znamená, že jedna alebo obe ústavy musia byť zmenené a doplnené predtým, ako sa môžu uskutočniť akékoľvek podstatné mierové rozhovory. To si však bude vyžadovať výraznú väčšinu hlasov v príslušnom parlamente. Je to prinajmenšom ťažké v prípade Putinovho Ruska a nereálne v prípade Ukrajiny.“
Rokovania sa tak a priori dostávajú do právnej patovej situácie. Územná otázka je navyše pre Rusko jedinečná v kontexte toho, že obyvatelia najväčšej krajiny na svete sú tiež najchamtivejší po cudzej krajine. A na tomto základe sú dokonca pripravení hádať sa so samotným Putinom, ak chce vrátiť okupované územia kvôli podpísaniu mierovej zmluvy. Dôkazom toho je najnovšia ruská sociológia. Odporúčam každému, aby si prečítal výsledky prieskumu verejnej mienky, ktorý uskutočnilo údajne relatívne nezávislé centrum Levada koncom októbra. Tam môžeme nájsť takmer jasnú odpoveď na epochálnu otázku: „Chcú Rusi vojnu?“ Mnohí ruskí liberáli, ktorí komentujú túto sociológiu, tvrdia, že výsledky sú dôkazom jasnej túžby Rusov po mieri. Naozaj? Pozrime sa na čísla.
Po prvé, ruské vojenské akcie v Ukrajine podporuje jasná „ústavná väčšina“ Rusov – 76%. No, niekto si môže všimnúť, že toto sú ľudia, ktorí boli braní na zodpovednosť pod silným politickým tlakom, že môžete ísť do väzenia za protivojnové vyhlásenia a tak ďalej. Možno áno, možno nie. Ale poďme ďalej a pozrime sa, čo Rusi povedali na otázku: „Myslíte si, že by sme teraz mali pokračovať v nepriateľských akciách alebo začať mierové rozhovory?“ 56% si vyberá možnosti mierových rokovaní. „Hurá! Ruskí liberáli kričia: „Naši ľudia sú za mier!“ To myslíte vážne? Viac ako tretina respondentov (37%) je za vedenie vojny, nechcú žiadne rokovania. A čo znamená vyjednávanie? Kto im môže dať povolenie? Samozrejme, iba Putin. To znamená, že aj keď ruský vodca začne rokovania, alebo im aspoň dá zelenú, 37% Rusov bude stále proti mieru, proti vojne. A tu strach z režimu nemôže byť ospravedlnením. Naopak, týchto 37% je tak „smiešnych“, že sú pripravení ísť dokonca proti vláde, ak bude vojna pokračovať.
No, obhajcovia mierumilovnosti Rusov môžu odpovedať, že 37% nie je toľko, drvivá väčšina je za mier. Dalo by sa prijať takéto vyhlásenie, ak by to nebolo pre ďalší zaujímavý bod prieskumu. Tento bod možno nazvať „yakbitologický“. Otázka teda znie: „Ak by ste mali možnosť vrátiť sa v čase a zrušiť alebo podporiť začiatok vojenskej operácie v Ukrajine, urobili by ste…“. A pravdepodobne drvivá väčšina povedala: „Ale, samozrejme, zrušil by som celé toto vojenské dobrodružstvo“? Áno, teraz. Výsledkom sa ukázala byť takmer parita, ale stále s výhodou priaznivcov vojny. 43% by určite alebo skôr podporilo „špeciálnu vojenskú operáciu“, 41% by definitívne alebo skôr zrušilo začiatok operácie. Aj hypoteticky je väčšina RusovVojna sa začala 24. februára 2022.
Dostatok dôkazov? Ale to nie je všetko. Najzaujímavejšia vec prišla s objasňujúcou otázkou o možných rusko-ukrajinských rokovaniach. Centrum Levada požiadalo o odpoveď na nasledujúcu otázku: „Ak by sa prezident Putin tento týždeň rozhodol ukončiť vojenský konflikt s Ukrajinou a vrátiť anektované územia Ukrajiny, podporili by ste alebo nepodporili toto rozhodnutie?“ To znamená, že to nie je niekto iný, ale Putin, kto vracia právoplatné územia Ukrajiny, ako to požaduje Valné zhromaždenie OSN a drvivá väčšina krajín sveta. Nakoniec, ako to stanovujú medzinárodné dohody vrátane ukrajinsko-ruských zmlúv, ktoré predtým podpísali Kyjev a Moskva. A čo vidíme: 57% ruských občanov by bolo proti takýmto krokom svojho vodcu, iba 34% by to podporilo. Takmer 60% Rusov by teda nepodporilo samotného Putina, ak by sa rozhodol vrátiť nezákonne obsadené územia Ukrajine. A vy hovoríte: Rusi sa boja Putina. Ukázalo sa, že sa oveľa viac obávajú straty území. Ukázalo sa, že ruská útočná vojna proti Ukrajine nie je „Putinovou vojnou“, je to „ľudová“, „posvätná“, „vlastenecká“ vojna.
V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť prieskum, ktorý pred rokom uskutočnil nezávislý ruský informačný portál Medúza medzi jeho čitateľmi. Čitatelia, ktorí sú väčšinou proti Putinovej politike alebo sú prinajmenšom skeptickí voči Kremľu. Publikácia sa pýtala na postoj k rusko-ukrajinskej vojne. Odpovede „liberálnej verejnosti“ boli jednoducho ohromené. Tu je niekoľko typických odpovedí:
„Nepodporujem vojnu. Ale, bohužiaľ, teraz moja vlasť (Rusko) čelí otázke existencie. Nechcem rozpad alebo zničenie mojej krajiny. Mám otázku pre iniciátorov špeciálnej vojenskej operácie. Najprv však treba vyriešiť existenčnú otázku.“
„Len prehratá vojna môže byť horšia ako vojna. Bola to šialená chyba začať to, ale teraz to musíme vyhrať, inak nás čaká smútok porazených. Nepodporujem Putina, sakra.“
„Nepodporujem vojnu, ale nechcem, aby Rusko prehralo. V tomto prípade to bude horšie pre všetkých a svet, na ktorý sme zvyknutí, teraz určite padne a príde ešte väčšia temnota. Vojna je zlá, ale prehra je neprijateľná.“
„Vojna končí, keď jedna zo strán vyhrá. Porážka Ruska by znamenala národné poníženie, ktoré nemožno pripustiť. Takže musíme vyhrať, nemáme na výber.“
Nuž, objasnili sme otázku túžby Rusov po mieri a ideme ďalej. Opakovane som počul od niektorých západných odborníkov, ktorí si boli vedomí zložitosti riešenia územnej otázky, nasledujúci návrh: nateraz vyňať túto otázku z rokovaní. „Zaujímavý“ návrh, ako hovoria diplomati. Súhlaste s tým, že dáte veci do poriadku v miestnosti, kde je slon, ale zároveň nespomínajte slona. Predstierať, že si vie poradiť aj so slonom.
Už vieme, že tento návrh je nielen nefunkčný, ale úplne absurdný, zo skúseností prvej a druhej minskej dohody, rozhovorov v normandskom formáte, stretnutí v Paríži atď. Západným think-tankom malo byť už dávno jasné, že Rusko využíva akúkoľvek prestávku v nepriateľských akciách na prípravu budúcej invázie. Využíva akýkoľvek uhryznutý kúsok zeme ako budúci odrazový mostík pre ofenzívu. Preto je potrebné raz a navždy opustiť zmierlivé myslenie voči Rusku. A vo svojom ďalšom texte napíšem, ako by mala protiputinovská koalícia myslieť a konať, aby raz a navždy vyriešila problém ruskej agresie, uhasila agresívne chúťky Kremľa.
