Existuje niekoľko dôvodov, prečo rokovania medzi Kyjevom a Moskvou o ukončení vojny nebudú úspešné alebo sa neuskutočnia vôbec – nehovoriac o zabezpečení trvalého mieru. Hlavnou je základná konfrontácia medzi ukrajinskou a ruskou ústavou.
Nedávna nezákonná anexia štyroch území na juhovýchode Ukrajiny Ruskom, konkrétne Doneckej, Luhanskej, Záporožskej a Chersonskej oblasti, predstavuje obrovskú výzvu. To zhoršuje problém, ktorý sa už objavil po rovnako škandalóznom vojenskom zabavení a nezákonnej anexii Krymského polostrova Ruskom pred takmer deviatimi rokmi.
V prípade hypotetických rokovaní by tieto dve krajiny museli medzi sebou nielen diskutovať o viacerých politických otázkach, ale aj vyriešiť zásadný právny spor. Rusko nielenže už takmer desaťročie porušuje medzinárodné právo spôsobom, ktorý bol predtým nepredstaviteľný. Anexie Moskvy tiež radikálne zmenili ruskú domácu legislatívu. Napríklad ukrajinská a ruská ústava jasne definujú rovnaké územia na východnej a južnej Ukrajine vrátane Krymu.
Vladimír Putin a Vladimír Zelenskyj ako prezidenti svojich štátov sú navyše svojimi národmi považovaní za „ručiteľov“ svojich ústav a sú povinní ich dodržiavať. Aj keď by jeden z nich alebo obaja chceli uzavrieť nejaký územný kompromis, základné zákony ich dvoch štátov im to výslovne zakazujú. To znamená, že pred uskutočnením akýchkoľvek podstatných mierových rozhovorov sa musí zmeniť a doplniť jedna alebo obe ústavy. To si však bude vyžadovať výraznú väčšinu hlasov v príslušnom parlamente. Je to prinajmenšom ťažké v prípade Putinovho Ruska a nereálne v prípade Ukrajiny.
Krymský precedens
Tento právny problém existuje od 18. marca 2014, keď Ruská federácia oficiálne anektovala Krymský polostrov. Anexiu oficiálne uznalo len niekoľko krajín, ale Moskva predložila svetu neuveriteľné vysvetlenie porušenia medzinárodného práva v Čiernom mori v roku 2014. Okrem iných pochybných obvinení Kremeľ uviedol, že tento škandalózny čin bol odôvodnený históriou Krymu počas cárskej a sovietskej ríše.
Kremeľský príbeh bol sprievodcom pri výbere iba tých historických faktov, ktoré zodpovedajú tézam hodeným zhora. Mnohé vlády na celom svete by mohli – a niektoré z nich to robia – prezentovať podobné iredentistické príbehy, ktoré odkazujú na konkrétnu historickú epizódu. Môžu si tiež nárokovať určité územia, ktoré kedysi patrili ich krajine a teraz – v dôsledku údajnej historickej nespravodlivosti – sú súčasťou iných štátov.
Napriek historickej pochybnosti a politickej výbušnosti ruskej rétoriky v roku 2014 si neoficiálne mnohí politici a diplomati, ako aj niektorí odborníci z celého sveta pomýlili krymskú bájku s čistou mincou. A to aj napriek skutočnej histórii Krymu a ničivému vplyvu uznania ruského naratívu na stabilitu svetového poriadku. Implicitné uznanie nárokov Moskvy na polostrov mnohými neruskými pozorovateľmi – dokonca aj na Západe – bolo jedným z dôvodov, prečo boli medzinárodné sankcie v reakcii na mimoriadne kroky Ruska vo februári až marci 2014 buď príliš mäkké, alebo úplne chýbali.
Až donedávna bola otázka Krymu pravdepodobne jednou z tých, ktorých riešenie by sa mohlo buď odložiť na ďalekú budúcnosť, alebo nejako čiastočne vyriešiť v súlade s preferenciami Moskvy. To by sa mohlo uskutočniť napríklad prostredníctvom dočasnej medzinárodnej správy polostrova alebo ďalším posilnením už aj tak veľkej autonómie Krymskej autonómnej republiky ako súčasti Ukrajiny. Keďže však Rusko v septembri 2022 anektovalo ďalšie štyri ukrajinské územia, zdá sa, že táto možnosť už nie je relevantná.
Nová slepá ulička
Problémom nie je len a nie natoľko, že argumenty Kremľa týkajúce sa nedávnej druhej anexie južných a východných území Ukrajiny sú ešte pritiahnuté za vlasy ako argumenty za anexiu Krymu v roku 2014. Faktom je, že predtým polootvorená otázka o polostrove sa teraz zmenila na oveľa zásadnejšiu a územne širšiu otázku o identite, integrite a budúcnosti Ukrajiny ako celku. Krymský problém je teraz neoddeliteľnou súčasťou širšej otázky práva na existenciu zakladajúceho člena OSN (Ukrajinská sovietska socialistická republika bola členom OSN v rokoch 1945 až 1991). V dôsledku toho je teraz oveľa viac ľudí a krajín na celom svete za úplné preskúmanie nelegálnej expanzie Ruska na západ v súlade so želaním Ukrajiny.
Okrem toho rozhodnutia Moskvy o anexii v septembri 2022 a zodpovedajúci revidovaný základný zákon Ruska priamo uvádzajú nároky na ukrajinské územia, ktoré Rusko nemá vôbec žiadnu kontrolu. Tieto územia sú pod kontrolou Kyjeva, nie Moskvy. V skutočnosti ani jeden zo štyroch nedávno anektovaných ukrajinských regiónov ešte nebol úplne okupovaný ruskými vojskami. To je kuriózne v rozpore s novým sebaurčením ruského štátu a je porušením ruskej ústavy, ktorá zavádza tieto územia na oficiálne územie Ruskej federácie.
Z formálneho hľadiska sa Rusko zmenilo na to, čo politológovia a medzinárodní diplomati nazývajú neúspešný stav. Do roku 2022 bola Moskva zaneprázdnená podkopávaním suverenity a integrity iných štátov, ako sú Moldavsko, Gruzínsko a Ukrajina, vojenskými a nevojenskými prostriedkami. Teraz je samotná Ruská federácia – podľa vlastnej ústavy – štátom, ktorý nemá úplnú kontrolu nad svojimi hranicami a územiami. Pre Kremeľ to nie je len zložitá politická situácia na domácej aj medzinárodnej úrovni. Vytvára tiež zvláštny právny základ pre rokovania medzi Kyjevom a Moskvou.
Bez zmeny a doplnenia ruskej ústavy nebude mať Putin alebo iný ruský prezident len právomoc vrátiť ukrajinské územia, ktoré sú teraz pod kontrolou Moskvy, pod kontrolu Kyjeva. Zdá sa, že ruská ústava uvádza, že hlava ruského štátu by sa mala snažiť okupovať ukrajinské územia. Oficiálny ruský zástupca na rokovaniach by bol zo zákona povinný trvať na tom, aby Kyjev postúpil časť ukrajinského územia Moskve – s cieľom zosúladiť text ruskej ústavy s politickou realitou na mieste.
Niektorí si môžu myslieť, že zjavná absurdita takéhoto diplomatického konšpirácie stačí na to, aby ho bez váhania odmietla. Ruskému prezidentovi alebo inému vyjednávačovi však hrozí, že bude obvinený z vlastizrady, ak navrhne porušenie ruskej ústavy, súhlasí s tým alebo podľahne tlaku. To isté platí pre každého ukrajinského prezidenta alebo iného vyjednávača, ktorý je podľa svojej ústavy tiež povinný usilovať sa o urýchlené obnovenie úplnej územnej celistvosti a politickej zvrchovanosti Ukrajiny.
Táto slepá ulička je príčinou nedostatku serióznych rokovaní medzi Ukrajinou a Ruskom o Kryme už takmer deväť rokov. Na rozdiel od súčasnosti Kyjev a Moskva medzi sebou intenzívne rokovali od leta 2014 do začiatku roka 2022, najmä v rámci trojstrannej kontaktnej skupiny v Minsku a normandského formátu. Keďže sa však otázka štatútu čiernomorského polostrova po jeho oficiálnej anexii Ruskom stala hrou s nulovým súčtom medzi Moskvou a Kyjevom, otázka Krymu nebola na programe. Od septembra 2022 Moskva vyvolala rovnakú blokádu rokovaní v štyroch regiónoch juhovýchodnej Ukrajiny.
Budúcnosť je otázna
Mnohí pozorovatelia sa domnievajú, že dosiahnutie prímeria medzi Moskvou a Kyjevom závisí od politickej vôle viacerých politikov, ako sú prezidenti Ruska, Ukrajiny, Spojených štátov, Francúzska alebo predseda Európskej komisie atď. Tento názor ignoruje skutočnosť, že zmeny ústavy Ruska v rokoch 2014 a 2022 týkajúce sa oficiálneho územia Ruskej federácie vytvorili štrukturálne prekážky produktívnym mierovým rokovaniam s Ukrajinou. Preto rozšírený predpoklad, že na dosiahnutie dlhodobej dohody s Moskvou budú stačiť lepšie alebo aspoň iné politické kroky a diplomatické úsilie zo strany Západu a Kyjeva, je naivný.
Bezvýchodisková situácia v ústave nie je jedinou prekážkou konštruktívnych rokovaní. To však stačí na to, aby sme boli skeptickí, pokiaľ ide o možnosť dlhodobého, nevojenského riešenia súčasného konfliktu. Takéto ukončenie súčasnej vojny by bolo možné – za predpokladu, že Rusko bude aj naďalej nekompromisné – len ak Ukrajina zreviduje svoju vlastnú ústavu.
To by bolo nielen – okrem toho, že je to nepravdepodobné – neprijateľné pre väčšinu Ukrajincov. Spochybnilo by to aj budúcu stabilitu a existujúce hranice iných štátov. Ich súčasné územia, v súlade so stratégiou Moskvy od roku 2014, môžu byť tiež pripojené ich susedmi prostredníctvom vojenskej intervencie a politickej anexie.
Preklad z poľštiny
Text bol publikovaný ako súčasť projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Predchádzajúce články projektu: Ukrajina – EÚ: horúci koniec rokovaní, Ukrajina – útek z voľby, Východné partnerstvo po arabských revolúciách, V krivom zrkadle, Opovrhovaný, Lukašenko ide do vojny s Putinom, Medzi Moskvou a Kyjevom, Klobása je klobása, Môj Ľvov, Putin na kuchyniach, Polostrov strachu, Ukrajina vynájdená na východe, Nový starý objav, A malo to byť také krásne, novoročný darček pre Rusko, Či diskutovať o histórii, minská slepá ulička
Pôvodný názov článku: Konstytucja Rosji uniemożliwia przerwanie agresji na Ukrainę
