Vládcovia Kirgizska závisia od zločincov a Ruska. Žiadny z týchto patrónov nemá záujem na dodržiavaní ľudských práv. Slobodné médiá a politický pluralizmus sú pre nich nepohodlné, pretože môžu len znížiť ich vplyv.
V Biškeku sa končí vyšetrovanie skupiny 27 aktivistov a politikov. Súdny proces, ktorý sa má začať začiatkom júna, bude pravdepodobne najväčším politickým procesom v histórii Kirgizska.
Posudzovanie a väznenie politikov nie je v krajine novinkou. Viacerí ministri a premiéri, nehovoriac o prezidentoch, prešli procesmi a dostali obvinenia z trestných činov. Almazbek Atambajev, ktorý vládol v rokoch 2011 až 2017, strávil niekoľko rokov vo väzení a v roku 2020 bol odsúdený za neoprávnené prepustenie prominentného kirgizského zločinca z väzby. Len pred tromi mesiacmi súd zrušil toto obvinenie proti nemu a umožnil mu ísť do Španielska na liečbu. Ďalší bývalý prezident, Kurmanbek Bakiev, bol tiež odsúdený na 25 rokov väzenia. V roku 2014 bol obvinený z objednávky vraždy britského podnikateľa. Nebol poslaný do väzenia, pretože v tom čase už bol štyri roky v exile a zostal s Alexandrom Lukašenkom.
Cestu späť – priamo z väzenia k moci – podnikol úradujúci prezident Sadyr Džaparov, ktorý si v októbri 2020, keď Kirgizsko masovo demonštrovalo po zmanipulovaných parlamentných voľbách, odpykával trest za únos guvernéra.
Spáchal ho pred siedmimi rokmi počas protestu proti znárodneniu zlatých baní, ktoré v tom čase riadila kanadská spoločnosť. Počas demonštrácie v októbri sa davy vlámali do väzenia a oslobodili Džaparova. Atambajev bol tiež prepustený v tú istú noc, ale mal menej šťastia a o niekoľko dní neskôr bol opäť za mrežami. Džaparov sa medzitým stal prvým dočasným premiérom, potom úradujúcim prezidentom a nakoniec začiatkom roka 2021 bol zvolený za prezidenta ľudovým hlasovaním s pevným demokratickým mandátom.
Za jeho vlády však Kirgizsko, najliberálnejšia a najpluralistickejšia krajina Strednej Ázie, začalo robiť nebezpečný obrat smerom k posilneniu výkonnej moci a oslabeniu práv občanov. Po prvé, ústava bola zmenená a doplnená s cieľom obnoviť prezidentskú formu vlády (predtým, niekoľko rokov, bolo Kirgizsko výnimkou v regióne, ktorý mal parlamentný systém). Zintenzívnili sa aj obvinenia z korupcie voči politikom, ktorí boli pri moci pred Džaparovom. Okrem toho sa pod zámienkou boja proti korupcii a „elít odrezaných od ľudí“ začalo zatýkanie novinárov, aktivistov a blogerov.
Ministerstvo kultúry a informácií sa svojvoľne rozhodlo zablokovať webové stránky troch nezávislých spravodajských portálov: Azattyk, kirgizská verzia Rádia Sloboda, ResPublica a 24.kg. Voči Azattykovi boli uplatnené najprísnejšie opatrenia: jeho finančné prostriedky v kirgizskej banke boli zablokované. Dôvodom bolo podľa úradov zaujaté pokrytie hraničného konfliktu s Tadžikistanom, ktorý vstúpil do akútnej fázy na jeseň 2022.
Proti Taalaibekovi Duishenbijevovi, riaditeľovi televízneho kanála Ďalšia televíziasa začalo trestné konanie. Vo väzbe strávil viac ako sedem mesiacov, bol uznaný vinným z podnecovania k nenávisti a odsúdený na päť rokov väzenia, ktoré bolo neskôr zmiernené na tri roky dohľadu. Keď bol vzatý do väzby, vysielanie jeho televízneho kanála bolo pozastavené. Ďalší investigatívny novinár Bolot Temirov bol násilne deportovaný z Kirgizska do Ruska na základe obvinenia, že nezákonne zabavil kirgizský pas. V súčasnosti je v Rusku, kde už nie je prenasledovaný, ale nemôže sa vrátiť do svojej krajiny (je Kirgizom s dvojitým občianstvom).
Bloger Adil Baltabai, známy svojimi reportážami z prvej ruky dokumentujúcimi rôzne protesty v hlavnom meste, je tiež za mrežami. Zatkli ho krátko po pojednávaní v júni 2022 a obvinili z pokusu o podnecovanie nepokojov. V novembri bol odsúdený na päť rokov, ale rovnako ako Duišebijev, aj jeho väzenie bolo zmiernené na tri roky policajného dohľadu.
Na jeseň bol predstavený návrh zákona o neziskových organizáciách pripravený prezidentskou administratívou, v ktorom fráza „zahraničná mimovládna organizácia“ nebezpečne pripomína neslávne známy ruský koncept „zahraničných agentov“. Okrem toho návrh stanovuje, že mimovládne organizácie sa budú musieť zaregistrovať na ministerstve spravodlivosti, čo ich robí de facto závislými od orgánov. Medzinárodné a kirgizské organizácie, ktoré obhajujú slobodu prejavu a ľudské práva, sú presvedčené, že ak bude takýto zákon prijatý a vstúpi do platnosti, bude to veľmi komplikovanéPráca nezávislých médií a mimovládnych organizácií v Kirgizsku.
Na obranu nádrže
Najväčšia pozornosť sa však upriamuje na zadržanie 27 politikov a aktivistov spomenutých na začiatku. Médiá nazvali vyšetrovanie proti nim „prípadom Kempir-Abad“, pretože boli zatknutí v súvislosti s protestmi proti presunu priehrady Kempir-Abad v južnom Kirgizsku do Uzbekistanu. Nádrž bola vytvorená už v roku 1980. Po páde ZSSR v roku 1991 zdedili nezávislé štáty problém nie úplne usadených hraníc, obzvlášť akútnych v regióne údolia Ferghana. Rokovania o delimitácii sa ťahali roky a spôsobili početné konflikty medzi Uzbekistanom a Kirgizskom, ako aj medzi Kirgizskom a Tadžikistanom. V roku 2021 Džaparov a jeho politický priateľ, predseda výboru pre národnú bezpečnosť Kamčibek Tašijev, oznámili, že dosiahli dohodu s Uzbekistanom o prechode celej hranice. Čoskoro sa však ukázalo, že myšlienka prevodu nádrže na susedov, dokonca aj výmenou za veľkú rozlohu, sa miestnym obyvateľom nepáčila. Nádrž, rovnako ako každá iná vodná plocha v tejto oblasti, má obrovský význam pre okolité poľnohospodárstvo, ktoré funguje prostredníctvom zavlažovania.
Obaja politici vyhlásili, že vôľa ľudu je pre nich posvätná, ale na jeseň nasledujúceho roka podpísali protokol s Uzbekmi, podľa ktorého sa na nich malo previesť územie nádrže, hoci správa nádrže mala zostať v zodpovednosti oboch krajín. Zorganizovali špeciálne stretnutie s obyvateľmi oblasti, ktoré médiá nepovolili. Snažili sa vysvetliť, že prevod nádrže na jej susedov bol v každom prípade prospešný pre Kirgizsko, vyhýbali sa a snažili sa skryť, že podpísaná dohoda sa líši od sľubov, ktoré dali skôr.
Stalo sa tak, že 15. októbra 2022 bol na obranu Kempir-Abada vytvorený verejný výbor. Zahŕňala niekoľko miestnych obyvateľov, ale predovšetkým niekoľko známych verejných činiteľov a aktivistov, politikov a politikov, ako napríklad bývalú poslankyňu Asiju Sasykbajevovú, bývalú sudkyňu ústavného súdu Kláru Soronkulovovú, aktivistku za ľudské práva Ritu Karasartovovú, bývalého poslanca Kanata Isajeva, bývalého kirgizského veľvyslanca v Turecku Mambetjunusa Abylova, bývalého člena vlády Bektura Asanova alebo bývalú členku ústrednej volebnej komisie Gulnaru Džurabajevovej.
23. a 24. októbra, po demonštráciách v Biškeku, boli zatknutí najvýznamnejší členovia výboru (vrátane tých, ktorí boli spomenutí). Väčšina z nich je buď stále za mrežami, alebo boli na jar prepustení v domácom väzení. Minulý týždeň boli všetci obvinení z pokusu o násilné uchopenie moci. Niektorí z nich budú dodatočne odpovedať na iné body, ako napríklad Klara Soronkulová, ktorá je obvinená z podnecovania masových nepokojov kvôli nejakému starému príspevku, ktorý urobila v Francúzsko na obranu iného aktivistu.
Podľa kirgizských aktivistov za ľudské práva a medzinárodných pozorovateľov to sľubuje, že pôjde o politický proces zameraný na pomstu opozície a obracanie úst kritikom úradov.
Trápny ombudsman
V najnovšom rebríčku slobody médií organizácie Reportéri bez hraníc, ktorý bol zverejnený minulý týždeň, sa Kirgizsko umiestnilo na 122. mieste zo 180 skúmaných krajín, čo je nárast zo 72. miesta v minulom roku. Porušovanie ľudských práv a obmedzovanie slobody prejavu a slobody médií nešetrilo kirgizskú ombudsmanku Atyr Abdurachmatovovú, ako uviedla vo svojej výročnej správe parlamentu 19. apríla:
„V poslednej dobe sa častejšie vyskytujú prípady trestov a núdzových opatrení uložených verejnými orgánmi novinárom, aktivistom, blogerom a používateľom sociálnych sietí, ktorí otvorene vyjadrujú svoje názory a kritizujú činnosť verejných orgánov.
Existujú prípady vyvodenia trestnej zodpovednosti voči takýmto osobám, najmä podľa článku 330 trestného zákonníka o podnecovaní k rasovej, etnickej, národnostnej, náboženskej a medziregionálnej nenávisti a nenávisti, ako aj podľa článku 278 o podnecovaní k neposlušnosti voči zákonu a masovým nepokojom. Trestné právo sa čoraz viac využíva aj na obťažovanie médií, novinárov a blogerov.
Prakticky vo všetkých konaniach proti vyššie uvedeným osobám zaznamenávame procesné nedostatky, ktoré sa rovnajú porušovaniu ľudských práv. Princíp prezumpcie neviny je porušený, rovnosť zbraní a mlčanlivosť procesu nie sú rešpektované, nehovoriac o objektivite pri posudzovaní prípadu.“
Hovorkyňa tiež poznamenala, že každý tretí kirgizský muž alebo žena je obeťou domáceho násilia a každá štvrtá žena je sexuálne obťažovaná. Na súdoch je väčšina prípadov uzavretá alebo ukončená a v jednom z troch ukončených prípadov sú obvinení oslobodení alebo im boli udelené miernejšie podmienečné tresty. Osoba Páchatelia násilia sa domnievajú, že nečelia trestnej zodpovednosti a zamestnanci verejných inštitúcií vyzvaní na presadzovanie práva si neplnia svoje povinnosti.
Abdurakhmatova nemala ani čas odpovedať na možné otázky poslancov a poslanci proprezidentskej strany „Ata-Jourt Kirgizsko“ („Naša vlasť Kirgizsko“) už predložili petíciu za jej rezignáciu. V ten istý deň tlačový tajomník prezidenta Erboy Sultanbajev ubezpečil, že sloboda prejavu v Kirgizsku nebude podliehať žiadnym obmedzeniam a ombudsman chráni tých, ktorí chcú destabilizovať situáciu v krajine, namiesto ochrany práv obyčajných ľudí.
O niekoľko dní neskôr sa v parlamente konalo hlasovanie. Len piati poslanci nahlas vyjadrili pochybnosti o odvolaní ombudsmana. Päťdesiat zo 79 poslancov a poslankýň prítomných v sále hlasovalo za jej odvolanie z funkcie (kirgizský parlament Zhogorku Kenesh má 90 kresiel). Iniciátori odvolania ombudsmanky trvali na tom, že dôvodom boli jej procedurálne chyby a zlé personálne vzťahy, ktoré prevládali na oddelení, ktoré viedla. Ľudskoprávna aktivistka Tolkun Tulekova komentovala tieto správy pre Radio Azattyk: „V skutočnosti sa Atyr Abdurakhmatova stala pre úrady nepohodlnou. Nie kvôli svojej výročnej správe, ale preto, že od začiatku obhajovala zadržiavané osoby v prípade Campir-Abad. Úradom sa tiež nepáči, že otvorene hovoria o problémoch ľudských práv v krajine. Preto bola pod tlakom, čo nakoniec viedlo k jej prepusteniu.“
Masy nevyjdú do ulíc
O dôvodoch skĺznutia Kirgizska k autoritárstvu som hovoril s Bekturom Iskenderom, kirgizským novinárom a jedným zo zakladateľov nezávislého spravodajského portálu Kloop, ktorá teraz žije vo Varšave a vedie projekt na podporu ohrozených novinárov v Strednej Ázii. „Naša moc závisí od zločineckých kruhov a od Ruska. Ani zločinci, ani Rusko nepotrebujú pluralitu ani slobodné médiá. Naopak, bránia im v presadzovaní ich záujmov v našej krajine,“ povedal mi Iskender.
Zločinecký svet vždy zohrával dôležitú úlohu v kirgizskej politike. Politici boli klientmi bossov, drogových dílerov a pašerákov. Hoci v roku 2020 došlo k zmene moci, zločinci, ktorí otriasli krajinou, sa nezmenili.
Jednou z najdôležitejších postáv zločineckého sveta v Kirgizsku je obchodník s drogami Kamči Kolbajev, ako aj klan Abdukadyrov, Ujgur čínskeho pôvodu, ktorý vybudoval finančné impérium na praní špinavých peňazí z pašovania tovaru z Číny do krajín strednej Ázie. Dnes patria bratia Abdukadirovci medzi najvýznamnejších investorov nielen v Kirgizsku, ale aj v Uzbekistane a Kazachstane. Práve s nimi Raimbek Matraimov, bývalý zástupca vedúceho colnej správy Kirgizska, ktorého Dzhaparov, ktorý prišiel k moci, sľúbil, že ho privedie pred súd, podnikal. Matraimov bol skutočne zadržaný, ale nakoniec bola dosiahnutá dohoda medzi ním a kirgizskými orgánmi. Bolo mu dovolené dať iba časť ukradnutého majetku a prepustený. Abdukadyrovci neboli ani rušení.
„A dnes sa najstarší z bratov a hlava klanu Habibullah Abdukadyrov objavuje na verejnosti v spoločnosti nášho prezidenta,“ Iskender neskrýva svoje rozhorčenie. „Naposledy boli spolu odfotografovaní na jar, pri otvorení mešity neďaleko Biškeku, ktorej výstavbu sponzorovala jedna zo spoločností Abdukadyrovcov.“
Podľa novinára zločinci prispeli k uchopeniu moci Džaparovom, pretože pre nich bolo prospešné mať takého silného, populárneho vodcu, ktorý by odvrátil pozornosť ľudí od ich vlastných podvodov a obchodných záležitostí, ktoré v októbri 2020 dostali príliš veľkú publicitu. Zločinci, ako viete, nemajú radi publicitu. Keď Dzhaparov prišiel k moci, bol skutočne populárny. „Vytĺkol politický kapitál na troch veciach,“ uvádza Iskender. – Prvým je nacionalizmus. Po nepokojoch v údolí Ferghana v roku 2010 založil spolu s Kamčibekom Tašijevom stranu Ata Zhurt, ktorá veľmi tvrdo bila na nacionalistický bubon, kázala etnickú čistotu Kirgizov a požadovala uznanie ich práv vo vlastnej krajine. Druhým je znárodnenie zlatej bane Kumtor. A tretím sú vzťahy s kirgizskou emigráciou.“
Státisíce Kirgizov pracujú v zahraničí, najmä v Rusku a Kazachstane. Dzhaparov, keď bol sám v exile v rokoch 2013 až 2017, sa s nimi stretol, komunikoval, verejne obhajoval ich záujmy. Urobil to, čo žiadny kirgizský politik pred ním neurobil v takom rozsahu. Títo ľudia a ich rodiny si ho za to pamätali. Keď po zmanipulovaných voľbách v roku 2020 vypukli nepokoje a Džaparov bol prepustený z väzenia, vrátil sa na politickú scénu so svätožiarou mučeníka a obrancu obyčajných ľudí. Vďaka tomu vyhral voľby v januári 2021 s veľkým náskokomdo.
Bekturovi Iskenderovi a mnohým ďalším liberálnym intelektuálom bolo od začiatku jasné, že Džaparovov nástup k moci znamená odklon od demokratických procesov, ktoré požadovali niektorí demonštranti v októbri 2020. Už ako prezidentský kandidát naďalej hovoril o potrebe zmeny ústavy, pričom citoval tradičné hodnoty.
„Keď niekto začne hovoriť o tradičných hodnotách, je známe, že sa okamžite objaví cenzúra, tlak na novinárov a aktivistov,“ hovorí Iskender. – Džaparov dostal od ľudí obrovskú dôveru, ktorá ešte nebola vyčerpaná. Kirgizi sa starajú predovšetkým o zlepšenie svojich životných podmienok, stále veria, že Džaparov uspeje. Ak pochopia, že to tak nie je, potom sa protesty začnú znova a možno sa moc opäť zmení. Chudoba, ktorá prevláda v našej krajine, je dvojsečná zbraň. Na jednej strane umožňuje politikom ľahko skorumpovať spoločnosť a na druhej strane núti orgány, aby sa často menili. Keď sú ľudia veľmi zúfalí a stratia dôveru v politika, idú na demonštrácie, pretože nemajú čo stratiť. Ale kvôli tlaku na novinárov alebo prepusteniu ombudsmana masy nevyjdú do ulíc.“
Preložené z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Predchádzajúce články projektu: Ukrajina – EÚ: horúci koniec rokovaní, Ukrajina – únik od voľby, Východné partnerstvo po arabských revolúciách, V krivom zrkadle, opovrhovaný, Lukašenko ide do vojny s Putinom, Medzi Moskvou a Kyjevom, Klobása je klobása, Môj Ľvov, Putin na galejach, Polostrov strachu, Ukrajina bola vynájdená na východe, Nový starý objav, A malo to byť také krásne, Novoročný darček pre Rusko, Alebo diskutujte o histórii, patová situácia v Minsku
Pôvodný názov článku: Kończy się sen o demokratycznym Kirgistanie
