Minulý týždeň urobil ruský diktátor Vladimír Putin silný krok, ktorý z dlhodobého hľadiska zasiahne európske integračné ambície časti gruzínskej spoločnosti. Putin zrušil vízový režim pre gruzínskych občanov a tiež zrušil zákaz osobných letov s touto juhokaukazskou krajinou. Aby sme pochopili situáciu: vízový režim medzi Ruskom a Gruzínskom bol zavedený v roku 2000 av roku 2012, len štyri roky po „vojne 08.08.08“, vtedajší prezident Gruzínska Michail Saakašvili zrušil víza pre Rusov. Rusko takýto krok neurobilo.
Pochopili ste správne – nebol to agresor, kto zrušil víza obeti ako odškodnenie za jej zločin, ale naopak, krajina obete umožnila zástupcom agresorskej krajiny vstúpiť na svoje územie bez vydania víz. A teraz, na vrchole vojny v Ukrajine, sa Putin zľutuje s Gruzíncami.
V samotnej juhokaukazskej krajine úrady vnímali túto správu pozitívne, jediný, kto priamo nazval Putinovo rozhodnutie provokáciou, bol prezident Salome Zurabišvili. Názory v spoločnosti sú rozdelené: ruské médiá, samozrejme, začali písať o radosti, s ktorou gruzínski občania vnímali zrušenie ruských víz, ale sú aj tí, ktorí majú opačný názor. Vo všeobecnosti neexistuje v gruzínskej politike žiadna významná negatívna reakcia na neočakávaný geopolitický krok Kremľa. A to trochu prekvapilo a niekedy pobúrilo Ukrajincov. Hovoria, ako to je – Rusko zaútočilo na Ukrajinu a gruzínski bratia sú radi, že im bolo umožnené cestovať do agresorskej krajiny bez víz.
A tu stojí za to pripomenúť si históriu pred 15 rokmi. Práve vtedy, keď ruské jednotky pod formálnym velením vtedajšieho najvyššieho vrchného veliteľa Dmitrija Medvedeva prekročili demarkačné línie v abcházskom a juhoosetskom smere a začali „operáciu na vynútenie mieru“. Pripomeňme si reakcie Ukrajincov na túto vojnu proti ich gruzínskym bratom. A reakcia bola taká, že čin prezidenta Viktora Juščenka, dôležitý a, nebojím sa tohto slova, hrdinský, keď spolu s prezidentmi Poľska a pobaltských štátov odletel do Tbilisi podporiť Saakašviliho a Gruzíncov, bol pozitívne vnímaný menšinou domácej spoločnosti.
A nielen spoločnosť. Oranžová koalícia, ktorá v tom čase tvorila malú, ale stále väčšinu vo Verchovnej rade, nehlasovala za rezolúciu, v ktorej bolo Rusko nazvané agresorom. Väčšina tejto koalície, ktorú kontroluje premiérka Júlia Tymošenková, mala navyše na túto otázku opačný názor. Novinári napríklad získali od lídra frakcie bloku Julie Tymošenkovej Ivana Kyrylenka uznanie Gruzínska za agresora.
Samotná Tymošenková bola v týchto ťažkých dňoch na rokovaniach o plyne v Moskve, kde sa chichotala posmešnými vtipmi premiéra Vladimira Putina o Saakašvilim. Stručne povedané, v ukrajinskej spoločnosti neexistovala jednota, dokonca ani v jej oranžovej časti. A to aj napriek tomu, že niektoré obozretné médiá už vtedy, v auguste 2008, jednoznačne napísali: „Ukrajina bude ďalšia.“
Preto si ukrajinská politická elita pred 15 rokmi aj gruzínska teraz zvolili svoje vlastné hospodárske záujmy namiesto zásad a obrany medzinárodného práva. A to je typické pre tieto aj tieto postavy (Tymošenková a Ivanišvili) a pre postsovietske elity všeobecne.
Ale v týchto dvoch situáciách existuje jeden vážny rozdiel. Reakcia Ukrajincov – v parlamente aj mimo neho – sa odohrala pred ruskou agresiou voči Ukrajine. Zatiaľ čo súčasná gruzínska história sa stala po vojne. Samozrejme, táto výhovorka je taká – ale aspoň ukrajinskí politici neprekročili svoje zavraždené, na rozdiel od gruzínskych. (Pripomeňme, že v niekoľkých dňoch, ktoré trvali „vojna 08.08.08“, bolo zabitých takmer 200 gruzínskych vojakov a viac ako 200 civilistov tejto krajiny).
Gruzínci, ktorí údajne chcú ísť do Európy, ale zároveň sa snažia zarobiť peniaze na „relokantoch“ a pravidelne voliť stranu absolútne proruského politika (a ruského oligarchu) Bidzina Ivanišviliho, sa rozhodli. Voľba, o ktorej sa zdá, že Larysa Burakova musí napísať novú knihu s názvom Prečo Gruzínsko zlyhalo. Ukrajina bude musieť z celej tejto histórie vyvodiť dôležitý záver.
Skôr či neskôr sa vojna rozpútaná Ruskom proti nášmu štátu skončí. A Ruská federácia pravdepodobne zostane v rámci svojich súčasných hraníc, ako aj možno pri zachovaní súčasnej kontroly FSB nad formálnou politickou mocou krajiny. A to bude nevyhnutne znamenať, že Kremeľ sa nejakým spôsobom pokúsi nadviazať vzťahy s povojnovými ukrajinskými orgánmi. A nie nevyhnutne preto, aby sme získali čas a príležitosť pripraviť sa na novú vojnu – ale aspoň preto, aby sme obnovili „mäkký vplyv“ na ukrajinskú spoločnosť a politické elity našej krajiny.
A v tejto chvíli bude dôležité nezabudnúť na lekciu našich susedia v čiernomorskom regióne. Ktorí vo svojej túžbe prekonať progresívneho, ale trochu autoritárskeho vodcu krajiny hlasovali za proruské sily, čo viedlo k pozastaveniu európskej integrácie, ktorá sa v budúcnosti môže dokonca zmeniť na pád do najnovšej ruskej pasce – nech sa to nazýva akokoľvek, colná únia, CSTO alebo niečo iné. Postsovietsky priestor je teraz a niekoľko budúcich desaťročí v takom stave, že nikto nebude môcť sedieť, zabalený v bielom plášti. Je čas rozhodnúť sa, na ktorej strane sa v novej konfrontácii medzi demokratickým Západom a autoritárskym Východom postavíte vy a vaša krajina.
A Ukrajina si musí uvedomiť, že túžba prekonať vlastnú krv preliatu na bojisku za malým ekonomickým ziskom sa môže zmeniť na veľké politické problémy. A keby len oni… Ide len o to, že pre dnešné Gruzínsko sa všetko ešte len začína. A dôsledky zblíženia s Moskvou, ktorá ochotne urobila ústupky svojmu bývalému nepriateľovi, sa budú v Tbilisi stále prejavovať.
