Hlavnou témou posledných dní v Rusku je výbuch v petrohradskej kaviarni Pouličný food bar č. 1. Jedna z najznámejších blízkych vojnových postáv agresorskej krajiny, rodák z Makiivky, Maksym Fomin, známy v Telegram ako „vojnová loď Vladlen Tatarsky“.
Bezprostredne po výbuchu, keď sa dozvedeli o smrti prokremeľského mediálneho propagandistu, sa objavili rôzne verzie toho, kto stál za touto explóziou, kto ťažil zo smrti populárnej „vojnovej lode“ v šovinistických ruských kruhoch. Ruskí predstavitelia tak okamžite vymysleli verziu zapojenia ukrajinských špeciálnych služieb a ruskej opozičnej Nadácie pre boj proti korupcii Alexeja Navaľného do likvidácie Tatarského súčasne. Americký inštitút pre štúdium vojny, ktorý pravidelne pozoruje udalosti tak v divadle operácií, ako aj v oblastiach susediacich so samotnou vojnou, upozornil na skutočnosť, že k výbuchu došlo v inštitúcii vlastnenej zakladateľom PMC „Wagner“ Jevgenijom Prigožinom – údajne likvidácia propagandistu v tejto inštitúcii je „čiernou značkou“ odporného podnikateľa, ktorý sa hral so „záchrancom vlasti“ a zasahoval na vavríny samotného Putina…
Kto skutočne zorganizoval tento svetlý koniec krátkej kariéry subjektu, ktorý bol pred zabavením Donbassu banálnym zločincom a odpykal si trest v jednom z nápravných zariadení v regióne, pravdepodobne nebude schopný vedieť. V skutočnosti to však nie je také dôležité. Je dôležité, kto bude „konečným príjemcom“, príjemcom tohto príbehu. A s tým je situácia oveľa jednoduchšia, pretože uši FSB, ako chrbtica Putinovho Ruska, trčia celkom otvorene z dymu petrohradskej explózie.
Kremľu sa podarilo spojiť zničenie Tatarského so začiatkom totálnej vojny – hovoria, že práve kvôli podobným incidentom (náznak výbuchov v Donecku, ktoré zničili Givu, Motorolu, Zacharčenka, viac ako transparentné) sme spustili „špeciálnu vojenskú operáciu“. Je to však takpovediac ťah na zahraničnopolitickej šachovnici, ktorý si obyvateľstvo Ruskej federácie pravdepodobne nevšimne – pokiaľ na to Soloviev a Skabeeva nebudú klásť potrebný dôraz. Existuje však iný smer, v ktorom dôsledky likvidácie Tatarského nemusia virtuálne, ale celkom realisticky ovplyvniť absolútnu väčšinu občanov agresorskej krajiny.
V sociálnych sieťach a posloch si Rusi, obyčajní, „obyčajní“ aj aktívno-šovinistickí, začali klásť rovnaké otázky – čo bude ďalej, ako budeme žiť teraz, kto z nás bude ďalší? Táto panika pripomína náladu v ruskej spoločnosti koncom 90. rokov. Práve vtedy, keď Vladimír Putin prichádzal do prezidentského úradu.
16. augusta bol bývalý tajomník Bezpečnostnej rady a riaditeľ FSB Ruska vymenovaný za predsedu vlády Ruskej federácie. Vtedajší prezident Ruskej federácie Boris Jeľcin, ktorý oznámil novú, tretiu hlavu vlády za rok, ho priamo nazval svojím nástupcom. A už 31. augusta došlo v Moskve k výbuchu v nákupnom centre „Okhotny Ryad“. Bol to akýsi štartovací výstrel z pištole – pretože potom začalo to, čo sa stručne a sucho nazýva „výbuchy obytných budov v Rusku v septembri 1999“.
Buynaksk v Dagestane. Guryanova Street a Kashirskoye Highway v Moskve. Volgodonsk v Rostovskej oblasti. 307 mŕtvych, 1700 zranených. Potom tu bol Ryazan, kde ich pred tragédiou zachránila len ostražitosť miestnych obyvateľov a prinútila vtedajšieho šéfa FSB povedať nepresvedčivú verziu, že to boli len cvičenia. Mimochodom, pamätáte si, kto bol vedúcim hlavnej ruskej špeciálnej služby? Nikolaj Patrušev. Ten, ktorý je tajomníkom Ruskej bezpečnostnej rady od roku 2008. Ten, ktorý bol len v minulom roku poznačený fantasticky bláznivými vyhláseniami – o „zverstvách nacistickej Ukrajiny“ a o tom, že „Rusko dvakrát zachránilo Spojené štáty pred kolapsom“. Ako teraz, keď počul všetky tieto Patruševove výmysly, sú jeho slová o „výcviku FSB“ vnímané v suteréne výškovej budovy Ryazan?
Zapojenie Federálnej bezpečnostnej služby Ruskej federácie do týchto výbuchov by sa stále dalo hovoriť nahlas – prinajmenšom v zahraničí. V roku 2001, výňatky v Novaja Gazeta av roku 2002, kniha vydaná pod výrečným názvom „FSB podkopáva Rusko“, historik Jurij Felshtinsky a bývalý dôstojník FSB Alexander Litvinenko to uviedli. Litvinenko zaplatil za svoju „zradu“, o štyri roky neskôr ho bývalí kolegovia otrávili polóniom. A za touto „špeciálnou operáciou“ boli Patrušev a Putin. Rovnako ako pri útoku na Ukrajinu.
Písal sa rok 1999. Úplný začiatok vlády Vladimíra Putina. Ako však ukázala následná história Ruska, zásady a metódy FSB a v skutočnosti Ruskej federácie ako celku sa vôbec nezmenili. A teraz sú slová jedného z ideológov Putinovho Ruska, Vladislava Surkova, vnímané s úprimným sarkazmom (prišiel s konceptom „jednotného Ruska“, bol to on, kto podporoval myšlienku „suverénnej demokracie“, vytvoril taký fenomén ako mládežnícke proputinovské hnutia, „nové Komsomol“), citovaná novinárkou Olenou Tregubovou vo svojej knihe „Bájky kremeľského bagra“. Podľa autora najkontroverznejšej ruskej knihy z roku 2003 (samotná Tregubova čoskoro opustila svoju vlasť po výbuchu pri dverách svojho bytu) jej Surkov povedal o tom, ako rešpektuje zložité stavby a jednoduché hrubé rozhodnutia sú primitívom, ktorý nie je hodný takej veľkej krajiny ako Rusko.
Odvtedy uplynuli dve desaťročia – a čo vidíme? A vidíme, že tandem FSB a Kremeľ stále funguje vo formáte primitívnych provokácií a krvavých „špeciálnych operácií“. A keď situácia prekročí tieto schémy KGB do sveta skutočnej politiky… Putin, ktorý, ako hovoria jeho fanúšikovia, „prekonal všetkých“, nedokázal na diplomatickom fronte prekonať ani neskúseného ukrajinského prezidenta Volodymyra Zelenského vo formáte „normandie“ a rozhodol sa, rovnako ako koncom 90. rokov s Čečenskom, jednoducho začať vojnu a nazvať ju operačným pseudonymom podľa starého zvyku. A tak vždy – buď zabiť, alebo kúpiť. Táto mizantropická štruktúra nevymyslela nič nové, dokonca ani od roku 1999, ale od hustých 70. rokov, keď Putin prišiel do Výboru pre štátnu bezpečnosť. A teraz nebude vymýšľať.
Existuje však jeden zásadný rozdiel medzi bombovými útokmi na domy v roku 1999 a súčasnou históriou. Potom bola spoločnosť s pomocou špeciálnej operácie FSB vedená k myšlienke, že by bolo lepšie vymeniť ich slobodu za bezpečnosť a pohodlie. A tiež potom, čo ceny ropy začali na začiatku tohto storočia rýchlo rásť – pre bohatstvo a dokonca (pre niektorých) bohatstvo. Preto sa až do určitého bodu takáto nepísaná „sociálna dohoda“ medzi kremeľskými orgánmi a ruským ľudom dokonca zdala prospešná pre ruský ľud. Teraz je situácia úplne iná.
Kremeľ už nemá ľuďom čo ponúknuť. Bezpečnosť – pretože s každým ďalším dňom bude pokračovanie „špeciálnej vojenskej operácie“ v Rusku horšie a horšie. A mimochodom, nebudú to len výbuchy. Rusi sa budú stále dusiť vlnou zločinu vyprovokovaného „veteránmi SVO“, najmä tými, ktorí sa vrátili domov z väzenia po šiestich mesiacoch služby vo „Wagnerovi“ (a takéto prípady sú už zaznamenané v ruskom vnútrozemí, ale to je len začiatok). Rusi už pocítili, čo je to „čiastočná mobilizácia“ a aké obete sa ukázali. A potom sa to bude len zhoršovať, pretože nedostatok vybavenia a zručností velenia bude kompenzovaný obvyklou, Žukovského (alebo už môžeme povedať „Gerasimov“?) metódou – hádzaním nepriateľa živou hmotou.
Kremeľ nebude môcť ponúknuť výmenou za ďalšie utiahnutie skrutiek a prosperitu, pretože Rusko na začiatku nuly a Rusko v roku 2023 sú úplne iné príbehy. Sankcie, bez ohľadu na to, koľko Putin ubezpečuje vo svojich prejavoch v parlamente, už zasadili ruskej ekonomike zničujúci úder. Kremeľ je už teraz nútený šetriť na všetkom okrem FSB a okupačného kontingentu. Nikto nebude v tejto situácii myslieť na vrecká obyčajných Rusov. Nebude si to myslieť ani preto, že títo obyčajní Rusi vynechali jeden riadok napísaný v ich „spoločenskej zmluve“ s úradmi z roku 1999. A v tejto línii bolo povedané – „Za všetkých vyššie uvedených podmienok má podmienečne demokratická krajina každú šancu zmeniť sa na autoritársku a v budúcnosti na totalitnú.“ A v totalitnom štáte, ako si dobre pamätáme z našej sovietskej minulosti, sú ľudia len spotrebným materiálom. Aj keď sú títo ľudia populárni „vojnové lode“.
V ranom diele tajomného ruského spisovateľa Viktora Pelevina, z ktorého najslávnejšieho románu „Generácia P“ donbaský zločinec Fomin vzal patetický pseudonym, existuje ďalšie populárne dielo – „Chapaev a prázdnota“. Teraz celá ruská spoločnosť čelí takejto prázdnote. Pred štvrťstoročím sa vzdala svojej slobody vlastnými rukami, keď už nejaký čas dostala ilúziu stability a prosperity. Teraz sa ho nikto nebude na nič pýtať. A čoskoro bude mať priemerný Rus len jednu možnosť – zomrieť vo vojne v Ukrajine (Kazachstan? Gruzínsko? Azerbajdžan?) alebo zhniť v najnovšom gulagu. Pretože KGB, ako ukazuje história, nevymýšľa nič nové. Tak prečo neoživiť legendárne tábory Kolyma?
