Ruská agresia voči Ukrajine 24. februára 2022 všetko zmenila. Na jednej strane to viedlo k zrúteniu moskovských cisárskych fantázií a na druhej strane to spôsobilo solidárnu reakciu západných krajín. To dáva nádej do budúcnosti, aj keď už nebude pokojná. Pri príležitosti výročia ruského útoku na Ukrajinu a počas príchodu Joea Bidena do Poľska vydavateľstvo Agora vydáva knihu Pavla Kovala a Agnieszky Lichnerovych „Už nebude pokoj. Koniec našich Belle Epoque» (Spokojnie już nie będzie. Koniec naszej belle epoque).
Vojna sa konečne skončila Belle Époque v histórii nášho regiónu a zbavil západných vodcov ilúzií. Poľsku to však otvorilo aj príležitosť zaujať významnejšie miesto na medzinárodnej scéne. Ako nepremárniť túto príležitosť? Na aké zmeny sa môžete pripraviť? Čo čaká našu krajinu, kde sa skončili dobré časy tretej poľskej republiky, a na našom kontinente po fiasku politiky ústupkov voči Rusku? Čo nás učia búrlivé udalosti posledných rokov a desaťročí?
Agnieszka Lichnerovych: Čo je v stávke v ruskej vojne v Ukrajine?
Pavel Koval: Je to paradox, ale predovšetkým ďalší osud Ruska. Priebeh a výsledok tejto vojny ukáže, či Rusko prežije v podobe, v akej ho poznáme.
Ukrajina vyhrá. Z jej pohľadu je veľmi dôležité, aby vojna netrvala dlho a neukázala sa ako Pyrrhovo víťazstvo. Koniec koncov, čím dlhšie bude vojna trvať, tým väčšie je riziko, že sa zmení politická situácia a sklon k pomoci v krajinách, ktoré dnes poskytujú podporu – dokonca aj v Spojených štátoch. Okrem toho, s finančným vyčerpaním Ukrajiny, vážne poškodenou infraštruktúrou a možnou zhoršenou medzinárodnou atmosférou budú transformačné reformy po dlhej vojne oveľa zložitejšie.
Pokiaľ ide o budúcnosť Ruska, viem si predstaviť rôzne scenáre, ale nevidím žiadny, v ktorom by Rusko zostalo vážnou ríšou.
– Aký je význam ruskej vojny z globálneho hľadiska?
“ Pre Západ je to vojna za všetko, pretože sa týka toho, čo je pre nás dôležité: práva, morálky a života. Keď sa však rozprávam s ľuďmi mimo Európy, mimo kultúrneho kruhu Západu, vidím, že nechcú uviaznuť v tomto „dobrodružstve“. Chcú len, aby sa vojna skončila čo najskôr, už len preto, že to zhoršuje problém hladu vo svete. Pre nás, susedov Ukrajiny, sú takéto rozhovory bolestivé, pretože sa zdá, že partneri z Ázie, Afriky alebo Južnej Ameriky nechcú rozhodnúť, kto má pravdu, že nechápu rozsah drámy, v ktorej nás Putin pritiahol. Na druhej strane mi takéto rozhovory pomáhajú realizovať náš eurocentrizmus.
– Takže z európskej perspektívy: čo mení táto vojna?
„Táto agresia pravdepodobne prinúti Európu, aby sa po viac ako storočí postavila na vlastné nohy, pokiaľ ide o bezpečnostné a obranné spôsobilosti. To, že Spojené štáty teraz riadi Joe Biden, strážca povojnovej Ameriky – zaujatý voči Európe a nie izolacionista – je jednoducho vecou prozreteľnosti. Ak by bol na čele Donald Trump alebo súčasná republikánska hviezda Ron DeSantis, protiputinovská koalícia by bola oveľa slabšia a priebeh vojny by mohol byť iný. Biden však už nie je mladý muž a protiputinovská koalícia sa spolieha na neho osobne a na jeho obozretnosť. Je ako biblický Mojžiš, ktorého ramená treba zdvihnúť, ale stále sa s tým vyrovná.
Februárová ruská invázia dala Európe ďalšiu šancu zhromaždiť sily. Od roku 1918, kedykoľvek existovala vážna hrozba, Európa počítala s poklesom pomoci z Ameriky. Možno to teraz má naposledy.
– Aké sú šance Ukrajiny stať sa o desať rokov členom Európskej únie?
– Bude, to je isté.
–Presne?
– Predpovedal som to pred niekoľkými rokmi. Pokiaľ ide o vojnu, v skutočnosti sa o jej osude rozhodlo neďaleko Kyjeva. Keď Rusi nemohli vyhrať bitku o hlavné mesto, bolo jasné, že nebudú schopní dosiahnuť úplné víťazstvo. Najprv si Ukrajinci uvedomili, že môžu vyhrať. Po druhé, podpora Západu sa ukázala byť rozhodujúca: politická, vojenská a finančná. Od okamihu odrazenia útoku na Kyjev je možné odpočítavať čas pred vstupom Ukrajiny do Európskej únie a NATO.
To sa, samozrejme, nestane bez zasahovania; napríklad vojna sa môže ťahať ďalej a Putinovou taktikou je oddialiť konflikt. Ak bude vojna pokračovať ďalšie tri až štyri roky, ukrajinský štát môže byť natoľko oslabený, že bude ťažké ho reformovať a hladko integrovať do EÚ. Úsilie Ukrajincov je obrovské a ovládne svet, ale zároveň toto úsilie ničí štátny orgán.
– Koniec koncov, vojnu vedie nielen armáda, ale aj významná časť spoločnosti a celého štátu.
– Na Západe nikto okrem odborníkov nevidí tento aspekt. Aby som to lepšie pochopil, išiel som na front, do Doneckej oblasti. Spomínam si na jedného vojaka, chlapíka z Chernivtsi s prímesou poľskej krvi, ktorý mi hovoril, že svoju manželku možno už nikdy neuvidí v Poľsku. Neviem, či prežil. Bolo to v Bakhmute, pre ktorý sa neskôr odohrali ťažké bitky.
Bol som pravdepodobne prvým politikom zo Západu, ktorý sa po 24. februári išiel pozrieť na pravidelné boje na fronte. Keď som tam išiel v júli 2022, už som bol trochu unavený z témy vojny. Stretnutie s Ukrajinou, ktorá sa líšila od tých predchádzajúcich – nie cez prizmu elegantnej konferenčnej miestnosti v Kyjeve – mi dalo veľa nových vecí. Videl som dobre organizovanú armádu vycvičenú najmä inštruktormi zo Západu a potom z prvej línie pracovali sily sebaobrany a dobrovoľníci, dobrovoľníci, dobrovoľníci. Často to boli členovia rôznych organizácií a politických strán – navštívil som niekoľko pobočiek „Európskej solidarity“, teda stranu bývalého prezidenta Petra Porošenka.
Všetkým týmto ľuďom slúži veľmi dobre organizovaná sieť dobrovoľníckych miest, ktoré poskytujú ľudia z celej Ukrajiny. Bol som na niekoľkých takýchto miestach neďaleko Kyjeva. Ľudia tam priniesli obrovské množstvo domácej ochrany, ktorú potom dobrovoľníci priniesli na front. Sivé škatule boli plné plechoviek uhoriek, džemu, mäsových rezov. Kto mal čas, zviazané luky na maskovacích sieťach. Táto aktivita je tiež terapeutická, ale predovšetkým diktovaná nevyhnutnosťou – takéto siete v Ukrajine je ťažké zohnať.
Je to fenomén tejto vojny, o ktorom sa oplatí hovoriť, aby nevykĺzol z zorného poľa historikov – je to vojna ľudí, je do nej zapojená celá ukrajinská spoločnosť. Okrem toho je takáto mobilizácia zakorenená v ukrajinskej histórii a v postoji Ukrajincov k vojne.
– Bol som v Ukrajine od prvých dní vojny a už vtedy som počul, že táto vojna je ďalším Majdanom.
– Traja ukrajinskí majdáni – v roku 1990, koncom roka 2004 a začiatkom roka 2005 a nakoniec v rokoch 2013 – 2014 – nadväzujú na tradície Veľkej Záporožskej Sičky. Rozdiel je v tom, že tentoraz je spoločnosť traumatizovaná aj každodennými raketovými útokmi. Sociálny organizmus Ukrajiny veľmi mizne. Politici sa obávajú toho, čo sa môže stať, keď sa napríklad v rozpočte minú peniaze na platby. Doteraz ukrajinský štát vždy podporoval niekto, ak nie Američania, tak Európska únia. Okrem naliehavých potrieb vojny potrebuje Ukrajina pre verejný sektor približne 5 miliárd eur mesačne.
Úroveň mučenia Ukrajiny vojnou môže ovplyvniť to, čo sa stane po porážke Ruska. Nastoľuje tiež otázku, či bude Ukrajina schopná reformovať a do akej miery, či bude v krajine dostatok ľudí na jej obnovu.
– Môže vyčerpanie spoločnosti viesť k tomu, že Ukrajina vojnu nevyhrá? Bez ohľadu na to, ako niekto definuje víťazstvo.
– Ako určiť víťazstvo je dobre známe: Ukrajina musí vyhostiť Rusov, najmä z Donbasu, ktorý je okupovaný od roku 2014. Podľa môjho názoru je to celkom možné. Na druhej strane, Ukrajinci majú pri rokovaniach o Kryme určitú slobodu manévrovania. Krym má autonómiu v rámci Ukrajiny už tri desaťročia a mohlo by to pokračovať aj po vojne.
– Môže Ukrajina prehrať vojnu kvôli vyčerpaniu?
– Vždy existujú rôzne scenáre, ktoré je potrebné analyzovať, ale bezpochyby je najpravdepodobnejšie, že Ukrajinci vyhrajú.
V júli som bol okrem iného aj v dedinách Bucha a Irpen neďaleko Kyjeva, kde Rusi spáchali pacifikáciu a vojnové zločiny. Okupácia v právnom zmysle sa tam ani neuskutočnila, pretože Rusi napríklad nedokázali založiť vlastnú správu.
Požiadal som bývalého prezidenta Petra Porošenka, aby pomohol zorganizovať túto cestu. Pamätám si, ako som sa rozprával so ženou, ktorá mala najvyšší dom v tejto oblasti. Rusi prišli a zabavili horné poschodie. Hosteska išla do obchodu a keď sa vrátila, našla v záhrade telá svojho brata, manžela a dvoch psov. Pamätám si, že sme stáli medzi hortenziami, ktoré sú rovnako ako v Poľsku teraz v Ukrajine veľmi populárne. Španielske kyticové hortenzie, tie, ktoré majú veľa kvetov. Uprostred týchto hortenzií mi táto žena začala ukazovať fotografie na svojom smartfóne s telami zavraždených blízkych. Potom som si uvedomil, že na to, aby si Západ uvedomil, čo sa skutočne stalo, sú potrebné návštevy západných politikov v Irpene. Mali by vidieť to, čo som videl ja. Ľudia tam boli zabití za obranu Kyjeva.
– Rusko kruto reagovalo na skutočnosť, že odoláva. Podobné myšlienky som počul v bombardovanej Borodyanke.
“ Tieto zločiny boli pomstou Rusov za vzburu Ukrajincov, za poskytnutie informácií armáde o umiestnení ruských vojsk, za demontáž priehrady a zaplavenie územia, cez ktoré mali ruské tanky vstúpiť do Kyjeva. Civilisti prekonali váš strach.
– Cestovali ste s Porošenkom?
– Áno, je opäť veľmi aktívny. Dokonca aj jeho, skúseného politika, nahradila invázia 24. februára. Opäť som v ňom videl Petra, ktorého som poznal pred mnohými rokmi, keď sme strávili zimné noci roku 2013 na Majdane. Prestal byť „bývalým prezidentom“, venuje menej pozornosti minulému predsedníctvu, vrátil sa do úlohy verejného vodcu, ako bol za čias Majdanu. Keď sme v júli 2022 cestovali do Donbasu, videl som ho, ako sa rozpráva s Ukrajincami, najmä s vojakmi, ktorí išli na front, na čerpacích staniciach a v uliciach miest. Po ceste dokončil dohodu o kúpe 11 obrnených transportérov s Mariom Draghim, ktorý bol v tom čase predsedom vlády Talianska. Pomohol som mu pripraviť postupy na prejazd áut cez Poľsko.
– Vráťme sa k vyhliadkam Ukrajiny v EÚ. Poľsko, na rozdiel od Ukrajiny, nebolo vyčerpané a traumatizované – ale prístupový proces stále trval desať rokov.
– V prípade Ukrajiny bude proces rokovaní jednoduchší, pretože jej dohoda o pridružení je pokročilejšia ako v Poľsku. Okrem toho by sme, žiaľ, mali mať na pamäti, že model európskej integrácie sa so všetkými jeho kladmi a zápormi zmení.
Podľa môjho názoru, okrem iného, vďaka súčasnej politike poľskej a maďarskej vlády, sa upraví model, podľa ktorého krajiny, ktoré sa pripoja ku komunite, okamžite spadajú do jadra organizácie. Nový model bude spočívať v akejsi integrácii na princípe žiarovky – nie som zástancom toho, ale vidím, že situácia sa vyvíja týmto smerom. Bude existovať akýsi kruh zasvätenia. V tomto modeli bude miesto pre Ukrajinu. Predpokladám, že aj Moldavsko vstúpi do Európskej únie, a teším sa na Gruzínsko.
Tieto krajiny nevstupujú do Únie zo záslužných dôvodov. Najmä po expanzii na východ – mám na mysli najväčšiu expanziu s Poľskom, Maďarskom a ôsmimi ďalšími krajinami v roku 2004 a neskôr – by na to nemali žiadnu šancu. Bohužiaľ, Mateusz Morawiecki a Viktor Orbán dali nové zbrane profesionálnym oponentom expanzie, euroegoistom. Politici vo Francúzsku, Nemecku alebo Španielsku, ktorí tvrdili, že pokiaľ ide o politickú kultúru, krajiny z našej časti kontinentu neboli dostatočne pripravené na členstvo, teraz dostali argumenty nielen v prospech ich správnosti, ale aj v prospech skutočnosti, že ďalšia expanzia na východ nie je dobrý nápad. Medzitým je takáto expanzia v záujme Poľska.
Možno však pod vplyvom vojny zvíťazia strategické argumenty. Expanziu podporia najmä Američania, pretože Západ sa snaží brániť proti ruskému vplyvu a ukázať, že európska mäkká sila je silnejšia ako toxický „ruský svet“.
Preklad z poľštiny
Text bol publikovaný v rámci projektu spolupráce medzi nás a poľský časopis Nowa Europa Wschodnia.
Predchádzajúce články projektu: Ukrajina – EÚ: horúce ukončenie rokovaní, Ukrajina je únikom z voľby, Východné partnerstvo po arabských revolúciách, V krivom zrkadle, Pohŕdal, Lukašenko ide do vojny s Putinom, Medzi Moskvou a Kyjevom, Klobása je klobása, Môj Ľvov, Putin na kuchyniach, Polostrov strachu, Ukrajina vynájdená na východe, Nový starý objav, A muselo to byť také krásne, Novoročný darček pre Rusko, Či diskutovať o histórii, Minská slepá ulička
Pôvodný názov článku: Spokojnie już nie będzie
