11. augusta sa objavila webová stránka údajného hlavného ruského opozičného vodcu Alexeja Navaľného článok „Môj strach a nenávisť“, ktoré nazval akýmsi „priznaním“ udeleným po novom súdnom odsúdení na ďalších 19 rokov väzenia – teraz tiež špeciálny režim.
Navaľného dlhý stĺpček podnietila kniha, ktorú nedávno čítal sovietsky disident Natan Šaranskij, Nebojím sa zla, ktorý si v sovietskych väzniciach odsedel celkovo deväť rokov. Podľa jedného z vodcov ruskej opozície (prinajmenšom pri absencii skutočných účinných protimocenských faktorov v Ruskej federácii a kvôli povesti politického väzňa je za takého často považovaný za takého) sa od roku 1980 (Šaranského čas za mrežami) až po súčasnosť v ruských väzenských zariadeniach zmenilo len málo – pokiaľ ide o podmienky pobytu a postoj (čítaj – ponižovanie) väzňov k väzňom.
Je pozoruhodné, že Navaľnyj považuje za vinných v tomto stave nie sudcov, ktorí boli desaťročia skorumpovaní a príliš závislí od štátnej moci (neboli jej treťou vetvou a neboli podriadení ani zákonodarnej, ale tej v Kremli), nie orgány činné v trestnom konaní (v texte „policajti-zlodeji“), nie dôstojníci FSB, ktorí to všetko koordinovali, a dokonca… nie Putin.
Nie, všetky tieto prvky pre Navaľného nie sú príčinou moderných ruských problémov, ale výsledkom aktivít tých, ktorých podľa autora článku kedysi miloval, „pre ktorých bol horou, kvôli ktorej chrapľavo argumentoval“ a v ktorých bol taký sklamaný, že sa dnes nenávidí za to, čo kedysi miloval.
Nejde o niektorých ruských nacionalistov z roku 1990, ktorých by mladý Alexej mohol obdivovať, čítal ich literatúru niekde v Butyne pri Moskve alebo sa zúčastnil ich zhromaždení v Moskve (stále sa považuje za podporovateľa nacionalistického krídla na politickej oblasti Ruska). Hovoríme o prvom ruskom prezidentovi Borisovi Jeľcinovi a predstaviteľoch jeho sprievodu, ktorí viedli ruskú vládu po páde ZSSR a po ňom.
Jeľcin a jeho spoločníci („Tanya a Valya“ – prezidentova dcéra Tatiana a jej manžel Valentin Jumašev, ideológ ruských liberálnych ekonomických reforiem Anatolij Čubajs, čoskoro bohatí oligarchovia – produkt „divokej kapitalizácie“ v postsovietskom období a bývalí „členovia strany Komsomol“, ktorí sa náhle stali reformátormi) boli podľa Navaľného tí, ktorí „predávali, pili, premárnili historickú šancu“, ktorú malo Rusko na začiatku 1990. rokov.
To podľa nich položilo základy diktatúry v prvom desaťročí po páde Sovietskeho zväzu. Po prvé, z dôvodu nedostatku účinnej reformy súdnictva. Po druhé, kvôli skutočnej podriadenosti ruského parlamentu prezidentovi po udalostiach z októbra 1993. Po tretie, zavedením praxe priameho falšovania volieb v prospech súčasnej vlády po roku 1996. A po štvrté, zblíženie orgánov činných v trestnom konaní zo včerajšej KGB (a súčasnej FSB) s oligarchiou a štátnym aparátom.
V dôsledku toho podľa Navaľného už nie je dôležité, kto presne sa stane nástupcom po Borisovi Jeľcinovi. Diktatúra už bola zabezpečená! A ruská prozápadná cesta, požadovaná počas tohto obdobia, bola vymenená za všetky druhy exotických ostrovov, ktoré tam kúpila Jeľcinova „rodina“ uprostred oceánov, tisíce kilometrov od samotného Ruska.
Je zrejmé, že takýto revizionizmus najslávnejšieho moderného ruského väzňa sa nenarodil včera. Pamätáte si na jeho slávnostný návrat lietadlom Pabeda (lietadlo Berlín-Moskva leteckých spoločností Pabeda, samozrejme pozoruhodná vec) z Nemecka do Ruska v januári 2021? A jeho manželka Julia s týmto neslávne známym „Malchik, prineste nám vodu. Lietame doma“?
Pre neznámeho (možno k lepšiemu) s civilizačným a kultúrnym diskurzom v ruskej spoločnosti za posledných 25 rokov priemerného človeka bude táto fráza pravdepodobne znamenať málo. Avšak tí, ktorí sú „v predmete“, vedia, že v skutočnosti hovoríme o citáte legendárneho kedysi pre ruskú mládež (a čiastočne všeobecne postsovietskeho) Alexeja Balabanova „Brother-2“, ktorý bol vydaný v roku 2000 – po prvej časti roku 1997. Je to s touto frázou, že hrdinka Daria Lesnikova Dasha – ruská žena, ktorá kedysi odletela do Spojených štátov, aby hľadala lepší život a stala sa prostitútkou – sa obracia na správcu letu Aeroflot, na ktorom sa po mnohých dobrodružstvách na americkej pôde ona a hrdina Sergeja Bodrova Daniil Bagrov vracajú do Moskvy.
Niet pochýb o tom, že pre mnohých Rusov generácie prelomu rokov 1990 a 2000 je Daniil Bagrov idolom éry. Jednoduchý ruský chlap, ktorý bojoval v Čečensku, jeho otec je recidivista a jeho matka a starší brat zostávajú. Ten je, samozrejme, bandita, „nový Rus“, blízky vydieračstvu, ale Daniel ho miluje. Aspoň neprejavuje priamu nenávisť.
A Danylo je bojovník za pravdu. „Aká je sila, brat?“ stal sa slogan Ruská mládež desať rokov po senzačnom uvedení druhej časti filmu. Vo svete zdanlivo „divokého kapitalizmu“ a „chytania“, ktorý okrem Ruska pohltil aj ďalšie bývalé sovietske republiky, sa Danielova téza, že „pre koho je pravda mocou“, a nie pre toho, kto má bohatstvo – rozhoduje o všetkom, stala skutočným balzamom na dušu ľudí, ktorí sa narodili v ZSSR, podarilo sa vedome chytiť „sovietsky poriadok“ a potom – jeho systémový kolaps a kríza 1990. rokov.
Ďalšiu postsovietsku demokraciu za prezidenta Jeľcina Rusi čoraz viac spájali nie s pokusmi o demokratizáciu Ruska, ale s „šokovou terapiou“ Jegora Gajdara, sprevádzanou rýchlym ochudobnením obyvateľstva na pozadí vzniku „nových Rusov“, ktorým zákon nebol napísaný, a tam, kde bol napísaný, tam pomohli peniaze a užitočné kontakty v orgánoch činných v trestnom konaní; privatizačné poukazy (v ruskom vnútrozemí pravdepodobne stále nechápali, čo to je); večne opitý prezident Burzy smiechu; prvá čečenská vojna; Nakoniec, štandardne v roku 1998. Preto na pozadí poklesu počtu priaznivcov ruskej liberalizácie, ktorí bojovali proti „pučistom“ SCNS vedľa Jeľcina v roku 1991 a pripojili sa k útoku na Biely dom v roku 1993, sa do konca 1990-tych rokov podiel tých, ktorí neboli proti návratu k „silnej ruke“ v Rusku, výrazne zvýšil – s ekonomickou stabilitou, sociálnymi výťahmi, sociálnou spravodlivosťou a čo je najdôležitejšie – s obnovením štatútu ruského štátu ako vplyvného a rozhodujúceho geopolitického hráča v regióne. Po prvé, to je dôvod, prečo bol Vladimír Putin zvolený za ruského prezidenta v roku 2000. A zbožňovali kino bojovníka za spravodlivosť a pravdu Daniila Bahrova.
Je zrejmé, že pre Navaľného bol idolom svojej mladosti, pretože ich mladosť prišla v tých rozhodujúcich časoch a rok 1990 vnímali ako vznik príležitostí, ktoré Rusi nevyužili.
Moderný ruský „politický väzeň č. 1“ o tom píše v spomínanom článku. V poslednom desaťročí to často tvrdila ďalšia, dosť vplyvná osoba v Rusku – prezident Putin. Pre oboch je toto obdobie obdobím slabého Ruska. Pre Navaľného predovšetkým v rámci samotného štátu. Pre Putina – na zahraničnej scéne, keď sa v geopolitike ruské pozície výrazne otriasli a namiesto toho sa NATO rozšírilo na východ a priblížilo sa k ruským hraniciam.
Je príliš významný rozdiel povedať, že prvý v zásade nie je druhý? Táto otázka je, samozrejme, rétorická.
Pozoruhodné je však aj niečo iné: Navaľnyj vo svojom článku o priznaní poznamenáva, že čaká na čas, keď Rusko bude mať „novú šancu – okno príležitosti“, aby sa zmenilo na skutočne spravodlivý, a preto silný štát. A bojí sa (to je pasáž o strachu), aby tentoraz nedopadol ako pred tromi desaťročiami.
Nešpecifikuje však, ako Rusko zlepší vzťahy so Západom na pozadí súčasnej vojny v Ukrajine. A v článku nie je žiadna zmienka o samotnom ukrajinskom štáte. A vojna v ňom je skôr okrajovým ako leitmotívom. Nehovoriac o otázke ukrajinských území dočasne okupovaných Ruskom.
Putinovi ani Navaľnému sa nepáčia ruské roky 1990. Posudzuje sa modernosť inak? Kritici povedia: vo februári 2023 Navaľnyj hovoril v prospech územnej celistvosti Ukrajiny v rámci hraníc z roku 1991. Pamätáte si však, ktorý z politikov v postsovietskom priestore hovoril najviac zo všetkého o „bratstve“ ukrajinského ľudu a potrebe zachovať jednotu Ukrajiny (aj keď prostredníctvom rokovaní s takzvanou DĽR a LĽR) aj z vysokého pódia Valného zhromaždenia OSN? A kto v októbri 2022, už uprostred totálnej vojny Ruska proti Ukrajine, vyhlásil, že Rusko je „jediným garantom suverenity Ukrajiny“?
Pamätať? Tak-pretože.
