Výbuch v regióne Nižný Novgorod na jednej strane pokračoval v sérii udalostí týkajúcich sa známych ruských účastníkov „špeciálnej vojenskej operácie“. Na druhej strane sa stále líši od toho istého prípadu Tatarského. Togo bolo vyhodené do vzduchu na jasne definovanom mieste, na mieste, kde sám „vojenský výbor“ pozval svojich vrahov. Situácia s Prilepinom je o niečo komplikovanejšia. Očividne ho sledovali. To znamená, že prvý záver, ktorý možno vyvodiť aj z povrchného preskúmania incidentu, je, že „vlastenci“ začali pracovať aktívnejšie, intenzívnejšie a podrobnejšie.
Pre bežného ruského obyvateľa však postačuje samotná skutočnosť výbuchu. Výbuch takmer tisíc kilometrov od vojnovej zóny. Po šoku, ktorý zažili priaznivci literárneho alebo bojovného „talentu“ Prilepina, niektorí z nich určite premýšľajú o jednom jednoduchom fakte. Zakhar bol vo vojne, v skutočnej vojne, nie v nejakej „špeciálnej operácii“, ale v regióne, kde vojna trvala (a pokračuje). A vrátil sa odtiaľ živý a zdravý.
A doma, v podmienečne pokojnom Rusku, a nie v žiadnom z pohraničných regiónov, kde sú podľa úradov plné ukrajinských sabotérov, ale na brehu Volhy takmer zomrel. A čo je dôležité, v rukách osoby spojenej s ukrajinskými špeciálnymi službami. Samozrejme, nebudeme veriť tomuto nezmyslu – najmä tomu, že ukrajinský sabotér nosí pas s trojzubcom na misiu (a Jarošova vizitka sa nenašla?) – ale nebol vymyslený pre nás. Konkrétne pre ruského obyvateľa. Ktorý teraz naplno pocíti to, čo občania Ukrajiny zažívajú už viac ako mesiac – bezpečný život sa skončil. Samozrejme, obyčajní Rusi niekde v odľahlých provinciách si budú nejaký čas myslieť, že ich tento príbeh neovplyvní. To sa však stalo už v roku 1999, keď sa zdalo, že teroristické činy sú možné len v mestách hraničiacich s Čečenskom alebo v hlavnom meste. Ale po výbuchu vo Volgodonsku a zabránenom teroristickom útoku v Rjazane si Rusi uvedomili, že nikde nebude mier.
Niečo podobné oni, obyčajní Rusi, najmä muži, teraz prežijú. Ale v roku 2023 bude situácia ešte horšia – pretože ak vtedy existovala nejaká možnosť, teraz sa zúži na dve možnosti: „zomrieť rukami ukrajinských sabotérov doma“ a „zomrieť rukami ukrajinskej armády na fronte“. Situácia bez akejkoľvek pozitívnej možnosti. Existuje len jedna útecha: ani mobilizačná ruka úradov, ani výbušná vlna sa nedostanú ku všetkým naraz. A na chvíľu budú mať ľudia ilúziu, že „nás to určite neovplyvní“.
Ale toto je o obyčajných Rusoch. A v tých „mimoriadnych“ – teraz sa začne úplne nový život. A niektorí z nich, ako napríklad Jevhenia Bilčenková, utečenkyňa z Ukrajiny, sú už v tomto hysterickí, pretože dobre vedia, že budú ďalší.
Kto stojí za týmito konkrétnymi príbehmi – s Duginou, Tatarským, Prilepinom – nie je s istotou známe. Je tu však zrejmý trend – ľudia, ktorí sú radikálnejší ako Kremeľ, sú odstránení. Ľudia, ktorých možno zastihnúť tu a teraz. Prečo to ruská vláda potrebuje, ak je do toho skutočne zapojená?
Samozrejme, všetky tieto postavy nemohli dosiahnuť také výšky, aké dosiahli – dokonca ani dcéra bláznivého pseudofilozofa Dugina, dokonca ani grafomaniac Prilepin, dokonca aj Donbas zek Tatarsky – bez ochrany Kremľa. V určitom štádiu Putinov režim potreboval presne tých ľudí, ktorí by pomohli formovať príslušnú agendu v ruskej spoločnosti. Ľudia, ktorí by sa stali vodcami novej (v skutočnosti starej, ale mierne zabudnutej) imperiálnej myšlienky. Robili svoju prácu – a zároveň získavali vlastný prospech. Dugin a jeho dcéra sa v Rusku zmenili z marginálov na úctyhodné osobnosti. Prilepin sa transformoval z národných boľševikov, ktorí sa v roku 2000 pod vedením Eduarda Limonova postavili proti Putinovmu buržoáznemu režimu, na rešpektovaného muža, politika a dokonca spolupredsedu parlamentnej strany. Fomin/Tatarsky z malého donbaského zločinca sa stal populárnym blogerom, ktorého bolo možné vidieť v bývalom kultúrnom hlavnom meste Ruska (nedávno hlavné mesto „Wagnera“ – taká je dnešná kultúra v Rusku).
Záväzok Kremľa má však dátum vypršania platnosti. Dnes Putin potrebuje týchto ľudí – a zajtra začnú zasahovať do ich radikálnych vyhlásení. Nie je to nič nové, veľký teror 30. rokov minulého storočia bol namierený práve proti tým osobnostiam, ktoré vtedajší diktátor Josif Stalin využil pre svoj maximálny prospech – a potom ich nepotreboval. A kvôli tomu ukončili svoje dni v žalároch. Alebo ako prominentná osobnosť sovietskej židovskej kultúry Solomon Mikhoels, ktorý počas druhej svetovej vojny cestoval po Západe a vyzýval svetové židovstvo, aby podporilo Sovietsky zväz v boji proti nacistickému Nemecku – a potom, krátko po skončení vojny, bol jednoducho zlikvidovaný. Mikhoels bol zabitý a prešiel nákladným autom, simulujúcim nehodu. Pochovaný, samozrejme, s vyznamenaním – opäť použitýznačkové, dokonca aj posmrtne, pre svoje vlastné účely.
Takže, ak sú spravodajské služby skutočne za týmito príbehmi, v Rusku sa nedeje nič nové alebo neočakávané. Jediným „prekvapením“ pre Rusov bude, že si mysleli, že budú sedieť v pokojnej a mierumilovnej krajine, aj keď ochudobnenej od sankcií, a sledovať vojnu v televízii. Ale vojna k nim najprv prišla vo forme mobilizácie a potom vo forme výbuchov v mestách, na uliciach a diaľniciach.
Za bližší pohľad stojí aj to, ako sa bude po týchto príbehoch správať Igor Girkin. Už dlho sa etabloval ako aktívny kritik ruských orgánov. A Kremeľ toleruje takéto veci len vo veľmi jedinečných prípadoch. Napríklad, ako v situácii s Jevgenijom Prigožinom. Čo však samotný Kremeľ nikdy nezvýšil svoj hlas. Okrem toho, majiteľ PMC „Wagner“ má cenné aktívum – v skutočnosti túto súkromnú armádu. Toto aktívum je cenné ani nie tak vo vojne v Ukrajine, ako skôr na africkom kontinente alebo na iných horúcich miestach planéty, do ktorých je Rusko zapojené. A tento faktor môže hrať do karát Prigogine. Girkin na druhej strane splnil svoju úlohu v Putinových imperiálnych plánoch už dávno. A skôr či neskôr sa dostane aj do rovnakej spoločnosti s Tatarským a Prilepinom. Pokiaľ sa mu nepodarí prežiť samotného Putina.
A mnohí Rusi to nebudú môcť. A rozdiel v tom, kde títo ľudia zomrú – na stretnutí s inou „vojnovou loďou“ alebo v zákopoch pri Bachmute – bude len štylistický. Kremeľ, ktorý nedokázal uskutočniť dlho očakávanú špeciálnu operáciu blesku, je pripravený aj na vojnu na svojom vlastnom území as vlastnými ľuďmi. Takmer ako pred sto rokmi, keď vtedajší ruský diktátor rozpútal občiansku vojnu, aby si udržal moc.
