Pred summitom NATO vo Vilniuse, ktorý by mohol Ukrajine otvoriť dvere do novej geopolitickej reality, sa Volodymyr Zelenskyj vydal na malé turné po krajinách, ktoré nemožno nazvať takými podporovateľmi Ukrajiny, ale to ich nerobí menej dôležitými pre našu euroatlantickú cestu. Platí to najmä pre Turecko, ktoré nie je len členom NATO (to znamená, že v každom prípade budeme musieť získať súhlas Ankary na vstup do Aliancie, kedykoľvek a v akom formáte sa toto pristúpenie uskutoční), ale je tiež jedným z garantov „dohody o obilí“ a tiež kontroluje strategicky dôležité – a pre ruský okupačný kontingent aj – prielivy medzi Stredozemným a Čiernym morom. Stručne povedané, toto je hráč, ktorého názor by sa mal vždy brať do úvahy.
A práve v Turecku sa odohrali dve neuveriteľne symbolické udalosti. Po prvé, toto sú slová tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, že Ukrajina si zaslúži byť členom NATO. (Rusi, samozrejme, nemohli prekonať túto frázu a prekrútili ju na „má právo vstúpiť“ podľa starého sovietskeho zvyku. Pocíťte rozdiel v bežnom práve pripojiť sa – a v situácii, keď ste si toto právo zaslúžili, navyše všetci chápeme, aký hrdinský boj.) Po druhé, je to povolenie vrátiť na Ukrajinu – a vlastne aj samotný návrat – ukrajinských vojakov, veliteľov posádky Azovstaľ, ktorí sú internovaní v Turecku od minulého roka po ruskom zajatí.
Rusi, obyčajní ľudia aj propagandisti, boli druhou udalosťou obzvlášť pobúrení. Zatiaľ čo oficiálny Kremeľ hľadal aspoň nejaké slová, aby sa k tomu vyjadril, v ruských sociálnych sieťach došlo k skutočnej explózii emócií. Občania agresorskej krajiny preklínali slabého Putina aj zákerného Erdogana a samozrejme Ukrajinu (tu skôr zo zvyku). Napriek všetkým kliatbam však hlavná otázka „Ako to Erdogan urobil?“ zostala pre Rusov nevyriešená.
V skutočnosti však v tejto veci nie je nič zložité. Najmä ak je správne formulovaný. Už v škole nás učili, že časť odpovede je formulovaná v samotnej otázke. Takže v našom prípade – správne zostavená otázka dáva priamu nápovedu. Poďme si to teda správne sformulovať: ako to mohol urobiť Erdogan? A dostaneme nápovedu vo forme slovesa „mohol“.
Erdogan urobil tento krok, pretože o ňom mohol rozhodnúť. Áno, stále existujú otázky motivácie – pravdepodobne externé (ako povedzme v tej istej dohode so Spojenými štátmi o lietadlách F-16, keď Joe Biden priamo naznačil tureckému vodcovi, že Švédsko by malo vstúpiť do NATO, napriek určitým tvrdeniam Turecka), ale v skutočnosti to nie je také dôležité, aby sa okolo neho budovali inferenčné konštrukcie s nehypotetickou možnosťou pádu do priepasti sprisahania. A Rusi, mimochodom, sa tiež veľmi nezaujímali o to, čím sa Erdogan riadil – boli viac pobúrení tým, ako mohol zradiť dohodu s Putinom.
Alebo by mohol z jedného jednoduchého dôvodu. Teraz to nie je Turecko, ktoré závisí od Ruska, ale Rusko závisí od Turecka. A to nie je spôsobené ani tak samotnou Ankarou, ako kolektívnym Západom. Pretože pri začatí totálnej invázie Vladimír Putin očakával, že reakcia konglomerátu G7-EÚ-NATO bude podobná tej, ktorá nastala po prvej časti súčasnej rusko-ukrajinskej vojny. (Klasický príklad toho, ako sa „generáli vždy pripravujú na minulé vojny.“) Ale – už o tom môžeme hovoriť celkom jasne – Západ reagoval úplne inak. Napriek všetkým prekážkam, ktoré vytvorili rôzni členovia tohto konglomerátu (mimochodom, nielen Maďarsko), bola táto reakcia skutočne bolestivým úderom pre ruskú ekonomiku. Druhý deň ruská mena, ktorej sa minulé leto podarilo vrátiť na sadzbu „23.02.22“, prekročila jednu symbolickú značku – 100 za euro. A v blízkej budúcnosti prekročí rovnakú dolárovú líniu. Ropný a plynárenský priemysel – hlavný zdroj plnenia štátneho (teda teraz vojenského) rozpočtu – prináša čoraz menší zisk. Ekonomická situácia Ruska sa každým dňom komplikuje.
V tejto situácii zostáva Turecko jedným z mála okien do sveta, ktoré ešte nebolo pre Kremeľ zatvorené. A čo Putinov režim nemusí byť rád, ale aktívne využíva, pretože nemá veľa iných efektívnych možností, mierne povedané.
A Recep Tayyip Erdogan – ako človek, na rozdiel od Putina, je veľmi skúsený geopoliticky – tento faktor jednoducho nemohol pomôcť. To znamená, že vďaka silnému tlaku Západu, tlaku, ktorý, mimochodom, sám Erdogan nie vždy podporoval, dostal jedinečnú príležitosť diktovať Putinovi tie podmienky, ktoré sú prospešné predovšetkým pre neho. A pochopil to aj samotný Putin.
Viete, z čoho môžete vidieť? Z reakcie Kremľa. Namiesto, ako predtým, zavolať turecké úrady vo veľkom štýle Telegram– kanál Dmitrija Medvedeva, namiesto zákazu letov alebo tureckých paradajok – Kremľu sa podarilo len mizerneno, vyhlásenie Dmitrija Peskova, ktoré sa týkalo „priameho porušenia dohody“, „rozumieme všetkému“, „nikoho to nezdobí“ a …
A to je všetko. To znamená, že Rusko, ktoré uznalo, že Turecko priamo porušilo dohodu o internácii ukrajinských vojakov, len vynadalo Erdoganovi a povedalo, ako to je, Recep-aha, sľúbil si …
Táto reakcia nie je ničím iným ako uznaním geopolitickej impotencie dnešného Ruska. To isté Rusko, ktoré sa 24. februára 2022 považovalo za takmer rovnocenné Spojeným štátom americkým a snívalo o tom, že bude vládnuť „svojej vlastnej“ („sovietskej“) polovici sveta. A teraz Turecko – ktoré, pripomíname, v čase ďalšieho veľkého zhoršenia, karibskej krízy, bolo len predmetom rokovaní (potom ZSSR požadoval, aby odtiaľ Spojené štáty stiahli balistické rakety Jupiter) – diktuje svoje vlastné pravidlá hry tejto nesuperveľmoci. A samotné Rusko sa sklonilo do tej miery, že sa snaží (samozrejme neúspešne, ako všetko, čo robí „veľký stratég, ktorý prekonal všetkých“) minimalizovať svoje straty sankcií pomocou veľmi mikroskopického Maďarska na geopolitickej šachovnici.
Ale to sú problémy Ruska. Mali by sme poďakovať Erdoganovi za krok smerom k Ukrajine a nezabudnúť, kto mu dal takúto príležitosť – prekrútiť svoje sľuby Kremľu, ako chce. A ktorý teraz do značnej miery zabezpečuje existenciu Ukrajiny v tejto ťažkej a, chcem veriť, poslednej vojne o jej existenciu.
