Tento víkend na zadnej Ukrajine bola najhorúcejším miestom na mape Odesa. Prímorské mesto zažilo najväčší raketový útok počas rusko-ukrajinskej vojny. Historické budovy v centre mesta (mesto, ktoré prežilo nepriateľské akcie počas prvého oslobodzovacieho hnutia dvadsiateho storočia a druhej svetovej vojny) boli zničené, bola zasiahnutá moderná kópia katedrály Premenenia Pána UOC-MP.
Od nedeľného rána sú ukrajinské sociálne siete plné fotografií zničených budov v Odese, predovšetkým náboženských budov. Paradoxne by však všetky tieto fotografie mali byť dôležité predovšetkým pre obyvateľov všetkých ostatných ukrajinských miest a obyvatelia Odesy by teraz nemali považovať centrum svojho rodného mesta za zmrzačené útočníkmi, ale venovať pozornosť inej osade, na brehu iného mora – mestu Mariupol.
Mariupol sa stal hrozným symbolom genocídy Ukrajincov a úplného zničenia Ukrajiny. Každý videl, ako okupanti vymazali toto mesto z krajiny Azov leteckými bombami. A potom, po okupácii, Rusi celkom predvídateľne začali búrať budovy zničené vlastnými rukami a vyháňať miestne obyvateľstvo z prežívajúcich domov a nahradiť ich importovanými Rusmi a stredoázijskými migrantmi (čo pobúrilo aj ruských národných vlastencov). Boli časy, keď mnohí na východnej Ukrajine ešte neverili takémuto scenáru – a to ani preto, že títo občania Ukrajiny považovali Rusov za svojich bratov, mali k nim nejaké sentimentálne pocity a tak ďalej. Ukrajincom jednoducho nikdy nenapadlo, že Rusko zničí územie, ktoré považuje za „svoje vlastné“. Dokonca aj poslankyňa za Sluhu ľudu Liza Bohutska úprimne vyhlásila, že takéto zničenie Ľvova by bolo pochopiteľné – pretože tam žijú očividne nepriateľskí Rusi, ale na východe…
Ale videli sme to, čo sme videli. Rusi napokon Mariupol zničili, rovnako ako ďalšie mestá a dediny v Doneckej a Luhanskej oblasti. A nezapadlo to do ukrajinských hláv. Nezmestilo sa to z jedného jednoduchého dôvodu – tieto hlavy, bez ohľadu na to, ako boli ponorené do ruského informačného priestoru, najmä v 90. rokoch, nevenovali pozornosť osudu ďalšieho Ruskom okupovaného mesta – Grozného. (Podľa oficiálneho ukrajinského stanoviska, ktoré sa už odráža na mapách, je Čečensko Ruskom okupovaným štátom.)
Potom ruská armáda urobila to isté hlavnému mestu Čečenskej republiky Ičkeria, na ktoré v roku 2022 tá istá armáda zmenila Mariupol. Mesto vlastne prestalo existovať. A potom bol prestavaný. Otázka, ktorá prenasledovala tých Ukrajincov, ktorí si všimli tento príbeh, bola, prečo ničiť to, čo ste považovali a považovali za svoje vlastné?
Nechajme bokom tému finančných výhod – výstavba nových bytov (pre ruských vojenských a civilných okupantov) teraz v Mariupole dobre zarába podnikateľmi blízkymi Kremľu, ako to bolo samozrejme aj v Čečensku. Existuje však ďalší, oveľa dôležitejší dôvod.
Rusi nepotrebovali Mariupol zajatý z Ukrajiny. Pretože v tomto Mariupole žili Ukrajinci – aj keď nie ako v Kyjeve, Vinnycii či Haliči, s odlišnými politickými názormi, ale Ukrajinci, ktorí si za tri desaťročia nezávislosti zvykli aspoň na to, že ich úrady počúvajú. A že orgány môžu a mali by byť pod tlakom. A takéto postavenie obyvateľstva je smrťou pre Putinov ruský režim FSB. Preto je pre Kremeľ oveľa výhodnejšie zničiť mesto, vyhnať (nielen toto, ale aj toto) miestne obyvateľstvo, akokoľvek proruské, a znovu ho vybudovať submisívnymi otrokmi. Aby ste mohli nejaký čas bezpečne vyhlásiť „rodné ruské mesto“. Tak ako Rusko sebavedomo vyhlásilo v roku 2014 o „pôvodne ruskom Kryme“, odkiaľ bolo v polovici minulého storočia deportované celé miestne krymskotatárske obyvateľstvo.
Celá alebo takmer celá populácia Mariupola v ukrajinských časoch by bola zničená, deportovaná alebo jednoducho vysídlená a na jeho miesto by boli privedení tí, ktorí ani nepomyslia na protest proti úradom. A týmto spôsobom by sa Mariupol skutočne stal „pôvodne ruským“. Ako Krym.
A teraz – čo s tým robí Odesa. V tomto meste boli azda najsilnejšie proruské nálady na pevninskej Ukrajine. Existuje mnoho dôvodov, jedným z nich je odeská zložka ruskej kultúry, ktorú poznajú aj Bagritsky a Chukovsky, Ilf a Petrov, Kataev a Babel, končiac odeskou polovicou divadelného projektu „Kvarteto I“ (Rostislav Khait a Leonid Barats). A početní odeskí rusofilovia, úprimne verili, že keďže sú súčasťou Ruska, aspoň na úrovni kultúry, postoj k nim by bol vhodný. Pokiaľ ide o ich vlastné. Ako napríklad pre Krymčanov.
Ale totálna vojna zmenila náladu okupantov. A Mariupol je toho skvelým svedectvom. Kremeľ si uvedomil, že „krymská jar“ sa už nezopakovala a už sa nikdy nezopakuje. A preto sa na jar 2022 rozhodlo o prechoded k taktike „spálenej zeme“. K zničeniu bloku po štvrťroku. Mimochodom, toto nie je môj výmysel, ale slová jedného z najslávnejších ruských propagandistov Vladimíra Solovjova. Minulý rok v jednom zo svojich programov povedal tak otvorene: „Dajte miestnemu obyvateľstvu tri dni na opustenie miest – a potom zničte, blok po bloku.“ Tie isté mestá, ktoré sú podľa logiky Vladimíra Putina súčasťou mýtickej „Novoruska“. A Odesa je jedným z nich.
Rusi nemajú (a pravdepodobne nikdy nemali, teraz o tom môžeme hovoriť viac-menej sebavedomo) žiadne pocity voči Odese, na ktoré sú odeskí rusofilovia takí hrdí. Nie, samozrejme, séria „Likvidácia“ je zaujímavá a originálna, ale nikto nebude brániť ďalšej generácii ruských režisérov v tom, aby nakrútila ďalší (dva, tri, desať) takýto film alebo sériu. A mesto spálené do čiernej zeme tomu nezabráni. Nakoniec za to zvyčajne obvinia „ukrajinsko-nacistickú protivzdušnú obranu“, ako už bolo spomenuté o ostreľovaní katedrály Premenenia Pána. A Rusi si pozrú ďalší priemerný filmový produkt, porovnajú ho s „likvidáciou“ a pseudonostalgicky si povzdychnú a povedia, že to je presne to, čo to bolo. Pokiaľ v novom ruskom filme o „ruskej“ Odese už nebude hlúpy Gryščenko (ktorého vo filmových adaptáciách Kozačynského Zelenej dodávky hrali dvaja brilantní ukrajinskí herci znetvorení ruským šovinizmom – Jurij Tymošenko a Boryslav Brondukov), alebo príliš ukrajinsky hovoriaca Galia (rovnako ako Diana Mala, ktorá ju hrala v „Likvidácii“ – nájdite jej stránku v Francúzsko a odísť; pozri prečo). V neskorej Putinovej Odese, na rozdiel od sovietskych alebo raných Putinových čias, sú zakázané aj karikatúry Ukrajincov. Nikdy sa to nestalo – a to je všetko.
Tento víkend v Odese je to, čo sa malo stať minulý rok. Nestalo sa to však kvôli ozbrojeným silám Ukrajiny, ktoré nenechali okupačné jednotky prejsť po zemi a zastavili ich v Mykolajivskej oblasti, ktorá neumožnila pristátie vojsk z Čierneho mora. Rakety však zatiaľ nemôžeme zastaviť. Preto sa plán zničiť, dokonca stokrát proruskú Odesu, aby sa na jej mieste vytvorila vlastná, pohodlná a poslušná „Odesa“, realizuje aspoň týmto spôsobom. A nemali by sme byť prekvapení, že okupanti zasiahli katedrálu, ktorá je pod kontrolou pobočky ich vlastnej náboženskej organizácie. Pretože Kremeľ už nepotrebuje pobočky, nepotrebuje poslanca UOC, pretože je síce proruský, ale stále ukrajinský kostol – a Ukrajina by nemala existovať. V projekte Historické Rusko nemá miesto. Rovnako ako v ZSSR nebolo miesto pre absolútne prosovietsku Komunistickú stranu západnej Ukrajiny. Regionálne výbory CPSU/CPU sú maximom, s ktorým ruské úrady súhlasili. Ten súčasný takýto kompromis ani nechce.
Ostreľovanie Odesy v noci 23. júla 2023 je súčasťou plánu na mariupolizáciu mesta. Rusko už nie je určené na realizáciu kompletného plánu, ale všetko, čo môže urobiť, urobí. A aj sa tak stalo. Preto, drahí občania Odesy, neplačte nad tým, čo ste dnes v noci stratili – pozrite sa na Mariupol a poďakujte ukrajinskej armáde za to, čo vás zachránila. Pretože ak by ruská armáda dosiahla Odesu delostreleckou paľbou, dnešná noc by sa zdala ako malá predslov k skutočnému peklu. Peklo, v ktorom by Odesa, ktorú poznáte, v ktorej ste sa narodili a žijú, bola spálená do tla. Pretože Kremeľ to nepotrebuje. A Putin a spol. by znovu vybudovali svoju „Odesu“ podľa obvyklej schémy v popole. Tu okupanti nemajú problémy so skúsenosťami. Ako so starým, čečenským, tak aj s novým, ukrajinským.
