Pamätáte si, ako sa vo februári 2014 Viktor Medvedčuk vyhrážal aktivistom Euromajdanu, ktorí prišli štrajkovať do jeho bytu: „Ak chcete vojnu, dostanete ju!“ Znelo to zvláštne, dokonca smiešne. Jeho slová vtedy nikto nebral vážne. No, aký druh vojny? A kde je Medvedčuk a kde je vojna? Kto to je, aby začal nejakú vojnu? Kto to je, aby za neho niekto rozpútal vojnu? Koniec koncov, nemá za sebou ani Kučmu, ani Janukovyča.
Ukázalo sa však, že to všetko nie je také jednoduché. Áno, pre Vladimíra Putina nie je Medvedčuk len krstným otcom, ale cenným a autoritatívnym kádrom. Aspoň pre neho ruský diktátor súhlasil, že nedá nikomu, ale „Azovčanom“ a viac ako dvesto. Samotní „Azovčania“, nad ktorými sa Rusi snažili usporiadať indikatívnu, ak nie súdnu, tak aspoň mimosúdnu odvetu.
Navyše sa ukazuje, že práve vďaka Viktorovi Medvedčukovi začal Putin totálnu inváziu. Pokiaľ, samozrejme, neveríte nezávislej ruskej publikácii „Вёрстка». Popredný investigatívny novinár Iľja Žiguľov uverejnil minulý týždeň článok s názvom „Ako Putin nenávidel Ukrajinu. Vyšetrovanie toho, ako ruský prezident prišiel k myšlienke vojny s Ukrajinou“. Autor vykonal dôkladné vyšetrovanie toho, ako a prečo ruský diktátor živil a vážil si hnev na susedný štát a jeho obyvateľov. Ako vznikla samotná myšlienka tejto vojny, kedy bolo prijaté kľúčové rozhodnutie a kto ho ovplyvnil.
Je jasné, že pre nás história rusko-ukrajinskej konfrontácie siaha najmenej tri storočia do minulosti. Autor sa rozhodol obmedziť na posledných dvadsať rokov. Spomeňte si na rok 2003, konflikt o ostrov Tuzla v Kerčskom prielive, ktorý bol vlastne prvým územným sporom medzi Kyjevom a Moskvou. Ukrajinským prezidentom bol v tom čase ešte Leonid Kučma, Rus – ten istý Putin. Bol potom pripravený na inváziu? Pravdepodobne áno. Aspoň vojensky. Ale politicky ani v širšom zmysle – geopoliticky – v žiadnom prípade. Nielen medzinárodné spoločenstvo, ale ani ruská spoločnosť by nepochopili túto agresiu proti „bratskému ľudu“. A potom v Rusku existovala opozícia syaka-taka, ktorá pravidelne organizovala „pochody disidentov“, nezávislá tlač stále dýchala, aj keď nie naplno, Kremeľ stále rešpektoval názor Západu, z ktorého plánovali pumpovať miliardy pre ruské nosiče energie.
Potom tu bol rok 2004, dramatické voľby Juščenko-Janukovyč, ktoré pre mnohých z nás symbolizovali boj medzi dobrom a zlom. V tom čase Putin pomohol Janukovyčovi, vtedajšiemu premiérovi, úplne odhaliť. Dokonca prišiel do Kyjeva a tam na mieste držal priamy kontakt s občanmi Ukrajiny v éteri najpopulárnejších ukrajinských televíznych kanálov – „Inter“, „1+1“ a „First National Channel“. Putin, ktorý bol v tom čase pre mnohých Ukrajincov veľmi populárny, ich v skutočnosti priamo vyzval, aby hlasovali za Janukovyča. A potom niekoľkokrát zablahoželal svojmu chránencovi k víťazstvu.
Potom však nastala Oranžová revolúcia, ktorá zmiatla všetky karty Kremľa. Juščenko sa stal prezidentom a Putin raz a navždy nenávidel všetko ukrajinské. Hoci sa ešte neodvážil urobiť žiadne ostré agresívne vyhlásenia, oveľa menej činy. Na jednej strane vyhlásil kolaps ZSSR za „najväčšiu geopolitickú katastrofu dvadsiateho storočia“ a na druhej strane ubezpečil, že Rusko si nikdy nedovolí nepriateľské pohyby smerom k Ukrajine.
Počas nasledujúcich desiatich rokov Kremeľ skutočne nerobil náhle pohyby, konal, ako sa hovorí, hybridne, ale vytrvalo, nešetril ani úsilím, ani peniazmi, ani šikovným personálom, ktorý sa stal tajnými kurátormi (alebo skôr „pozorovateľmi“) Ukrajiny. Kremľu sa podarilo dosadiť Janukovyča do prezidentského úradu, odvrátiť pozornosť Ukrajiny od NATO a pripraviť ho o vyhliadky na európsku integráciu.
„Naše špeciálne služby sedeli vo vedení Ukrajiny, riadili ju a jednotlivé obchodné jednotky. Malo zmysel niečo robiť, keď každý mal svoje vlastné? V krajine sedel celý prezident, ktorý bol vlastne našou závislou. Tak ako kedysi mali Spojené štáty prezidenta Fulgencia Batistu na Kube, tak aj Janukovyč bol v Ukrajine. Postoj k nemu bol rovnaký. Samozrejme, hrali spolu a pomáhali mu. Bol to náš syn,“ povedal Iľja Žiguľov zdroj blízky administratíve ruského prezidenta. Kremeľskí štamgasti už boli presvedčení, že z Ukrajiny ľahko urobia Bielorusko2.0.
Moskva zároveň spolupracovala so Západom. Spomeňte si na tento Obamov „reset“ vzťahov s Ruskom. Nemecký kancelár Gerhard Schröder postavil prvý Nord Stream s Putinom, potom Angela Merkelová pokračovala v jeho práci. Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a taliansky premiér Silvio Berlusconi sa nazývali priateľmi Putina, išli ho navštíviť akoby na svätenú vodu.
V roku 2008 sa Rusko prvýkrát pokúsilo o inváziu do Gruzínska. A Západ ho bez problémov prehltol. Rozumní ľudia si uvedomili, že budú ďalší Ukrajina má všetky šance stať sa obeťou.
Tam sa stal Euromajdan. Čo na jednej strane opäť zlomilo celú Putinovu hru v Ukrajine, na druhej strane ho prinútilo okupovať Krym. Ruský diktátor bol rozzúrený akýmikoľvek „farebnými revolúciami“, „ružovou revolúciou“ v Gruzínsku, „oranžovou revolúciou v Ukrajine“, „revolúciou narcisov“ v Kirgizsku. Jasne smeroval k obnove impérií. Pamätáte si, ako v určitom okamihu v Rusku prvé oficiálne inštitúcie a potom tlač prestali používať súčasné názvy postsovietskych krajín: Moldavsko, Bielorusko, Kirgizsko. V ruskom informačnom priestore sa opäť, rovnako ako v sovietskych časoch, stali „Moldavskom“, „Bieloruskom“, „Kirgizskom“. A toto pomenovanie dokonale zapadá do revanšistickej politiky Kremľa.
Podľa Verstku sa Putin začal meniť z gebistického politika na otvoreného ruského fašistu počas protestov, ktoré sa konali v Moskve koncom roka 2011 – začiatkom roka 2012. Teda práve počas aktívnej fázy jeho tretej prezidentskej kampane. Putin, ako už bolo spomenuté, nenávidel „farebné revolúcie“ a strašne sa bál, že to isté nevypukne v Rusku. Akcie na Bolotnaju a Sacharova vytvorili dojem, že takýto vývoj udalostí je celkom možný.
Preto sa Putin rozhodol potlačiť v zárodku akékoľvek prejavy demokracie, dokonca aj ním vynájdené „spravované“. Putin sa začal zaujímať o diela ruských filozofov konca devätnásteho a začiatku dvadsiateho storočia Ivana Ilyina a Vasilija Rozanova, na ktorých myšlienkach bolo postavené hnutie Bielej gardy.
„Áno, myslím si, že je lepšie stáť ako policajt na rohu dvoch ulíc – viac ‚civilných‘, užitočnejších, vznešenejších a viac v súlade s ľudskou dôstojnosťou – ako sedieť… „pri inteligentných raňajkách“ a arogantne diskutovať o tom, ako „je tu všetko zlé“ a ako „sme najlepší“, spravodliví, čestní a „pripravení trpieť za pravdu“…“, napísal Rozanov v roku 1912.
„Ukrajina je považovaná za najohrozujúcejšiu časť Ruska, pokiaľ ide o odtrhnutie a dobytie. Ukrajinský separatizmus je umelý fenomén bez skutočných dôvodov. Vznikla z ambícií vodcov a intríg medzinárodného dobývania,“ napísal Iljin v rezolúcii Kongresu bielych emigrantov v roku 1938.
Medzi blízkymi poradcami Putina boli moderní ideológovia ruského fašizmu: Konstantin Krylov, Dmitrij Galkovskij, Alexander Dugin. Napriek rýchlej fašizácii vedomia ruského prezidenta sa však Putin v januári 2014 nechystal obsadiť Krym. „Hovoria to tri zdroje – v prezidentskej administratíve, medzi technológmi blízkymi Kremľu a medzi známymi blízkymi Putinovi. Rozhodnutie vzniklo spontánne, keď si Kremeľ vo februári uvedomil, že demonštranti v centre Kyjeva porážajú Janukovyčovu vládu.
Hoci aj vtedy sa Moskva opäť spoliehala na separatizmus, na akýsi kongres zradcovských poslancov, ako bol ten, ktorý sa konal v novembri 2004 v Severodonecku. S možným ďalším oddelením časti Ukrajiny a vytvorením ďalšieho „pisoára“. Kongres sa mal konať 22. februára v Charkove pod vedením Janukovyča. Ten sa však takýmto vývojom udalostí zľakol a rozhodol sa utiecť do Rostova.
A bolo to v noci 23. februára, po tom, čo Janukovyč utiekol z Charkova, keď sa Putin rozhodol anektovať Krym. Potom nasledovala invázia do Donbasu, Ilovajsku, Debaľceve, MH-17, „Minsk-1“, „Minsk-2“. Relatívne „zmrazenie“ konfliktu, zmena prezidenta z Porošenka na Zelenského. Ten sa mal podľa Kremľa stať „prezidentom mieru“. Nezabudli sme „jednoducho prestať strieľať“, „stretnúť sa uprostred“, „pozrieť sa Putinovi do očí“.
„Podľa troch zdrojov chcel Zelenskyj skutočne obnoviť vzťahy s Moskvou, jeho tím išiel za rôznymi ľuďmi s konzultáciami, ako to urobiť, najmä Jermak zavolal bývalému šéfovi prezidentskej administratívy Alexandrovi Vološinovi. Putin tiež dúfal, že bude možné dosiahnuť dohodu so Zelenským, avšak za predpokladu, že porazí neskúseného politika a konečne začne implementáciu minských dohôd, čo by sa pre Rusko rovnalo veľkému víťazstvu,“ povedal Iľja Žigulev.
Úradujúci ukrajinský prezident, ktorého Putin plánoval prekonať ako dieťa, však nebol taký jednoduchý a tvárny. A to sa ukázalo už v decembri 2019 počas prvého a posledného stretnutia Zelenského a Putina.
Ale vráťme sa k Medvedčukovi a jeho úlohe pri rozpútaní totálnej vojny. Zdá sa, že Medvedchuk je večný a nedotknuteľný pod akýmkoľvek prezidentom. Zelenskyj sa však rozhodol nie. Že sa ho môžete dotknúť a dokonca ho dobre pretrepať.
Začiatkom roka 2021 Zelenskyj inicioval tvrdú kampaň proti Medvedčukovi. Po prvé, televízne kanály, ktoré kontroloval – „112 Ukrajina“ – boli zakázané. NewsOne, ZIK, ktorá skutočne vykonávala kremeľskú agendu. PotSankcie boli uvalené priamo na samotného Medvedčuka, ktorý bol spolu so svojou manželkou zaradený do zoznamu vyšetrovania financovania terorizmu SBU. Príslušné orgány začali nočnú moru svojho podnikania. Potom začali represie proti OPFL Medvedčuk.
„Razia, keď mu vzali televíziu a strana začala, Putina veľmi priviedla. Bral to ako osobný útok. Existencia Medvedčuka a jeho kanálov bola ako most a nádej na riešenie situácie politickými metódami. A zrazu Ukrajina eskalovala. Rozhodli ste sa eskalovať? Nechápali ste, s kým máte do činenia?“ povedal Vörstkemu jeden zo starých známych ruského prezidenta.
Publikácia tvrdí, že Putinovo rozhodnutie začať totálnu inváziu ovplyvnil samotný Medvedčuk, ktorý pravidelne hovoril svojmu kremeľskému kumpánovi o jeho osobnej podpore a proruských náladách v Ukrajine. „Rozprával rozprávky, ovládal peniaze, ktoré dostal za organizovanie politického odporu, a neveril, že by to niekto niekedy skontroloval. Hovoril o lojalite územia a hlúpo zavádzal Putina,“ spomína zdroj blízky ruskej prezidentskej administratíve.
Medvedčuk nás teda pred deviatimi rokmi vystrašil vojnou. Vôbec to však nechcel, o to viac sa toho strašne bál, pretože, ako už vieme, odhalilo to všetky klamstvá, s ktorými informoval Kremeľ o použitých finančných prostriedkoch.
Podľa Iľju Zhiguleva bolo rozhodnutie o invázii prijaté koncom februára – začiatkom marca 2021, teda vlastne rok pred implementáciou. Pripomeňme, že v apríli predminulého roka sa ruské úderné sily začali sústreďovať v blízkosti severných hraníc Ukrajiny.
Putin zároveň pripravoval ideologickú základňu a písal historické články, ktoré by ospravedlňovali dobyvačnú vojnu. Celý ich obsah sa scvrkol na vyhlásenie, že Ukrajina neexistovala, neexistuje a ani nebude. Argumenty boli prezentované tak absurdne a bezcenne, že rešpektovaní historici akosi nepovažovali za hodné s nimi argumentovať.
Zaujímavá je v článku informácia, že v decembri 2021, teda tri mesiace pred vojnou, už kruhy blízke ruskému prezidentovi diskutovali o tom, ako by sa Ukrajina rozdelila medzi veľké korporácie. „Jedna zo štátnych alebo súkromných korporácií blízkych Kremľu by mala byť zodpovedná za rozvoj každého regiónu,“ uviedol zdroj blízky ruskej prezidentskej administratíve.
Putin skutočne veril, že jeho takzvaná „špeciálna operácia“ bude blesková a jednoduchá. Skoro ako na Kryme. Podľa jeho plánov by sa ukrajinská armáda mala vzdať ako celé divízie a obyvatelia Ukrajiny by mali pozdraviť útočníkov kvetmi, chlebom a soľou. S takými nádejami nariadil 160 000-člennej inváznej armáde zaútočiť na 40-miliónovú krajinu. Ale z ruského „blitzkriegu“ vznikol len pshik.
Koniec koncov, je teraz také dôležité, prečo táto vojna začala, s akým vavokom v hlave ruského diktátora? Je oveľa dôležitejšie, ako sa to skončí. Nakoniec niet pochýb o tom, že sa skončí naším víťazstvom. Jedinou otázkou je: kedy a za akú cenu?
