Mnoho ľudí pozná Andrija Zholoba ako populárneho rozhlasového moderátora, sólistu a gitaristu Ľvovskej pancroc skupiny „Beton“ a hostiteľa rôznych podujatí. Okrem toho už takmer 20 rokov pracuje ako traumatológ v klinickej nemocnici Ľvovských železníc. Práve ako zdravotník dostal v máji predvolanie – a asi šesť mesiacov zachraňoval životy ukrajinských vojakov na horúcich miestach.
Andrej je veliteľom lekárskej spoločnosti jednej z brigád leteckých útokov. Hovorí, že pre lekárov vo vojne je to jednoduchšie, pretože robia svoju prácu, ako v pokojnom živote, „len tu na vás stále strieľajú paralelne“. Pracovné dni sú veľmi odlišné: v niektorých môžete pľuvať niekoľko hodín do stropu, v iných – od rána do noci vykonávať zložité operácie pre ťažko zranených vojakov. Pre psychologickú relaxáciu si Andriy začal na Facebooku pod hashtagom viesť akýsi vojnový denník #запискидокторажолобаa večer hrá na gitare pre kolegov.
Medzi stretnutiami pacientov sa nás Andrij Zholob spýtal, ako sa mu podarilo prispôsobiť sa vojne, čo tam najviac chýbalo a čo sa zmenilo v jeho vnímaní ľudí a sveta po tom, čo bol v zóne aktívnych nepriateľských akcií.
***
Aké myšlienky ste mali 24. februára? Pochopili ste, že môžete byť mobilizovaní a boli ste na to pripravení?
Pravdepodobne nikto nemôže byť pripravený na vojnu. 24. februára som bol, rovnako ako väčšina Ukrajincov, pod tlakom. Moja žena a ja sme sa pozreli z okien, pretože to bolo vnímané, akoby po ulici teraz začali jazdiť tanky. Podvedome som rozumel mobilizácii, ale nehľadal som ju, pretože som nikdy nespájal svoj život s armádou. Ale keď prišlo predvolanie, prečo by som utiekol? To by nebolo mužné. Išiel som študovať – a tak sa začala moja premena z civilného lekára na vojenského.
Pred mobilizáciou ste sa zaoberali takou jemnou ukrainizáciou pacientov. Ako to začalo? Ako na to ľudia reagovali?
Keď sa na začiatku invázie v plnom rozsahu začal prílev prisťahovalcov, mnohí z nich boli na ceste zranení, niektorí mali chronické choroby a obrátili sa na nás so žiadosťou o lekársku pomoc. Veľmi často u takýchto pacientov bola prvá otázka: „Môžem hovoriť po rusky?“. Povedal som: „Skúsme spolu ukrajinčinu?“ – a ukázalo sa, že takmer každý človek vie, ako hovoriť po ukrajinsky, hlavná vec je vyskúšať. Neboli takí, ktorí by na tento návrh nejako ostro reagovali. Okrem toho som si nedal za úlohu zlomyseľne na tom trvať.
Čo ste si vzali so sebou do vojny?
Vzal som si veľa svojho turistického vybavenia. Od mladosti často chodím do hôr a pochopil som, že tu sa to všetko zmestí. Aj teraz chodím v turistických topánkach, až kým nie je zima mrazivá. Vzal som si aj malú gitaru, pretože bez nej nie som nikde. Vzal som si do telefónu zásobu hudby a neustále som sledoval čerstvé metalové albumy. Nemám pocit, že som sa úplne oplotil od pokojného života a že musím trpieť vo vojne – to nie je o mne.
Foto z Facebooku Andriy Zholob
Máte špeciálne hodiny, keď hráte na gitare?
Mám zvláštnu náladu. Oni (ďalšiu gitaru neskôr dali Andrejovi jeho príbuzní) visí na nechtoch nad mojou posteľou a teraz som prišiel z recepcie, mám náladu – niečo sa hralo, spieval som spolu a chalani požiadali o niečo iné na hranie – a taký improvizovaný koncert na pol hodiny môže byť jednoduchý.
Čo vám okrem rodiny najviac chýba?
Pre pokojné, nešťastné raňajky, pretože tu musíte zvyčajne bežať niekde ráno. Chýbajú mi napríklad moje každodenné rituály, aby som prišiel z práce a sadol si, oddýchol si. Sami tu vôbec nenavštevujete – okrem toalety a sprchy. Chýbajú mi aj skúšky a koncerty, pretože naša hudba práve začala naberať na obrátkach a vojna tento proces prerušila. Chýba mi Play Station, pre priateľov, s ktorými sa nemôžete rozprávať o ničom, pre farebné oblečenie, pretože chôdza každý deň v rovnakej forme je akýmsi potešením.
Ste veliteľom lekárskej spoločnosti leteckej útočnej brigády. Aká je vaša každodenná rutina?
Som ambulantný a o 9:00 musím byť na pracovisku. Vojaci ku mne prichádzajú po zraneniach na odporúčanie zotavenia, ľudia s domácimi zraneniami, pretože vo vojne tiež padajú zo schodov a otáčajú nohy. Keď máme veľa zranených, idem na operačnú sálu a robíme odstraňovanie šrapnelov, prekrývajúce kovové konštrukcie na zlomených kostiach atď. Niekedy sa to stáva často. Napríklad, včera som išiel do práce o 9:00 a vrátil som sa po 21:00. Niekedy, naopak, môžete sedieť nečinne niekoľko hodín. Špecifiká mojej práce sú také, že by som bez nej radšej sedel natrvalo.
Ako sa to líši od vašej práce v nemocnici v pokojnom živote?
Bojová trauma v skutočnosti nemá nič spoločné s pokojným životom, takže keď hovoria, že lekári vo vojne získavajú skúsenosti, nie je to úplne pravda. Ale chápem, že teraz zaujmem iný prístup k vytvoreniu lekárničky – bude kompletná, s turniketmi, so správnymi liekmi na pohotovostnú lekársku starostlivosť. Ak máte vhodné prostriedky v prvých 5-10 minútach po zranení, 80% zaručujete osobe spásu.
Aké boli najťažšie dni vo vojne?
Práve včera som musel amputovať obe nohy mladému chlapcovi. Potom sme sa porozprávali s iným chirurgom, že ak by sme k takýmto situáciám nemali čisto pracovný prístup, mohli by sme sa zblázniť. Ale chápem, že je pred nami ešte veľa práce, aby rehabilitológovia, psychológovia a spoločnosť prijali takýchto ľudí, nezaobchádzali s nimi len s ľútosťou, aby si uvedomili, že sú to titáni, ktorí obetovali svoje zdravie kvôli vlasti.
Takýchto ľudí budeme musieť vrátiť psychologicky a fyziologicky do práce aj do bežného života. Príklady predchádzajúcich vojen ukazujú, že medzi takýmito traumatizovanými je veľa prípadov samovrážd, rozbitých rodín. Zdá sa mi, že naša spoločnosť si ešte nie je plne vedomá toho, čomu bude musieť čeliť. A snažím sa spojiť psychológov s našou prácou. Nemôžete pred tým zatvárať oči, pretože „kozáci a Vikingovia nemali psychológov“: žijeme v XXI storočí.
Povedali ste, že už máte pracovný postoj k vojne. A kedy došlo k tomuto prepnutiu?
Keď som prišiel na pozíciu, bol to len protiútok v regióne Cherson, veľa vážne zranených bolo prenesených a prepínač sa skutočne stal okamžite, nedošlo k žiadnemu šokovému momentu. V skutočnosti, na rozdiel od armády, ktorá je pánom alebo farmárom v mierovom živote, nie je pre lekárov také ťažké pochopiť ich miesto vo vojne. Jasne chápete, že zachraňujete zdravie a život, ako v čase mieru, práve tu vás stále strieľajú paralelne.
Keď ste išli do vojny, začali ste si viesť akýsi denník Facebook. Prečo? Pomáha vám to nejako?
Môžeme povedať, že takto hovorím, toto je moja psychologická úľava, ktorá sa z nejakého dôvodu zrazu stala zaujímavou pre iných ľudí. Nesnažil som sa to napísať denník A nečakal, že sa o niekoho bude tak zaujímať. Ale keďže ma to zaujíma, používam ho na to, aby som ukázal ľudskú tvár vojny – tak zo strany obetí, ako aj zo strany lekárov a iných ľudí, ktorí sú v tomto pekle.
Čo vám ešte pomôže, aby ste sa tam nenechali oklamať? Pravdepodobne aj gitara.
Viac Netflix, TikTok, nové albumy vo svete metalovej hudby, ružová hudba, zábava s telefónom. Čítam veľa textov, recenzie v angličtine, každý deň si vyberám slovo, ktoré sa predtým nestalo, hľadám zaujímavé obraty, a tak vyťahujem jazyk. Tiež pre nich dobre spím: takmer každý vie, ako variť v ústach, takže sa gastronomicky potešíme. Oslavujeme tiež všetky sviatky, všetky narodeniny, stretávame sa.
Nedávno ste boli prvýkrát na dovolenke. Čo sa mu podarilo?
Veľa objímal svoju ženu a deti, hral na PlayStation, chodil na návštevy, oslavoval narodeniny, chodil na skúšku a svoju ženu – na rande. Okrem toho moja žena zorganizovala celú rodinu, aby mi pred kalendárom zariadila improvizovaný Štedrý večer. Podarilo sa mi odohrať koncert a zarobiť si peniaze na opravu reanimobilu našej lekárskej spoločnosti. Cestoval tiež do skladov a dobrovoľníkov, s ktorými sa dohodol na rôznych užitočných veciach pre medrotu. Za 10 dní bol takýto maratón prepustený.
Foto z Facebooku Andriy Zholob
Po vojne ste boli v mierovom živote. Aké zmeny ste na sebe zažili?
Veľmi ostro reaguje na „“ na ceste. Vo všeobecnosti existovala veľká túžba poraziť zlých ľudí, možno s tým budete musieť neskôr pracovať. Bol tu aj strach z davu. Išiel som na predstavenie svojich detí v opere a bolo tam veľa detí s rodičmi, učiteľmi. Uvedomil som si, že mi divoko búši srdce, zaplavil ma pot, pretože ak by sem dorazila raketa, bolo by tam more mŕtvych a bolo by ťažké zachrániť niekoho, vrátane mojej rodiny.
Keď som prišiel domov na dovolenku, prezliekol som sa do domácej kombinézy a vzal som si šálku. Nedošlo k žiadnemu bolestivému prechodu s niektorými hroznými snami. Možno na mňa stále čaká.
A čo pre vás už nebude rovnaké ako predtým, po skončení vojny a návrate domov?
Budeme mať akúsi „veteránsku sektu“ – veľmi zvláštny postoj k tým, ktorí boli tiež vo vojne. Nie je to o pohŕdaní tými, ktorí neboli vo vojne, nie, bude to len ako rád bratstva, „ty a ja sme rovnakej krvi.“ Bude to navždy. Okrem toho už nebudem mať taký nechutný postoj k armáde ako predtým – k tejto postsovietskej armáde s dedením, nedostatkom zbraní a inými.
Nikto tu nehovorí o politike. Politika je hra ľudí v mierovom svete a ja ju už pravdepodobne nikdy nebudem môcť brať vážne. Vo vojne mnohí chcú získať nejaké politické dividendy a tu s tým začnete zaobchádzať s iróniou. Toto je šupka, ktorá sa na vás drží v pokojnom živote, niečo nedôležité. A vo vojne je všetko buď čierne alebo biele.
Chcete sprostredkovať niečo dôležité pre tento mierový svet?
Čakajte na nás, milujte nás – je to pre nás veľmi dôležité. Nevolajte často, pretože je často nemožné odpovedať na hovor vo vojne, ale píšte veľa, posielajte gify, mémy, odkazy na filmy. Túto pozornosť potrebujú aj tí najbrutálnejší muži. Vrátime sa hneď, ako to bude možné.
