Naša hrdinka – Signora Meloni
Prečo diskusia o rokovaniach s Ruskom nemá zmysel
Tento týždeň Ukrajinci relatívne nečakane zistili, že na najvyšších úrovniach európskej politiky existuje vášnivý, dôsledný a múdry obranca Ukrajiny. Presnejšie povedané, obhajca, pretože hovoríme o talianskom premiérovi Georgeovi Malonem. Prečo nečakane, pretože až donedávna, úprimne priznávame, sme sa báli jej príchodu k moci.
Pripomeňme, že Signora Meloniová prevzala funkciu predsedníčky vlády 22. októbra 2022. Mesiac predtým stredopravá koalícia, ktorá pozostávala z troch strán – Bratov Talianska (vedených Malonim), Ligy (vedenej bývalým ministrom vnútra Matteom Salvinim) Vpred, Taliansko (vedená Silviom Berlusconim) – vyhrala voľby do hornej komory parlamentu. George Maloney sa tak ako väčšinový vodca stal prvou ženou v histórii krajiny, ktorá viedla vládu.
My, Ukrajinci, sme vtedy ešte neprestali lamentovať nad predchádzajúcim premiérom – Mariom Draghim. Ukázal sa ako celkom priaznivý pre Ukrajinu, pod jeho vedením Taliansko prestalo byť problémom pri zavádzaní protiruských sankcií, naopak, zmenilo sa na horlivého zástancu potrestania ruského agresora. Draghimu sa podarilo presvedčiť politikov o potrebe poskytnúť Ukrajine vojenskú pomoc, a čím viac, tým lepšie.
A čo sme vtedy vedeli o Georgeovi Maloneovi? Prakticky nič. Napriek tomu sa im podarilo zoznámiť s ďalšími dvoma jej koaličnými partnermi. Pravicový populista Matteo Salvini oslavoval Moskvu, opakovane navštívil Kremeľ, fotografoval na Červenom námestí, oblečený v tričku s portrétom Putina. Existujú vysoké podozrenia, že ho ruské úrady finančne kŕmili. A že to bol Salvini, kto zorganizoval zvrhnutie Draghiho vlády na príkaz Kremľa.
S Berlusconim je vo všeobecnosti všetko jasné. Starý skorumpovaný úradník a libertín, priateľ Putina. Opakovane prišiel do Moskvy, nechal sa skorumpovať ruským luxusom – lovy, pochúťky, obdivy, letoviská atď. A nedávno, teda na vrchole rusko-ukrajinskej vojny, si Putin a Berlusconi vymenili dary: taliansky Rus je krabica vína a ten, ako Alaverds, je krabica vodky. A navzájom si zaželali úspech.
Napokon, už vieme, že mnohé krajne pravicové strany v Európe sú proruské. Niekto je „kŕmený Kremľom“, niekto je len užitočný idiot. Keďže strana „Bratia Talianska“ je krajne pravicová, je logické, že my a ona sme boli a priori zaradení medzi prokremeľské. A teda signorke Meloniovej – „Putinovým priateľom“…
Pomerne rýchlo sme si však uvedomili, že sme sa hlboko mýlili. Nový premiér nielenže pokračoval v líniách, ktoré začal Draghi v boji proti Rusku a vojenskej podpore Ukrajiny, ale ich aj výrazne posilnil. Že to pre ňu nebolo také ľahké, sme sa dozvedeli z čerstvého Video časť zasadnutia talianskej Poslaneckej snemovne, ktorá diskutovala o otázke rusko-ukrajinskej vojny a vojenskej pomoci Ukrajine. George Maloney, rovnako ako levica, sa ponáhľal brániť Ukrajinu. Boli to naozaj tie slávne talianske vášne, vyjadrené artikuláciou a gestami. Zároveň mimoriadne organicky kombinovala emocionalitu s uvažovaním, tak jasne umiestnené akcenty, že tento relatívne krátky prejav možno považovať za príklad kultúry diskusie.
Myslím si, že by nebolo hriechom citovať tento fragment z parlamentnej rozpravy. Začalo to tým, že poslankyňa ľavicovo-populistického „Hnutia 5 hviezd“ Eliza Scutella povedala: „Zastavte sa a začnite s nami diplomatickú cestu. Sú tu pre vás zbraňové loby, sú tu občania a ich záujmy pre nás.“ A tu je to, čo jej Meloniová odpovedala:
„Pani Scutella nám hovorí, aby sme prestali. Myslím, že toto by sa malo povedať Putinovi, drahý… Nazvime veci pravým menom. Ak prestaneme, schválime inváziu na Ukrajinu. Nie som taký pokrytecký, aby som slovo „invázia“ zakrýval slovom „mier“. Preto si myslím, že by sme nemali schvaľovať inváziu na Ukrajinu. To neznamená, že by sme nemali pracovať na mierovom pláne. Myslíte si však, že na začatie rokovaní musí Rusko zastaviť nepriateľské akcie a stiahnuť vojská z územia Ukrajiny? Myslíte si, že je potrebné revidovať ukrajinské hranice? Myslíte si, že Moskva by mala dať územiam, ktoré okupuje, v ktorých usporiadala „referendum o sebaurčení“, alebo nie? Rád by som počul odpoveď, ak to s mierom myslíme vážne. V opačnom prípade, nie je to nič iné? ako propaganda na úkor suverénneho národa, slobodného ľudu a medzinárodného práva, a to je nezodpovedné!“
Nie je to geniálne? Po takomto zápalnom predstavení sa naša hrdinka samozrejme stala signor Meloni.
Aj keď problém stále pretrváva. Problém s tými západnými politikmi, ktorí veria v možnosť dialógu s Putinom, v šancu halyživiť vojenský konflikt diplomatickými prostriedkami. Nehovorím o užitočných idiotoch alebo ešte viac o tých, ktorí sú práve teraz na „návnade Kremľa“. Hovoríme o slušných politikoch, intelektuáloch, umelcoch, ktorí si myslia, že diplomatická cesta nie je len celkom reálna, ale jediná možná. Napríklad zástupcovia rakúskeho vedenia, estónski konzervatívci, trumpistická časť americkej Republikánskej strany, Jürgen Habermas a ďalší nemeckí intelektuáli, ktorí pravidelne píšu listy federálnej vláde požadujúce zastavenie vojenskej pomoci Ukrajine a začatie dialógu s Moskvou atď.
Pokračujúc v názore Georgie Maloneyovej, chcem ubezpečiť všetkých týchto „pacifistov“, že cesta rokovaní s Moskvou nikam nevedie. Ako raz tvrdil Stepan Bandera: „Neexistuje spoločný jazyk s m-lamy.“ Tu však nejde len o neochotu Ukrajincov robiť ústupky agresorovi. A skutočnosť, že kompromis je v zásade nemožný. Prečo? Pretože samotné Rusko sa dostalo do slepej uličky, nielenže legitimizovalo anexiu niekoľkých regiónov Ukrajiny, ale túto anexiu zapísalo aj do svojej dlho trpiacej ústavy.
Nemecký kremeľský politológ Andreas Umland to na túto tému vyjadril veľmi správne:
„Vladimir Putin a Vladimir Zelenskyj ako prezidenti svojich štátov sú navyše považovaní svojimi národmi za „garantov“ svojich ústav a sú povinní ich dodržiavať. Aj keby jeden z nich alebo obaja chceli uzavrieť nejaký druh územného kompromisu, základné zákony ich dvoch štátov im to výslovne zakazujú. To znamená, že jedna alebo obe ústavy musia byť zmenené a doplnené predtým, ako sa uskutočnia akékoľvek zásadné mierové rozhovory. To si však bude vyžadovať výraznú väčšinu hlasov v príslušnom parlamente. Je to prinajmenšom ťažké v prípade Putinovho Ruska a nereálne v prípade Ukrajiny.“
Čo hovoriť s Moskvou, ak tam ukrajinské krajiny už boli jasne uznané ako „pôvodne ruské“ a dokonca legitimizovali toto uznanie na všetkých úrovniach. Ruské centrum kartografie je už v plnom prúde pečiatkových máp Ruskej federácie, kde územie Ruska dosahuje nielen ukrajinské územia, ktoré ešte nie sú pod kontrolou Kyjeva, a to nielen tam, kde sú okupované územia, ale aj tie, na ktoré noha ruského okupanta nikdy nevstúpila (a nevstúpi). Napríklad mesto Záporožie, celá Záporožská a Chersonská oblasť, koniec koncov, celý Donbas.
No, ak je všetko jasné s ruskými imperiálmi, tu, ako sa hovorí, prípad je ťažký, potom so západnými adeptmi myšlienky „ukrajinských krajín výmenou za mier“ je situácia zvláštna. V tom zmysle, že nemôžete vidieť zrejmé veci. Áno, možno sa Ottovi von Bismarckovi mylne pripisuje, že hovorí „dohody s Ruskom, ktoré nestoja za papier, na ktorom sú napísané“. Možno. História však opakovane dokázala, že je to tak.
