Ukrajinskí utečenci, ktorí odišli do Európy pred hrôzami vojny Vladimíra Putina, sa z času na čas stávajú obeťami rôznych provokácií ruských občanov alebo dokonca otvorených kriminálnych príbehov. Príbehy, v ktorých naši spoluobčania vystupujú ako obete. Minulý týždeň sa v Nemecku, ktoré je hlavným centrom takýchto príbehov, konala významná udalosť.
V spolkovej krajine Dolné Sasko sa neznáma osoba priblížila k deťom, ktoré sa hrali na ulici. Keď počul, že hovoria po ukrajinsky, rozhorčil sa a začal požadovať, aby maloletí Ukrajinci prešli na ruštinu (čo požadoval). A potom, povedzme si na rovinu, zaútočil na ukrajinské deti. Najprv vytiahol dievčaťu vlasy a potom chlapca zhodil z mosta. Hodil to tak silno, že si udrel hlavu o kovové časti konštrukcie.
Čaká nás ešte viac. Útočník tiež hodil sklenenú fľašu na chlapca, ktorý ležal pod mostom. A potom, keď ostatné deti bežali k rodičom, aby nahlásili agresora, predvídateľne kývol pätami. Našťastie nedošlo k žiadnym vážnym následkom a prokuratúra otvorila trestné konanie, pričom uviedla politický podtón incidentu – a hľadá útočníka.
Útočník, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou patrí do veľmi zaujímavej a indikatívnej sociálnej skupiny nemeckých občanov. Túto skupinu tvoria potomkovia Nemcov Ruskej ríše/Sovietskeho zväzu, ktorí boli deportovaní najmä do strednej Ázie a na Sibír (napr. po vypuknutí nemecko-sovietskej vojny v júni 1941). Berlín sa rozhodol repatriovať týchto etnických Nemcov, alebo skôr väčšinou ich potomkov, ktorí sú veľmi často polovičnými plemenami v čisto etnickom zmysle, po rozpade ZSSR a otvorení hraníc bývalej ríše zla.
Je to údajne dobrý a užitočný skutok – národný štát privádza domov potomkov tých, ktorí kedysi odišli na východ za lepším životom, ale zažili veľké utrpenie. Ako však hovoria Angličania, Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami (Cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami.)
Represívna rusifikačná mašinéria v ZSSR fungovala tak dobre, že ľudia bez štátnej príslušnosti, ktorí nemali ani formálny „štát“ ako Ukrajinci alebo Gruzínci, v skutočnosti stratili svoju etnickú zložku, svoju genetickú pamäť – a ukázalo sa, že sú najbežnejšou „rusky hovoriacou populáciou“, len s priezviskami, ktoré boli pre slovanské ucho trochu nezvyčajné. Takže v skutočnosti v procese repatriácie Nemecko nevrátilo domov svojich bratov a sestry – ale v skutočnosti priviedlo cudzincov.
Cudzinci v každom zmysle – kultúrni, informační, dokonca aj jazykoví. Aj keď niektorí stále nejako poznali jazyk svojich starých rodičov. Kultúra a jazyk sú, samozrejme, zaujímavou témou (napríklad môžeme hovoriť o tom, ako sa repatrianti z Ukrajiny nenaučili nemčinu, ale ruštinu, aby mohli komunikovať s tými, ktorí boli vyvezení z Kazachstanu alebo Krasnojarského územia), ale v kontexte príbehu s ukrajinským chlapcom nás zaujíma predovšetkým informačný priestor. A veľký počet týchto „Nemcov“, napriek tomu, že sa presťahoval do vlasti svojich predkov, zostal „v Rusku“. A všetko sa pre to urobilo – najprv boli schopní pripojiť ruské televízne kanály, potom, už počas Putinovej diktatúry, boli takéto kanály vytvorené špeciálne pre nich. Jedným slovom, títo ľudia len fyzicky žili niekde v blízkosti Hannoveru alebo vo Frankfurte nad Mohanom a v skutočnosti zostali súčasťou „ruského sveta“. Je veľmi jednoduché a jednoduché vstúpiť do radov priaznivcov radikálnych strán – predovšetkým nacionalistov a pravicových populistov z Alternatívy pre Nemecko (Alternative für Deutschland – AfD).
Do určitého bodu to nevyzeralo ako vážny problém, najmä na celoeurópskej úrovni. Ale po začiatku vojny v Ukrajine, najmä v jej plnej fáze, do ktorej boli tak či onak zapojené všetky krajiny EÚ, začala Alternatíva pre Nemecko získavať popularitu. A teraz je viac ako 20% Nemcov pripravených zaň hlasovať. Jeden z piatich. Aké percento fanúšikov Afd medzi repatriantmi zo ZSSR – dá sa len hádať, ale je zrejmé, že je oveľa vyššia.
A potom prišli do Nemecka ukrajinskí utečenci. A títo „repatrianti“, vytrhnutí z bývalého sovietskeho pekla, začali meniť životy našich spoluobčanov na nemecké peklo. Stretávať sa s nimi nie ako s Nemcami, ale ako s typickými ruskými „ruskými goliermi“. Len s priezviskami, ktoré sú pre slovanské ucho trochu nezvyčajné. Ako však ukazujú príklady kariéry ľudí s priezviskami Rotenberg, Matvienko alebo Šojgu, ich etnický pôvod nezáleží na veľkej cisárskej myšlienke.
Nie je teda nič prekvapujúce v tom, že „Nemci“ sa skutočne ukázali ako „Rusi“. Podobné veci sme už zažili v Ukrajine – keď tí, ktorí do roku 2014 žili pokojne s ukrajinským pasom, fandili ukrajinskému futbalovému tímu a dokonca maliNapríklad v prípade politickej alebo politickej kariéry v ukrajinských štruktúrach sa náhle ukázali ako zástancovia anexie Krymu, zabavenia Donbasu a ďalších krvavých myšlienok Vladimíra Putina.
Ale, bohužiaľ, stále si tým budeme musieť prejsť – po deokupácii území obsadených Rusmi, najmä tých, ktoré sú pod kontrolou agresorskej krajiny už viac ako deväť rokov. Skutočnosť, že občania Ruskej federácie, ktorí tam prišli po okupácii, by mali byť deportovaní, pravdepodobne v nikom vážne nespôsobí pochybnosti a protesty. Ale budú tu naši spoluobčania, naši etnickí bratia a sestry, ktorých „repatriujeme“ spolu s územiami. A ktorí, buďme úprimní, sú už nositeľmi „ruského sveta“. A bude s tým potrebné niečo urobiť, vytvoriť a implementovať programy na ich návrat do normálneho života.
V opačnom prípade uvidíme chlapca letieť z mosta a kričať „Hovorte po rusky“, už nie v Dolnom Sasku, ale na našom, ukrajinskom území.
