V dňoch 11. – 12. júla sa v litovskom hlavnom meste Vilnius uskutoční ďalší summit Severoatlantickej aliancie. Summit, ktorý sa bude zaoberať spoločnou budúcnosťou NATO a Ukrajiny v tej či onej podobe. A tesne pred týmto summitom sa v informačnom priestore pravidelne otvára téma možných krokov Aliancie voči Ukrajine – a čím bližšie k dátumu, tým častejšie – téma možných krokov Aliancie voči Ukrajine, a to s odkazom na aktuálne dianie na fronte.
Dokonca aj prezident Volodymyr Zelenskyj nedávno v rozhovore pre európsku televíznu stanicu povedal, že Ukrajina chce údajne ukázať určitý výsledok na bojisku do 11. júla, v deň začiatku summitu Severoatlantickej aliancie.
Túžba spojiť tieto dve udalosti – summit NATO a protiofenzívu ukrajinských obranných síl – na jednej strane je pochopiteľná. Na druhej strane to nemá praktický zmysel, ak nie ešte horšie, a nazvať všetky tieto pokusy zločinnými vo vzťahu k ukrajinskej armáde aj ukrajinskému štátu ako celku.
Po prvé, pretože prispôsobenie akýchkoľvek „výsledkov“ konkrétnemu dátumu je modelom správania úplne inej armády, nie ukrajinskej. Ten, o ktorom ruský emigrantský spisovateľ Jurij Nesterenko napísal riadky, ktoré stále nedovoľujú cisárom pokojne spať:
A boli tam vojaci,
Z domu roztrhanej vojny,
Že mesto je vzaté, do dnešných dní.
A potom – akákoľvek cena.
Ide o armádu, ktorej potomkovia hodili Bakhmut so svojimi telami a Buču a Izjum a Mariupol s cudzincami. Ukrajinské ozbrojené sily – a dokazuje to dômyselná taktika prvých dní vojny, ktorá už dlho nie je tajomstvom – bojujú úplne inak. Nie „pod termínmi“, ale vážne, profesionálne a čo najviac zachovať personál. Ktoré máme jednoducho z prirodzených dôvodov niekoľkonásobne menej ako v agresorskej krajine.
Nejde však len o zachovanie ukrajinskej armády. A faktom je, že protiofenzíva Ozbrojených síl Ukrajiny a vstup Ukrajiny do NATO sú procesy, ktoré sa navzájom vôbec nekombinujú.
Budúce členstvo Ukrajiny v Severoatlantickej aliancii – a to by mali pochopiť všetci účastníci procesu, a čím skôr, tým lepšie – sa prinajmenšom nepovažuje za povzbudenie, „cenu“ pre Ukrajinu za úspešnú letnú protiofenzívu v roku 2023. Už len preto, že ozbrojené sily už ukázali, ako môžu bojovať. A západní analytici, skutoční, neautorizovaní Kremľom, videli túto zručnosť, reagovali a podľa toho vyhodnotili. Skúsenosti ukrajinskej armády sa budú stále študovať v učebniciach o vojenských záležitostiach, verte mi. Vojakov a vojakov, ktorých po skončení vojny, po vstupe Ukrajiny do NATO (alebo aj bez neho) ešte uvidíme v mnohých vojenských konfliktoch. Nie, nie na území Ukrajiny, len tí, ktorí prežijú a prežijú túto vojnu až do konca, budú neoceniteľným prínosom na svetovej úrovni a bude hriechom nepoužiť ich na primerané finančné odmeny, samozrejme. A niektorí ukrajinskí vojaci si vyberú povolanie vojaka už vážne a navždy – bude taká vec, je to bežná prax, ktorej by sa nemalo vyhnúť.
Členstvo Ukrajiny v NATO by teda nemalo byť reakciou na akcie ukrajinskej armády na fronte vojny s Ruskom. Toto by vôbec nemal byť reaktívny proces, to je hlavná chyba každého, kto si to myslí. Pretože začlenenie nášho štátu do Severoatlantickej aliancie je krokom vpred, nad rámec vojny. Je to absolútne logický krok na zabezpečenie mieru a pokoja na európskom kontinente.
Nie je žiadnym tajomstvom, že politické vedenie Ruskej federácie (samotný Putin, triumvirát Putin-Patrušev-Bortnikov alebo nejaká iná konfigurácia kremeľskej moci – na tom nezáleží) začalo totálnu vojnu proti Ukrajine nie kvôli „ôsmim rokom bombardovania Donbasu“, „približovaniu NATO k ruským hraniciam“ alebo z nejakých iných vymyslených dôvodov v Moskve. Donbas nikto nebombardoval, Aliancia od 29. marca 2004 už dlho susedí s Leningradskou oblasťou Ruskej federácie. Dôvod bol len jeden – „konečné riešenie ukrajinskej otázky“. A v širšom zmysle: toto riešenie je „sovietske“, je to tiež „ruské imperiálne“. To znamená, ako sám Putin pripustil niekoľko mesiacov po začiatku agresie, znovu získal kontrolu nad „územím historického Ruska“. Na začiatok, v rámci ZSSR. (Ale len na začiatok – pretože „historické Rusko“ zahŕňalo napríklad Poľsko a Fínsko.)
Preto je logické, že Putinov hlavný úspech chcel urobiť najväčšiu a najcennejšiu časť tohto „historického Ruska“ – Ukrajinu. A pre pobaltské krajiny, ktoré boli v skutočnosti tiež súčasťou Ruskej ríše a Sovietskeho zväzu – a v ktorých sa skutočne odohrávali protiruské veci (jeden „pas neobčana“ stál za to, Ukrajina stále len sníva o takejto „diskriminácii rusky hovoriacich ľudí“) – Kremeľ, dokonca ani na tenkých miestach, ako je lotyšská Latgalia, nezačal žiadne agresívne akcie.
Nezačal som z jedného jednoduchého dôvodu – pretože táto trojica je členom NATO. To znamená, že perosú pod jadrovým dáždnikom troch jadrových spojencov (USA, Spojené kráľovstvo a Francúzsko). A útok na nich, ako je Ukrajina, by automaticky znamenal útok na celú Alianciu. To znamená potenciálnu jadrovú vojnu. Na čo Kremeľ, ako sme videli, nie je pripravený.
Členstvo týchto krajín, susedov Ruska, v NATO sa stalo zárukou, ktorú sa ruský mafiánsky režim FSB ešte neodvážil narušiť. A je nepravdepodobné, že by sa v budúcnosti odvážil. Práve o toto vytvorenie rovnakej poistky na svojich východných hraniciach sa Ukrajina usiluje. A bez ohľadu na to, kedy sa súčasná veľká vojna skončí. Pretože prakticky všetko, počnúc niekde v polovici marca 2022, signalizuje len jednu vec – Putin je pripravený na takmer akúkoľvek obeť vo svojej krajine, aby mohol pokračovať v agresii voči Ukrajine. Okrem toho, že nesúhlasil s úplnou mobilizáciou, ale úspešne ju nahradil skrytým, ako aj inými simulakrum, ako napríklad nábor odsúdených testovaných PMC „Wagner“, na ktoré neskôr prešli štruktúry tohto druhu priamo kontrolované Kremľom.
A vojna „do posledného Rusa“ bude automaticky znamenať vojnu poslednému Ukrajincovi, jednoducho preto, že sme jednoducho menší. Niekoľkonásobne menej. Okrem toho niektorí ukrajinskí občania bojujú alebo budú bojovať (ako – to je iná otázka) na strane okupantov, mobilizovaných násilne alebo dobrovoľne.
Samozrejme, takáto vojna vyčerpáva samotné Rusko. Okrem toho ropný a plynárenský priemysel prináša čoraz menej príjmov, rubeľ v posledných mesiacoch klesá a klesá (samozrejme neexistuje sila ani túžba udržať ho v centrálnej banke). Ale čakať na kolaps ruskej ekonomiky znamená spaľovať vlastné zdroje. Je to ľudské a západné finančné. Navyše, ak sú ich zdroje takpovediac obnoviteľné, potom je situácia s našou oveľa vážnejšou. Ukrajina už čaká demografická kríza po skončení vojny a zrušení stanného práva a okrem toho muži zomierajú každý deň na fronte (a ženy tiež, áno, len muži zo zrejmých dôvodov zomierajú oveľa viac), ktoré sú základom genofondu národa. A na obnove, na ktorej budeme, alebo skôr naše deti, musieť dlho pracovať. Alebo naplňte tieto čierne diery migrantmi.
Jedným slovom, vojna „až do víťazstva, po ktorom vás prijmeme (možno) do NATO“ je veľmi škodlivý klam pre všetkých členov protiruskej koalície. Pretože takáto vojna, vzhľadom na to, že Ukrajina v NATO je ako kosť v Putinovom krku, sa môže skončiť len úplným kolapsom Ruska, čo sa dnes nestane – a v tom čase bude Ukrajina blízko k svojmu nepriateľovi z hľadiska stavu štátu, spoločnosti a krajiny.
Vstup do NATO, dokonca aj v čase vojny, by mohol byť faktorom, ktorý zastaví Putina. A bez akýchkoľvek rokovaní – pretože nebude o čom hovoriť, všetko, o čom sa dá diskutovať, je napísané v článku 5 príslušnej Severoatlantickej zmluvy. Samozrejme, nie všetci spojenci urobia takýto krok. Maďarsko je jasnou odpoveďou, ale budú aj ďalšie. Existuje však príklad Fínska a Švédska, ktoré dostali záruky (nie „Budapešť“, ale skutočné) od Spojených štátov amerických počas ratifikačného procesu ich vstupu do NATO. Táto možnosť by bola pre Ukrajinu celkom vhodná. V skutočnosti nepotrebujeme vojenskú pomoc Maďarska, každý chápe, že NATO sú predovšetkým Spojené štáty a ich jadrový arzenál.
Pevná a jasná pozícia „Ukrajina sa stane členom NATO v každom prípade, bez ohľadu na výsledky a načasovanie ukončenia vojny, a zatiaľ zaistíme jej bezpečnosť so silami jednotlivých spojencov“ lepšie ako akékoľvek „doterajšie výsledky“ budú schopné zastaviť ruského agresora. A nastolí mier nielen v Ukrajine, ale aj v Európe ako celku. Pretože Kremeľ pochopí, že ďalšie pokusy – a okolo neho zostanú len členské štáty NATO – nebudú mať zmysel a nevyhnutne sa zmenia na porážku samotného Ruska vo veľmi pravdepodobnej jadrovej vojne.
Nie odmena pre Ukrajinu, ale stopka pre Rusko – o tom by sa malo diskutovať na summite NATO vo Vilniuse. A akcie obranných síl Ukrajiny na fronte tu nebudú záležať. Okrem toho, keďže tieto akcie pokračujú, znamená to, že Rusko sa ešte neusadilo. A neusadí sa, ani keď stratil Krym (alebo Taganrog všeobecne). Pretože Kremeľ sa nebojí strát, už stratil „svoj“ Cherson, či kolapsu vlastnej ekonomiky – bojí sa jadrovej vojny. Preto je jadrový dáždnik USA/NATO jedinou vecou, ktorá môže zastaviť ruských stredovekých agresorov. Nebudú rozumieť žiadnemu inému jazyku ako jadrovému ultimátu.
