V septembri 2008 som mal príležitosť urobiť rozhovor s vtedajším podpredsedom vlády Gruzínska Giorgim Baramidzem. Stretli sme sa s ním na ekonomickom fóre v poľskom meste Krynica. V tom čase sa práve skončila horúca fáza rusko-gruzínskej vojny, ktorá kaukazskej krajine priniesla smrť, zničenie a stratu území. Západ potom súhlasil s hanebnou „Sarkozyho a Medvedevovou dohodou“, ktorá v skutočnosti zaznamenala implementáciu ruských imperiálnych zásahov.
Hlavná vec, ktorú som sa chcel od pána Baramidzeho naučiť, boli motívy konania Tbilisi v predvečer útoku na Cchinvali, hlavné mesto Južného Osetska. Koniec koncov, bolo jasné, že Moskva provokovala Tbilisi, aby ako prvý začal nepriateľské akcie, aby sa neskôr Kremeľ mohol prezentovať ako „osloboditeľ“ juhoosetských území vykonaním „špeciálnej operácie“ so zlým názvom „Nútenie k mieru“.
Pán podpredseda vlády sa šibalsky usmial. Ukázalo sa, že to nie je prvýkrát, čo tu počul túto otázku. „Myslíš si, že sme mali inú cestu von? Ak áno, veľmi sa mýlite. Pretože ako vyzerala situácia: Rusi a proruskí militanti metodicky ostreľovali gruzínske osady z územia Južného Osetska delostrelectvom. Vydržali sme dlho, pozvali sme západných pozorovateľov, aby zaznamenali zločiny. Prišli na miesto, zaškrtli jazyky, povedali ah-yay-yay, vyhrážali sa prstom smerom k Rusom. A to bol koniec reakcie Západu. Keď sa ostreľovanie zintenzívnilo, stalo sa neznesiteľným, nemali sme inú možnosť, ako vykonať vojenskú operáciu,“ vysvetlil mi Giorgi Baramidze.
Toto je taktika Kremľa a to je výhoda západných mierových síl.
Nakoniec aj my Ukrajinci máme podobnú skúsenosť – krymskú, ktorá je do istej miery zrkadlom juhoosetskej skúsenosti. Koncom februára 2014 sa na najvyššej politickej úrovni prijalo rozhodnutie tolerovať a nereagovať na provokácie Rusov. Ako to skončilo? Okupácia a anexia Krymu napriek tomu, že sme na polostrove zlikvidovali pomerne silnú vojenskú silu.
Prečo ste si spomenuli na všetky tieto už môžete povedať „starodávne príbehy“? Pretože sa stále musíme stretnúť s nasledujúcou tézou v článkoch európskych politikov a odborníkov, v komentároch západných partnerov na sociálnych sieťach: hovoria, áno, sme za Ukrajinu, plne ju podporujeme v konfrontácii s ruskou agresiou, ale… Ale mohli ste sa vyhnúť tejto strašnej vojne, týmto ničeniam, úmrtiam. Bolo len potrebné urobiť určité ústupky („zastaviť streľbu“, „stretnúť sa niekde uprostred“).
Napríklad stĺp na facebookovej stránke bývalého prispievateľa k nám Romana Dubaseviča (naša publikácia to opakovane spomínala). Rodák z Ľvova a dlho sa presťahoval do Nemecka, teraz pracuje ako profesor na univerzite v Greifswalde. V predvečer invázie v plnom rozsahu tvrdil:
„Geopolitická neutralita Ukrajiny, osobitné postavenie Donbasu a dokonca aj pseudovoľby vyzerajú mimoriadne bolestivo, nemožné kroky. Najmä na pozadí už aj tak hroznej ceny zaplatenej za vojnu na Donbase a zakorenenia civilizovanej budúcnosti Ukrajiny. Zároveň: nie sú to najprezieravejšie reakcie vzhľadom na hroznú cenu, ktorú už Ukrajina zaplatila? Najlepšie ponaučenie z tragických udalostí doteraz? Nie je schopnosť prijať zložitý kompromis prejavom skutočnej politickej zrelosti a európskej subjektivity? A nedal by aspoň nejakú šancu vyhnúť sa opakovanému masovému krviprelievaniu, hospodárskemu a sociálnemu kolapsu? Pre také vytúžené zníženie napätia a návrat do nedokonalého normálneho stavu, k pokojným záležitostiam? Prečo nechať skromnú šancu na dlhodobú, mierovú politickú hru vážiť menej ako zaručenú katastrofu? A môžu tieto kroky tak radikálne ovplyvniť riešenie tých početných úloh, ktoré určia civilizovanú cestu rozvoja krajiny, bez ohľadu na to, ako ju nazvať – európsku alebo globálnu? Dominuje ukrajinskej vitalite hrdinský kódex ukrajinskej kultúry, jej mučeníctvo (Kruty, Kholodny Yar, kryivka…)? Stoja životy tisícov, ak nie miliónov Ukrajincov a Rusov za tento geopolitický poker?“
Krásne napísané, však? Dokonca aj srdce sa snaží podľahnúť „zlému mieru“ namiesto „dobrej vojny“. Možno naozaj stálo za to urobiť ústupky Kremľu, aby odvrátil túto strašnú vojnu? Myseľ však hovorí: absolútne nie. Pretože ústupky, ako sa ukázalo, by nedali nič z hľadiska nielen zachovania ukrajinskej suverenity, ale dokonca aj života Ukrajincov, existencie ukrajinského národa, ukrajinskej kultúry. Pretože už máme takú trpkú skúsenosť.
Predpokladajme na chvíľu, že Ukrajina, teda jej vedenie, súhlasila so všetkými požiadavkami Kremľa, ktoré pán Dubasevich opísal vo svojom príspevku. Ako by sa udalosti vyvíjali neskôr? Odpoveď na túto otázku poskytol zodpovedajúci člen Kráľovského inštitútu obrany a bezpečnosti výskum Alexander Danylyuk. Mimochodom, je spoluautorom tohto slávneho Správa Kráľovský inštitút spojených služieb v Londýne (RUSI), ktorá podrobne analyzuje prvú polovicu rusko-ukrajinskej vojny. V rozhovore Rádio NV Najmä pán Danyliuk na základe konsenzuálneho hodnotenia ukrajinskej spravodajskej komunity tvrdí, že Rusi sa uchýlili k invázii v plnom rozsahu, čo je v rozpore s ich plánmi, ktoré identifikovali na začiatku. Vysvetlil, čo je toto hodnotenie konsenzu:
„Skutočnosť, že Rusi sa, samozrejme, pripravujú na vojenskú inváziu, ale uvedomujúc si neschopnosť len kvôli vojenskej zložke vyhrať túto inváziu, Rusi potrebovali vnútornú destabilizáciu Ukrajiny, čo by výrazne oslabilo schopnosť ozbrojených síl vykonávať svoje úlohy, ako aj všeobecne destabilizovať systém verejnej správy.
Jedna z verzií (mala veľa ukazovateľov, ktoré [доводили], že táto verzia má právo na existenciu) naznačil, že celý scenár, počnúc akumuláciou ruských vojsk na hraniciach Ukrajiny rok pred inváziou (v skutočnosti bol zameraný na vytvorenie predpokladov pre destabilizáciu), je ruským plánom [який був спрямований на] nútiť Západ tým, že núti Ukrajinu, aby prijala požiadavky, ktoré Putin potom položil Ukrajine.“
Pripomeňme si, čo Putin požadoval od Ukrajiny. Po prvé, uznanie Krymu ako Ruska, vykonávanie politickej časti dohôd z Minska zo strany Kyjeva bez toho, aby Rusko plnilo (svoju) bezpečnostnú časť. Verejné odmietnutie ukrajinského vedenia vstúpiť do NATO, demilitarizácia Ukrajiny. A množstvo menej významných požiadaviek. Z pohľadu Moskvy to mal byť „kompromis“.
K čomu by nakoniec viedla realizácia tohto plánu ústupkov? K úplnej destabilizácii v Ukrajine, s ktorou Kremeľ počítal. Takto opísal Oleksandr Danyliuk ďalší vývoj podľa ukrajinskej spravodajskej komunity:
„V skutočnosti to bola podmienka destabilizácie. Jasne pochopili, že takéto ústupky by boli pre ukrajinskú spoločnosť úplne neprijateľné. Takéto ústupky budú pôsobiť ako spúšťač protestov a – úplne prirodzených. Výpočet sa týkal reflexívnej kontroly a neprípustnosti ako takej. Na pozadí týchto protestov, ktoré sa mali uskutočniť, Rusi plánovali radikalizovať tieto protesty svojich agentov a ďalších zástupcov špeciálnych služieb a špeciálnych síl Ruskej federácie. Priveďte ich na úroveň ozbrojenej konfrontácie. A v rámci týchto protestov je tiež na vlajke demonštrantov, aby prijali opatrenia aj na fyzické odstránenie najvyššieho štátneho vedenia Ukrajiny.“
Preto by sa Ukrajina bez najvyššieho štátneho vedenia, pohltená masovými protestmi, stala ľahkou korisťou pre ruských cisárov. A Západ by tu nemohol pomôcť. Pretože v prvom rade by som nemal s kým kontaktovať. A po druhé, je nepravdepodobné, že by mal túžbu podporovať nestabilnú, vzbúrenú krajinu.
Často bolo možné počuť posmech od niektorých odborníkov na pohovku o Vladimírovi Putinovi, že sa hovorí, že nemal „plán B“, ak by jeho „špeciálna operácia“ neprebehla podľa plánu. A ona sa „pomýlila“ vlastne od prvých hodín invázie. Teraz sa ukázalo, že táto invázia v plnom rozsahu bola „plánom B“. Zatiaľ čo „plán A“ tiež počítal so zabavením Ukrajiny, zbavením jej subjektivity a skutočným odstránením ukrajinského národa, ale spôsobom oveľa jednoduchším, menej nákladným vo všetkých ohľadoch pre Rusko. Hoci, ako už vieme zo skúseností Buchy a iných okupovaných území, tento scenár nie je v žiadnom prípade menej krvavý. Našťastie ukrajinské vedenie nebolo pokúšané pokojnou návnadou Kremľa.
