Nešťastné správy nedávno prišli zo stranícko-politického poľa Nemecka. Je dokonca ťažké povedať, pre koho sú útočnejšie: pre samotných Nemcov (alebo skôr kriticky mysliacu časť spoločnosti) alebo pre nás, Ukrajincov. Hovoríme o pravicovej populistickej, xenofóbnej strane „Alternatíva pre Nemecko“ (AfD), ktorá nedávno začala rýchlo zvyšovať svoje hodnotenie.
Pre Ukrajinu je táto politická sila nepríjemná a nebezpečná predovšetkým pre jej proruskosť, či skôr prokremlinizmus. Bola to ona, ktorá vo svojich radoch sústredila najväčší počet takzvaných „Putinfersteierov“. Je známe, že „alternatívy“ nielen vytrvalo zavádzali kremeľské naratívy do nemeckého politického diskurzu, nielenže obhajovali zrušenie protiruských sankcií a zmierenie s Moskvou, ale tiež skutočne pomohli nepriateľovi obsadiť Ukrajinu. Napríklad v rokoch 2014 až 2021 opakovane navštívili Krym a časť Donbasu, ktorá nie je pod kontrolou Kyjeva, čím legitimizovali ruskú okupáciu ukrajinských území. Okrem toho niekedy dokonca vystupovali ako pozorovatelia pri pseudoreferendách.
To, či „alternatívy“ dostávajú finančné prostriedky od Kremľa, alebo sú jednoducho jeho „užitočnými idiotmi“ (alebo skôr jedným a druhým), nie je pre nás také dôležité. Dôležité je, že posilnenie politickej úlohy AfD potenciálne ohrozuje vojenskú, finančnú a organizačnú pomoc Ukrajine zo strany Nemecka, a teda celej Európskej únie. A takáto hrozba sa stáva čoraz reálnejšou.
Posúďte sami, v posledných voľbách do Bundestagu v septembri 2021 bola AfD, ktorá získala 10% hlasov, na piatom mieste. „Alternatívy“ prehrali so sociálnymi demokratmi, Hadekovcami, Zelenými a dokonca aj liberálmi. Čerstvé prieskumy verejnej mienky v Nemecku však ukazujú radikálnu zmenu volebných preferencií v prospech AfD. V súčasnosti podľa výsledkov prieskumov verejnej mienky, ktoré uskutočnilo centrum zverejnené 23. júna Deutschlandtrend objednané televíznym kanálom ARD, 19% (podľa niektorých sociológií dokonca 20%) Nemcov je pripravených zaň hlasovať. To znamená, že AfD je na druhom mieste a tlačí na Sociálnodemokratickú stranu Nemecka (SPD), hlavnú vládnu stranu v krajine, ktorú je v súčasnosti pripravených podporiť iba 17% Nemcov. Pripomeňme, že v už spomínaných parlamentných voľbách získali sociálni demokrati viac ako 26 %.
Navyše, Alternatíva, ktorá donedávna na stranícko-politickej scéne Nemecka vôbec neexistovala, teraz dokonca plánuje nominovať kandidáta na post spolkového kancelára prvýkrát v nadchádzajúcich voľbách do Bundestagu. Oficiálne to oznámila spolupredsedníčka strany Alice Weidelová (Alice Weidelová).
„Alternatíva pre Nemecko“ je obzvlášť populárna, ako je známe, vo východných spolkových krajinách, teda v bývalej Demokratickej republike Nemecko. Ak by teraz voľby prišli len na pozemkoch bývalej NDR, strana s 32% by sa ukázala byť jasným favoritom.
A tu si myslia, že ľudia môžu mať skôr kognitívnu disonanciu, potom prinajmenšom veľké prekvapenie: prečo sa najprokremeľskejšia strana v Nemecku stala najpopulárnejšou v oblastiach najviac postihnutých tým istým Kremľom? Koniec koncov, vzhľadom na to, že toto územie po odovzdaní Tretej ríše padlo do sovietskej okupačnej zóny, bolo to dlho najmenej bohatá, najmenej rozvinutá a najviac utláčaná časť Nemecka.
Pamätáte si, ako koncom 1980-tych rokov to boli Enderiti, ktorí išli na tisíce zhromaždení proti svojmu vtedajšiemu prokomunistickému vedeniu, boli to oni, ktorí najaktívnejšie zvrhli Berlínsky múr a snažili sa o zjednotenie Nemecka, aby dosiahli rovnakú životnú úroveň ako ich krajania na druhej strane plota.
Možno si východní Nemci, ktorí majú teraz 50 rokov, pamätajú svoje mladšie roky za stabilného nemeckého socializmu. Preto sa objavil aj taký špeciálny termín „ostalgia“ (Ostalgia =Ost+Nostalgia). Sťažujú sa na súčasný život so všetkými jeho neistotami. Zabúdajú na bundézske dôchodky, nové diaľnice, domy zrekonštruované spolkovými orgánmi a mnoho ďalších luxusov, ktoré sa stali dostupnými až po zjednotení Nemecka.
Pamätám si, ako sa ma jeden nemecký priateľ zo žartu alebo vážne spýtal: „Viete, ako dlho existuje Nemecká demokratická republika?“ NDR bola založená 7. októbra 1949. V skutočnosti možno za deň jej politickej smrti považovať 9. november 1989, keď bol zničený Berlínsky múr. Formálne sa NDR trápila ďalší rok a 3. októbra 1990 dostala „úmrtný list“. Tento dátum sa teraz oslavuje ako Deň zjednotenia Nemecka. „Takmer 40 rokov,“ odpovedal som na otázku. „Mýlite sa,“ usmial sa, „iba štyri roky. Po roku 1953 sa východné Nemecko opäť transformovaloVstúpila do sovietskej okupačnej zóny, ako to bolo pred rokom 1949.“
„Okupačná zóna“? To myslíte vážne? Nedobrovoľne som si spomenul na svoju prvú návštevu Nemecka (samozrejme východného Nemecka). V roku 1980 sme ako rodina prišli k našim priateľom žijúcim v Sasku. Zlaté časy východonemeckej stagnácie pod vedením Erica Honeckera. Ako školák v tom čase, po „šťastnom detstve“ v „krajine Rady“, sa mi zdalo, že som odišiel do neba na zemi. Čisté, páchnuce vlaky, vyčistené ulice, roztomilé krčmy. A, samozrejme, sen sovietskeho človeka – obchod… Oči sa rozšírili po sovietskom deficitnom obchode.
Keď som neskôr v škole, na hodine nemčiny, nadšene hovoril o svojich dojmoch z návštevy NDR, môj učiteľ nespokojne šomral: „Sú tak skorumpovaní, že už nechcú Hitlera.“
V dôsledku toho skorumpovali východných Nemcov. No, len žiť a užívať si život. Ale z nejakého dôvodu neboli Enderiti spokojní s Honeckerom alebo s ich životnou úrovňou všeobecne. Pretože zo západonemeckej televízie (anténu dali „na Bundes“, ako sme kedysi urobili „na Poľsko“), z rozhovorov s príbuznými, ktorí mali to šťastie, že boli v „správnej zóne okupácie“, vedeli, že na druhej strane múru si ich krajania užívajú dobre živenú a slobodnú existenciu, celý svet so všetkými jeho výhodami je pre nich otvorený…
Vráťme sa však do roku 1953. Prečo zrazu niekto považuje tento rok za posledný pre NDR? Pretože to bolo vtedy, keď sa východní Nemci pokúsili zvrátiť príliv dejín.
Koniec koncov, rok celkovo bol zaujímavý, však? Zomrel dlhoročný sovietsky diktátor Josif Stalin, Lavrenty Beria dočasne prevzal moc v Kremli. Mnohí historici tvrdia, že mal v úmysle radikálne zmeniť vzťahy ZSSR so Západom, to znamená iniciovať druh „perestrojky“ o tri desaťročia skôr.
Zároveň súperi Beria – Chruščov, Malenkov, Molotov – súťažili o moc. Každý sa chcel vyhlásiť za dediča „veľkého vodcu a učiteľa“.
A vo vedení NDR došlo k úplnému zmätku. Prvý tajomník Ústredného výboru Socialistickej zjednotenej strany Nemecka Walter Ulbricht čakal na pokyny z Moskvy, ale žiadne neboli.
Prečo Ulbricht potreboval pokyny? Pretože situácia v NDR sa vymkla spod kontroly. Hospodárska kríza v krajine sa prehĺbila. Jeho dôvodom bolo, že vedenie SED sa vydalo kurzom „dobehnúť a predbehnúť“ Nemecko. Veľkí stratégovia neprišli s ničím lepším, ako zvýšiť výrobné štandardy, a tým len zhoršili už aj tak napätú situáciu v sociálnej sfére.
Začali sa spontánne protesty. Nepokoje a štrajky vypukli vo východnom Berlíne, Sasku, Sasku-Anhaltsku a Durínsku. Podľa hrubých odhadov sa na aktívnych protestoch zúčastnilo asi milión občanov NDR. Demonštrácie sa začali pod sociálno-ekonomickými heslami. Čoskoro sa však v rukách protestujúcich objavili transparenty s jasnými politickými požiadavkami: „Preč s diktatúrou SED! Preč s Ulbrichtom! Vláda podáva demisiu! Slobodné voľby!“ Tam boli dokonca výzvy na stiahnutie okupačných sovietskych vojsk z územia Nemecka a zjednotenie krajiny.
Protesty dosiahli svoj vrchol 17. júna, keď sa v centre východného Berlína na Stalinovej uličke konala masová demonštrácia. Na jej čele stáli stavitelia, ktorí si na spomínanej uličke stavali domy. Demonštranti začali vtrhnúť do oficiálnych budov. Požadovali nielen zrušenie zvýšenia noriem, ale aj sociálno-politické zmeny.
Jeden z letákov distribuovaných v tom čase obsahoval nasledujúce požiadavky: „Požadujeme okamžitú rezignáciu vlády, ktorá sa dostala k moci prostredníctvom volebnej manipulácie, vytvorenie dočasnej demokratickej vlády, slobodné a tajné voľby do štyroch mesiacov, stiahnutie nemeckej polície zo zónových hraníc a okamžitý prechod pre všetkých Nemcov, okamžité prepustenie politických väzňov, zrieknutie sa štrajkujúcich, okamžité rozpustenie takzvanej ľudovej armády. povolenie organizovať večierky, ktoré existujú v západnom Nemecku“.
Štrajkujúci obliehali a pokúsili sa zaútočiť na viac ako 250 štátnych budov, vrátane piatich okresných úradov ministerstva štátnej bezpečnosti, dvoch okresných výborov SED, jedného okresného riaditeľstva ľudovej polície, odborových úradov, policajných staníc a kancelárií burgomastera. Asi 1400 väzňov bolo prepustených z 12 väzníc. Niektorí mladí zúfalci zhodili červenú vlajku z Brandenburskej brány a za jasotu davu ju roztrhali na kusy.
Ale tu sovietske jednotky pevne zasiahli. Tanky s červenými hviezdami začali strieľať do demonštrantov a drviť ich stopami. Potom sa úrady konečne chopili iniciatívy. V nasledujúcich týždňoch sovietska armáda a východonemecká polícia brutálne potlačili všetky protesty. Najmenej 55 ľudí bolo zabitých, viac ako 10 000 zatknutých a 1 500 odsúdených na trest odňatia slobody. Mnohým sa podarilo utiecť do Nemecka.
Veliteľ sovietskej okupačnej zónyVo východnom Berlíne bol výnimočný stav. Všetky verejné zhromaždenia boli zakázané a hranice so Západným Berlínom uzavreté.
Prvé povstanie v krajine komunistického tábora sa tak utopilo v krvi. Potom tu bude Maďarsko, Československo, Poľsko.
Je veľmi nešťastné, že súčasní dedičia demonštrantov zo Stalinovej uličky úplne zabudli na udalosti spred 70 rokov. Z nejakého dôvodu ich krv ich otcov a dedkov vôbec nespaľuje. Z nejakého dôvodu sú pripravení spriateliť sa so súčasným ruským diktátorom. Nebolia si uši vyhláseniami ako „môžeme pavtarit“, „tanky nepotrebujú víza“, „sny o Bellinovi“ atď. Len nejaký štokholmský syndróm. Koniec koncov, rovnako ako Maďari, ktorí v roku 1956 utrpeli ešte krvavejší masaker z Moskvy.
