Hoci od pádu ZSSR uplynulo 30 rokov, významná časť západných politických elít sa zamýšľa nad starodávnymi fóbiami. Strach z možného kolapsu Ruska zaujíma popredné miesto v geopolitických zosúladeniach. Rovnako ako v predvečer kolapsu sovietskeho impéria sa Západ vážne obáva rozpadu Ruskej federácie. Preto odmietnutie poskytnúť Ukrajine útočné zbrane a zvláštna iracionálna túžba zabezpečiť ukrajinské víťazstvo bez rozhodujúcej porážky agresora.
Víťazstvo Spojených štátov a krajín západného sveta v studenej vojne vytvorilo falošnú ilúziu. Zdá sa, že Washington si vždy kládol ako svoj hlavný strategický cieľ rozpad Sovietskeho zväzu. Takéto názory boli skutočne bežné medzi úctyhodnou časťou západnej politiky. Mnohí si úprimne želali kolaps komunistického totalitného bloku a vynaložili do neho veľa úsilia. Politika amerického prezidenta Ronalda Reagana dala silný impulz na urýchlenie procesu oslabovania a budúceho kolapsu sovietskeho systému. Ale nie všetci politici na Západe prejavili túžbu zničiť „ríšu zla“.
Na prelome 80. – 90. rokov dvadsiateho storočia politickí vodcovia Spojených štátov a ďalších krajín NATO považovali pád ZSSR a vytvorenie nezávislých národných štátnych formácií na jeho mieste za príliš riskantný a nežiaduci scenár. Jedna vec je usilovať sa o zničenie komunistického bloku a demokratickú transformáciu krajín, ktoré boli súčasťou bývalého socialistického tábora. Druhým je cieľom odstrániť obrovskú koloniálnu moc sústredenú v Moskve. Nechceli zničiť „ríšu zla“. Chceli ho demokratizovať, transformovať, obnoviť, urobiť z neho súčasť globálneho sveta, dať mu „ľudskú tvár“.
Obnovenie úplnej národnej suverenity mnohých národov zotročených Kremľom rozhodne nebolo prioritou pre administratívu vtedajšieho amerického prezidenta Georgea W. Busha. Moskva bola považovaná za najspoľahlivejšieho a najpredvídateľnejšieho partnera, s ktorým je možné budovať vzťahy po dekomunizácii. Takéto názory boli rozšírené napriek totalitnej podstate a početným zločinom sovietsko-moskovského režimu. Vo svete, kde sa už všetky koloniálne ríše zrútili, z nejakého dôvodu považovali za potrebné urobiť výnimku pre jednu vec – ruštinu. Nepodobá sa takéto protichodné myslenie vtedajších politických elít na súčasnosť?
V júni 1990, počas návštevy britskej premiérky Margaret Thatcherovej v Kyjeve, dostala otázku: je možné otvoriť anglické veľvyslanectvo v Ukrajine? Železná lady odpovedala, že Londýn nemá žiadne diplomatické vzťahy s Kaliforniou. Kyjevu bolo neverejne vysvetlené, že sa nestotožňuje s jeho túžbou vyhlásiť suverenitu.
Dokonca aj niekoľko mesiacov pred rozpadom Sovietskeho zväzu boli politické elity Západu stále fascinované Gorbačovom a opatrné pred prehliadkou suverenity, ktorá vyhlásila republiky. 30. júla 1991, počas rozhovorov v Moskve, Bush povedal sovietskemu vodcovi, že rozpad Sovietskeho zväzu nebude v záujme Ameriky. Ubezpečil, že sa postaví proti nezávislosti, keď 1. augusta počas ďalšej fázy svojej návštevy odišiel na Ukrajinu. A dodržal slovo.
Americký vodca sa odmietol stretnúť s priaznivcami ukrajinskej nezávislosti. Vo Verchovnej rade predniesol prejav, ktorý sa zapísal do histórie pod názvom „Kuracie Kyjev“. „Američania nebudú podporovať tých, ktorí hľadajú nezávislosť, aby nahradili vzdialenú tyraniu miestnym despotizmom. Nepomôžu tým, ktorí propagujú samovražedný nacionalizmus založený na etnickej nenávisti,“ povedal Bush v Kyjeve pod revom nespokojnej časti ukrajinského parlamentu.
Výzvu, v ktorej Bush varoval Ukrajincov pred „samovražedným nacionalizmom“, napísala Condoleezza Riceová – neskoršia ministerka zahraničných vecí za prezidenta Georgea W. Busha. 8. februára 1992 Ekonóm nazval tento prejav „očividným príkladom“ skutočnosti, že iné krajiny neuznávajú nevyhnutnosť formovania Ukrajiny ako nezávislého štátu. A v roku 2011 konzervatívne noviny Washington Examiner vyjadril názor, že to mohol byť najhorší prejav amerického prezidenta.
Čas ukázal, že nádeje západných politikov na zachovanie obnoveného ZSSR boli márne a klamlivé. Nebrali do úvahy realitu, historický kontext a boli založené na falošných, jednostranných predpokladoch. Hlavnou chybou Západu bolo, že obhajoval demontáž komunistického systému, ale nespájal ho s demontážou koloniálnej Moskovskej ríše. Strach z realizácie „juhoslovanského scenára s jadrovou bombou“ bol spojený s túžbou Západu vidieť v postkomunistickej Moskve spojenca a spoľahlivého partnera bohatého na prírodné zdroje. Právo zotročených národov na sebaurčenie bolo obetované ilúzii geopolitickej stability.
Nie každý v administratíve Georgea W. Busha obhajoval zachovanie aktualizovaného coyuzu s centrom v Moskve. Boli tam tí, ktorí celkom správne predpovedali budúcu a historickú základnú tendenciu Ruska budovať autoritárske agresívne režimy. A naliehali nielen na to, aby nezasahovali do prirodzeného procesu kolapsu ríše, ale aj na urýchlenie a dokončenie. Dosiahnuť kolaps nielen komunistického ZSSR, ale aj koloniálnej ríše v podobe Ruska. Ale vtedy ich nebolo počuť.
V septembri 1991 na zasadnutí Národnej bezpečnostnej rady v Bielom dome diskutovali o tom, ako by spojené štáty mali reagovať na možný kolaps ZSSR. Minister obrany Dick Cheney vyjadril obavy, že aj po páde komunizmu v Rusku by sa časom mohol opäť vytvoriť agresívny autoritársky režim. „Stále môžeme získať autoritársky režim. Obávam sa, že asi o rok, ak sa veci dostanú do kanalizácie, ako môžeme reagovať, že sme neurobili viac.“
Následný priebeh udalostí ukázal, že sa nemýlil. Cheney chcel nielen pád ZSSR, ale aj rozpad Ruska ako koloniálnej ríše. Je to kolaps Ruska, ktorý by zabezpečil, že už nebude predstavovať hrozbu pre iné krajiny. Jeho názor však nenašiel podporu. Na začiatku 90. rokov minulého storočia mal Západ veľkú šancu nielen zničiť komunistickú hrozbu, ale aj odstrániť ruskú imperiálnu hrozbu. Potlačte ho v zárodku. Mnohé regióny súčasnej Ruskej federácie váhali, či by mali zostať jej súčasťou, alebo sa pokúsiť vytvoriť si vlastné štáty. Ak by sa v tom čase začal proces dekolonizácie Ruska a koncepčne podporoval, je nepravdepodobné, že by niečo mohlo zachrániť túto euroázijskú ríšu.
V máji 2022 v americkom vydaní Atlantický oceán bol publikovaný článok „Dekolonizovať Rusko“. Jeho autorom je Casey Michel, ktorý predtým napísal investigatívnu knihu American Kleptocracy: How the United States Created the World’s Greatest Money Laundering Scheme (Americká kleptokracia: Ako Spojené štáty vytvorili najväčšiu schému prania špinavých peňazí na svete). Michelova hlavná myšlienka: Kremeľ musí stratiť impérium, ktoré si stále udržiava. Rusko je štát s náhodným zlúčením regiónov a národov s mimoriadne rozmanitou históriou, kultúrou a jazykmi. História Ruska je históriou takmer nepretržitej expanzie a kolonizácie a Rusko je poslednou európskou ríšou, ktorá odoláva veľkým snahám o dekolonizáciu.
Podľa investigatívneho novinára počas a po rozpade Sovietskeho zväzu Spojené štáty odmietli brániť nedávno získanú nezávislosť mnohých postsovietskych štátov s odvolaním sa na podivné obavy z poníženia Moskvy. Západ neustále robil chybu a odmietal vidieť zrejmé. Povzbudená týmto, Moskva opäť začala vracať stratené krajiny.
„Ruský revanšizmus – podporovaný našou nečinnosťou a širšou neznalosťou dejín ruského imperializmu – teraz oživil možnosť jadrového konfliktu a vyvolal najhoršiu bezpečnostnú krízu, akú svet zažil za posledné desaťročia. Keď Ukrajina odvráti pokus Ruska o jeho rekolonizáciu, Západ musí podporovať úplnú slobodu ruských imperiálnych poddaných.“
Záver Caseyho Michela je jednoznačný. Aby sa zabránilo riziku ďalších vojen, Kremeľ musí stratiť impérium, ktoré si stále udržiava. Projekt ruskej dekolonizácie musí byť konečne dokončený. Politické elity Západu však túto pozíciu celkom nezdieľajú. Robia rovnakú chybu ako na začiatku 90. rokov, keď verili, že kolaps komunistického bloku bez kolapsu Ruskej ríše prinesie stabilitu a prosperitu.
Dnes je Rusko do určitej miery zachránené pred kolapsom a porážkou odrazmi západného politického beaumontu. Jeho spôsob myslenia plne odráža zásadne chybnú pozíciu svojich predchodcov na prelome 80. – 90. rokov minulého storočia. Západ stále verí, že udržanie Ruska v rámci jeho súčasných hraníc po páde Putinovho režimu je zárukou svetovej stability. Teraz sa tiež obávajú kolapsu Pižma do niekoľkých krajín a možného nekontrolovaného šírenia jadrových zbraní, pretože naraz sa obávali rozpadu ZSSR. Vážia si tiež ružové sny o novom demokratickom Rusku, ale po Putinovi. V skutočnosti sú šance na premenu autoritárskej diktatúry so storočnými historickými tradíciami expanzie a tyranie na model demokracie a právneho štátu malé. Pravdepodobnosť, že sa v budúcnosti dostane k moci nový Putin s myšlienkami pomsty a pomsty, je však mimoriadne vysoká. Svet by sa mal zaujímať o rozpad ruskej koloniálnej ríše, ak nechce byť v budúcnosti svedkom novej vojny.
