Väčšina Ukrajincov čakala na summit NATO vo Vilniuse s veľkými nádejami. Očakávalo sa, že Ukrajina sa konečne bude môcť pomstiť za hanebnú porážku na samite v Bukurešti v roku 2008. Dovoľte mi pripomenúť, že potom, počas predsedníctva Viktora Juščenka, Kyjev dúfal, že spolu s Tbilisi získa prestížny MAP – Akčný plán členstva v NATO. Bol by to veľký krok smerom k euroatlantickej integrácii a v skutočnosti by to zaručilo nevyhnutnosť plného členstva v Aliancii.
Potom MAP nefungoval. Proti tomuto vývoju sa postavila vtedajšia nemecká kancelárka Angela Merkelová a vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy. Viac na nich zapôsobili hrozby šéfa Kremľa Vladimira Putina a jeho tvrdenie, že „Ukrajina nie je ani štát“, než šarm Juščenka, nedávneho hrdinu Oranžovej revolúcie, ktorý celý Západ tak obdivoval.
Takže ukrajinská a gruzínska delegácia sa potom museli vrátiť domov po tom, čo sa olízali. Čo sa stalo potom, je známe. O šesť mesiacov neskôr Rusko zaútočilo na Gruzínsko a obsadilo časť jeho územia. O šesť rokov neskôr Rusi anektovali Krym a obsadili časť Donbasu.
Áno, situácia sa odvtedy radikálne zmenila. Ukrajinská armáda preukázala, že dokáže úspešne odolávať „druhej armáde sveta“ a ukrajinská spoločnosť dokázala, že je schopná čo najviac mobilizovať na pozadí ruskej agresie. Zároveň sa myšlienka NATO stala materiálnou silou v Ukrajine, ako učí marxizmus, pretože zachytila masy. Táto myšlienka sa už nedá zastaviť, pretože prišiel jej čas – uisťuje ukrajinský nacionalizmus.
To znamená, že skôr či neskôr sa musíme dostať do NATO. Ale kto povedal, že sa to stane teraz? Veľké očakávania od samitu vo Vilniuse rozptýlili naši politici, vládni úradníci a mnohí novinári. Napríklad, ako nás môžu neprijať do NATO, keď teraz pre to robíme všetku prácu? Aliancia bola vytvorená na konfrontáciu s Moskvou a my, Ukrajinci, sa v tom aktívne a nezištne angažujeme. Všetko sa zdá byť logické.
Prezident Volodymyr Zelenskyj pevne vyhlásil, že do Vilniusu nepôjde, pokiaľ mu nebude ponúknuté niečo podstatné. A čo možno považovať za významné? Členstvo, samozrejme. A keď odišiel, znamená to, ako spievajú Braty Hadiukiny, „všetko je ruženec“.
Avšak „všetko je ruženec“ (aspoň v tom zmysle, ako situáciu vnímali nenapraviteľní optimisti) nemohlo byť a priori. Na summite neodznelo ani pozvanie do NATO, dokonca ani oznámenie akýchkoľvek skutočných podmienok vstupu Ukrajiny do Aliancie. „Je bezprecedentné a absurdné, keď neexistuje časový rámec pre pozvanie a členstvo Ukrajiny; a keď sa namiesto toho pridá nejaká zvláštna formulácia o „podmienkach“ dokonca aj na pozvanie Ukrajiny… Vyzerá to tak, že nie je pripravená pozvať Ukrajinu do NATO ani z nej urobiť člena Aliancie,“ rozhorčene sa rozhorčila ukrajinská hlava štátu.
Vo všeobecnosti bolo veľmi zaujímavé sledovať kolísanie Zelenského pozície v Severoatlantickej aliancii, ktorú vyjadril počas štyroch rokov svojho predsedníctva. Začal som tým, že „v NATO na nás nikto nečaká“, takže tam nie je čo robiť. Potom tu boli otázky-sťažnosti, ako napríklad: „Biden, prečo stále nie sme v NATO?“ Potom sa údajne vydal jasný kurz smerom k euroatlantickej integrácii a, aby sme sa od nej neodchýlili, k odmietnutiu iných foriem strategického partnerstva. V marci minulého roka, po totálnej ruskej invázii, sa objavili vyhlásenia typu, možno nepotrebujeme NATO, možno vybudujeme ďalšiu obrannú alianciu. A nakoniec, opäť jasný kurz smerom k NATO.
Takže po váhaní je plné členstvo v Aliancii opäť naším pevným strategickým cieľom. Chceme sa tam dostať čo najskôr, ale nechceme sa príliš namáhať, aby sme urobili čo i len minimálne „domáce úlohy“. Naša armáda tak dokázala nielen svoje neuveriteľné hrdinstvo, ale aj schopnosť implementovať najnovšie úspechy svetovej vojenskej vedy, a to tak vo vojensko-technických, ako aj taktických a strategických aspektoch. Ozbrojené sily Ukrajiny sú už pripravené integrovať sa do západnej vojenskej štruktúry. NATO však nie je len vojenská, ale aj politická aliancia. A s druhým máme stále vážne problémy.
Dokonca ani dlho očakávaná reforma SBU sa ešte neuskutočnila. Nedávno vedúci tejto špeciálnej služby, rodák z Kvartal 95, Gennadij Bakanov, videl svoju prioritu v zistení informácií o nejakom „diablovi“ na výzvu šéfa, a nie v boji proti terorizmu alebo zradcom. A so zradcami – zázrak všeobecne. Ukázalo sa, že to bolo v SBU, že ich najväčšia koncentrácia na meter štvorcový. A to v čase vojny. A kde je mimochodom Bakanov, ktorý sa stal obžalovaným v niekoľkých trestných konaniach? Doteraz to nikto nevie.
Okrem Bakanova je tu aj Oleg Tatarov, ktorý je tiež vyšetrovaný, ale stále zastáva vysokú pozíciu v kancelárii prezidenta a má silný vplyv na súdny a právny systém Ukrajiny. Opäť sa to týka dlhodobej reformy súdnictvav, s ktorým dodnes nie je všetko v poriadku. A vajcia pre 17 hrivien, šéf Najvyššieho súdu, ktorý berie milióny úplatkov v dolároch. Niektoré nepochopiteľné procesy proti veliteľom a spravodajským dôstojníkom…
Na pozadí toho všetkého vyzerajú výsledky samitu NATO vo Vilniuse pre Ukrajinu celkom dobre. Aj keď osobne celkom nerozumiem: prečo sa NATO rozhodlo zrušiť MAP pre Ukrajinu. Vyzerá to ako vo vtipe, keď človek za zásluhy môže prejsť cez cestu na červenú. Alebo napríklad vstúpiť na univerzitu bez dokončenia školského vzdelania. MAP je „program opatrení zameraných na pomoc ašpirantom na ich prípravu na budúce členstvo v NATO“. Takže sme mohli vstúpiť nepripravení?
To však nie je hlavný problém. Podľa môjho skromného presvedčenia bola Ukrajina v roku 2008 oveľa bližšie k plnému členstvu v NATO ako teraz. Znie to divne? Pokúsim sa to vysvetliť.
V roku 2008 bola ukrajinská delegácia na čele s Juščenkom prenasledovaná ako chudobní príbuzní. Nebrali nás vážne, zatiaľ čo sa všetci pozerali Putinovi do úst. Ukrajinci mali vtedy problém s jednotou voči NATO, iba 31% bolo podľa vtedajšej sociológie za členstvo. Angela Merkelová mala pravdu, keď tvrdila, že v tom čase to bola „krajina bez politickej jednoty, skorumpovaná, kde vôľu diktovali oligarchovia“. Potom však mala jeden významný tromf: krajina bola celá, bez akýchkoľvek anektovaných alebo okupovaných území.
Teraz môžeme hovoriť koľko chceme o pokroku, ktorý Ukrajina dosiahla za tých 15 rokov, o skutočnosti, že teraz takmer 90% Ukrajincov podporuje NATO. A skutočne je, ale… Ale nikto nikdy nepripustí do NATO krajinu, ktorá má územné problémy a pre svoje územie sa háda s jadrovou mocnosťou. Pretože ani Nemecko, ani Francúzsko, dokonca ani Spojené štáty sa nechcú zapojiť do priameho konfliktu s jadrovou mocnosťou. A vstup Ukrajiny do NATO v tomto štatúte skutočne otvára možnosť takejto konfrontácie.
Áno, môžete sa odvolať na niektoré precedensy, hľadať právne kroky, ale to všetko je zbytočné. Náš dobrý priateľ, bývalý britský premiér Boris Johnson, sa teraz aktívne zasadzuje za udelenie členstva Ukrajine práve teraz. V jednom zo svojich vyhlásení uviedol príklad Nemecka. Západné Nemecko vstúpilo do NATO v roku 1955. A NDR padla do Varšavskej zmluvy. Keď sa Nemecko v roku 1990 zjednotilo, integrovaná krajina sa stala plnoprávnym členom Aliancie.
Je takýto príklad vhodný pre Ukrajinu? V žiadnom prípade. Koniec koncov, potom budete musieť konať podľa príkladu „Bonnskej republiky“, ktorá sa vzdala nárokov na východonemecké krajiny. Nárok na východné krajiny nebol stanovený ani v ústave Spolkovej republiky Nemecko, ani v žiadnom zákone. Žiadna strana ani politik o tom ani nekoktal až do pádu Berlínskeho múru.
Preto, extrapolujúc nemecký príklad na ukrajinský prípad, by sme sa museli vzdať nárokov na územia, ktoré ešte neboli oslobodené. Navyše, zatiaľ čo v súčasnosti je 50 krajín zúčastňujúcich sa na konferencii v Ramsteine pripravených pomôcť nám zo všetkých síl s deokupáciou „pevninskej“ Ukrajiny, potom s oslobodením Krymu situácia nevyzerá tak optimisticky. Napriek vyhláseniam o podpore deokupácie všetkých medzinárodne uznaných ukrajinských území, hlavní hráči na Západe celkom transparentne naznačujú, že „Krym je niečo iné“.
Pripomeňme si nedávnu návštevu riaditeľa CIA Williama Burnsa v Ukrajine. Podľa jeho výsledkov sa v novinách objavil článok The Washington Post, v ktorom sa uvádza: „V súkromí armáda v Kyjeve vyjadrila dôveru Burnsovi v ich cieľ znovu získať významné územie do jesene; presunúť delostrelecké a raketové systémy blízko hraničnej línie s Ruskom kontrolovaným Krymom; presunúť sa ďalej na východ Ukrajiny; a potom začať rozhovory s Moskvou prvýkrát od prerušenia mierových rozhovorov v marci minulého roka.“ To znamená, že Krym je naďalej vyňatý z vojenských operácií. Polostrov zostane predmetom rokovaní aj po úspešnej ofenzíve Ozbrojených síl Ukrajiny na juhu.
A keďže Kyjev sa nikdy nevzdá svojich zámerov vrátiť Krym, územný problém Ukrajiny zostane. A kým sa to nevyrieši, členstvo v NATO bude pre nás strašidelným snom.
