Nedávno nás dve udalosti prinútili vrátiť sa k téme hľadania „dobrých Rusov“ a opäť si položiť otázku: existujú vôbec takíto ľudia?
Prvý z nich je verejný a zároveň nemenej tajomný smrť Jevgenija Prigožina pri leteckej havárii presne dva mesiace po tom, čo zorganizoval nepokoje proti Kremľu (ďalšia stále tajomná udalosť). V sociálnych sieťach (aspoň v informačnej „mydlovej bubline“ autora týchto riadkov) boli dokonca aj tí, ktorí smútili za zosnulou hlavou Wagnerovej PMC a hovorili, že existuje nádej, že bude stále schopný viesť opozíciu proti Putinovi. A protivládne protesty mohol zefektívniť vďaka existujúcej vojenskej formácii, ktorá mu bola podriadená, a dokonca aj s dostupnými bojovými skúsenosťami.
Sakralizátori Wagnerovcov zároveň zabúdajú, že spolu s regulárnymi ruskými ozbrojenými silami prišli na ukrajinské územia aj v postavení okupantov, rovnakým spôsobom zabíjali ukrajinských vojakov a civilistov a rovnakým spôsobom zneužívali našich vojnových zajatcov.
A čo skutočnosť, že rovnako ako my nazývajú Bakhmut Bakhmut, a nie Arťomovsk? Dekomunizujeme ho v podmienkach ukrajinskej nezávislosti. A oni (Prigožinovi priaznivci), veriac, že boľševizmus poškodil ruskú štátnosť, sa snažia vrátiť do „predrevolučného“ obdobia (pred rokom 1917), v ktorom sa nepredpokladá ani ukrajinská štátnosť (s výnimkou prinajlepšom nejakého „Malého Ruska“).
Druhou udalosťou je už senzačná výzva pápeža Františka počas telekonferencie s ruskou mládežou 25. augusta, aby sa „nikdy nevzdal dedičstva veľkého Ruska“ a vzhliadal k „veľkým“ osobnostiam ruskej histórie – Petrovi I. a Kataríne II. Po protestoch ukrajinského ministerstva zahraničných vecí sa Vatikán už začal vyhovárať, že správa bola nepochopená, že bola prezentovaná v nesprávnom kontexte, že bola preložená nesprávnym spôsobom a tak ďalej.
Fascinácia hlavy katolíckej cirkvi „veľkou ruskou kultúrou“ však nie je nová. Neuplynul ani rok, odkedy sa hlava Vatikánu verejne zamyslela nad „ruským humanizmom“ a Dostojevským (nehovoriac o dnes už neslávne známych vatikánskych „rusko-ukrajinských“ krížových cestách). A sotva sa tu dá všetko vysvetliť iba dobrou túžbou kresťanov po univerzálnom pokoji a milosrdenstve. Je zrejmé, že jeho pôvod z latinskoamerickej Argentíny, ktorá bola jednoducho plná ľavicových (často otvorene populistických) myšlienok, priamo ovplyvnil svetonázor budúceho pápeža Františka (vtedy Jorge Mario Bergoglio). Odtiaľ pochádza jeho ďalšie úsilie, už v lone Cirkvi, predovšetkým v kresťanskom socializme.
A kto, ak nie my, predstavitelia postsovietskej spoločnosti, by nemali vedieť, že počas existencie ZSSR, spolu so šírením myšlienok „internacionalizmu“ a „priateľstva národov“, bola uložená myšlienka, že ruština (v kine, v literatúre av kultúre všeobecne) je najlepšia, najušľachtilejšia a samozrejme najhumánnejšia. Dokonca aj „predrevolučný“ Dostojevskij, Tolstoj alebo Lermontov (po druhej svetovej vojne a najmä po roku 1960 nikto nevenoval pozornosť ich „poburovaniu“, ktoré sa stále snažili hľadať v medzivojnovom období).
Zdá sa, že v Argentíne, ďaleko od Európy, bol celý ZSSR takmer vnímaný len ako identifikácia s Ruskom. A presvedčenie, že možno miestne úrady často „zašli príliš ďaleko“, najmä v Stalinových časoch, ale aký úžasný ľud. Humánny. A nie každý bol za boľševizmus! V dôsledku toho vždy existovala nádej, že v hĺbke tejto „tajomnej ruskej duše“ bude niečo (alebo niekto) dobré a povedie Rusko po „prirodzenej“ „humánnej“ ceste.
Je zrejmé, že súčasná hlava katolíckej cirkvi sa ocitla v takomto klube „idealistov“ a vo svojom presvedčení nebol ani zďaleka sám.
V západnom verejnom diskurze sa viera v „dobrých Rusov“ odohrávala aj vtedy, keď tam oficiálna Moskva bola vnímaná ako „nepriateľ č. 1“ – počas existencie ZSSR.
V roku 1985 bol hudobný svet doplnený jeho debutovým albumom Sen modrých korytnačiek („Sen modrých korytnačiek“) od slávneho budúceho britského umelca Stinga. Medzi väčšinou lyrickými piesňami (vďaka ktorým nakoniec spevák získal slávu) bola začiatkom toho roka vydaná jedna vo formáte singlu s názvom „Rusi“. Pieseň, ako už vidíte z názvu skladby, je politická. V ňom spevák vyjadril varovania pred možnou jadrovou vojnou, poprel tézu o „víťaznej vojne“, v texte bol Reagan prezentovaný ako rovnaká hrozba pre ľudstvo ako Chruščov vo svojej dobe a samotný umelec dúfal, že Rusi tiež milujú svoje deti („Rusi tiež milujú svoje deti“), aby sme všetci spoločne zabránili vzájomnému vyhladeniu ľudstva, pretože Zdieľame rovnakú biológiu bez ohľadu na ideológiu („Máme rovnakú povahu, bez ohľadu na ideológiu.“) A nakoniec,Aby ukázal, že koncept ruskej kultúry nie je prázdnou frázou, Sting použil melódiu „Romance“ zo suity „Poručík Kizhe“ ruského skladateľa Sergeja Prokofieva v prechodoch medzi veršami.
Zdá sa, že pieseň sa stala akousi apoteózou vtedajších myšlienok bežných obyvateľov Európy (v skutočnosti Európy, nie Spojených štátov). Potom, na pozadí začiatku Perestrojky, boli Európania v ZSSR chytení nádejou, že „ruský medveď“ bude stále upokojený. Zároveň sa z európskeho hľadiska zdalo, že je to dobrá šanca uhasiť chúťky nielen sovietskeho impéria, ale aj Spojených štátov.
A ako ukázali udalosti nasledujúcich viac ako troch desaťročí, ilúzie sa ukázali ako trvalé. V 1990-tych rokoch Západ, dokonca aj v Spojených štátoch, dospel k presvedčeniu, že Rusko je nástupcom Sovietskeho zväzu, plné Snickers, McDonald’s, amerických akčných filmov vo videosalónoch a v televízii a nakoniec, s pomocou súkromného (aj keď často „divokého“) kapitálu, sa nakoniec stane demokratickým. A bude možné s ním komunikovať v pozíciách právneho štátu, nie vlády sily, ako to bolo počas celej studenej vojny (ahoj Fukuyama s jeho „Koncom dejín!“).
V skutočnosti sa ukázalo, že Rusko len čaká na posily. Po prvé, hospodárstvo. A „silná ruka“ v hlave štátu. Dva faktory sa „zblížili“ na prelome dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Potom ceny energií vzrástli a bezpečnostné sily FSB na čele s Putinom sa dostali k moci v Ruskej federácii. Výsledkom bolo, že do polovice roku 2000 bol vybudovaný centralizovaný mocenský aparát v čele s prezidentom, suverenita republík v Rusku, ktorú Jeľcin rozšíril na maximum v 1990. rokoch, bola obmedzená, zdroje plynu a ropy boli sústredené v rukách štátu, ruskí oligarchovia „rovnako vzdialení“ od vplyvu na Kremeľ, ako aj drvivá väčšina médií. Možno najpriaznivejšia situácia pre vytvorenie diktatúry.
Medzitým na Západe stále verili v civilizované Rusko. A normálni Rusi. Dokonca aj po ruskej invázii do Gruzínska v roku 2008. Dokonca aj po anexii Krymu a okupácii časti Donbasu na jar 2014. Dokonca aj po deťoch zabitých chemickými zbraňami v Sýrii. A dokonca aj po totálnej ruskej invázii na Ukrajinu vo februári 2022 nemecký kancelár Olaf Scholz spočiatku uviedol, že za vojnu je zodpovedný predovšetkým samotný Putin, nie Rusi.
Neboli v Ukrajine také ilúzie? V rokoch 1990 a 2000 Rusko aj Ukrajina radi sledovali rovnaké (a nehovoríme o západných) filmoch, televíznych seriáloch a počúvali rovnakú hudbu. O ruských popových hviezdach, hercoch a politikoch vieme viac ako o ktorejkoľvek inej susednej krajine.
„Existujú aj normálni Rusi, prečo sa hádať o politických aspektoch“… Priznajte si to, počuli ste niekedy také slová od známych?
A keď Ruská federácia v roku 2014 zaútočila na Ukrajinu, mnohí boli stále presvedčení, že je to všetko „objasnenie politikov“ a „zarábanie peňazí na krvi“, a to aj z ukrajinskej strany. Nakoniec, aj keď sme uznali zodpovednosť ruskej strany, existovala ilúzia, že za to môže predovšetkým súčasný šéf Kremľa. A situácia v rusko-ukrajinských vzťahoch sa zlepší okamžite nasledujúci deň po zmene moci v Ruskej federácii. A najlepšie potom, čo sa k moci dostanú ruskí liberáli. Pretože sú dobré.
Bohužiaľ, táto ilúzia čiastočne pretrváva dodnes. Navyše v podmienkach, keď ruský liberalizmus (existuje vôbec?) preukázal svoju amorfnosť aj počas posledného roka a pol totálnej rusko-ukrajinskej vojny. Nehovoriac o Prigožinovej vzbure, keď zástupcovia podmieneného demokratického tábora v Rusku boli vo všeobecnosti zmätení a jednoducho skrytí, nevedeli, čo robiť ďalej. A v Ukrajine boli dokonca aj Prigožinovi „fanúšikovia“, ktorí už čakali, kým sa celý front na ukrajinskom území rozpadne súbežne s udalosťami v Rusku, ruská armáda opustí Ukrajinu a vojna sa mala skončiť ukrajinským víťazstvom.
Zatiaľ čo sociálne siete naďalej kritizujú Františka (čo je čiastočne celkom oprávnené) a žartujú, že Prigožin bol po jeho smrti reinkarnovaný ako hlava Svätej stolice, stojí za to pripomenúť, koľko Ukrajincov sa stále pozerá na pravidelné analýzy ruských opozičných (alebo opozičných?) analytikov, odborníkov, novinárov a dokonca aj spisovateľov na dennej báze (a ak by to robili kriticky, potom by to nebol taký problém). A ako dlho uplynulo odvtedy, čo bolo z ukrajinských obrazoviek počuť a vidieť rétoriku o začiatku oživenia „rusky hovoriaceho demokratického, trhového a západného sveta“ v Kyjeve?
Pamätá si ešte niekto „liberálne impérium“ Anatolija Čubaisa? Ani dnes nie je cudzia časti ruského sociálno-politického myslenia (a je to len jej?).
