Na jednej strane je celkom jednoduché napísať výsledky odchádzajúceho roka, pretože vojna. Takže všetko, čo sa robí, aspoň všetky hlavné veci, s tým súvisí. Na druhej strane, písanie je z rovnakého dôvodu veľmi ťažké. Pretože je ťažké byť neutrálny, vášnivo analytický, keď vaši krajania zomrú, mestá a dediny sú zničené, obvyklý spôsob života je zničený.
Vojna sa stala udalosťou nielen roka, ale aj desaťročia, dokonca storočia, na konci – teraz tisícročia. Tohtoročná vojna definovala všetko v našich životoch.
Obmedzene pripravený na vojnu
Boli sme na to pripravení? Áno a nie. Úprimní ukrajinskí vlastenci sa pripravovali na „vojnu s Muscovy“ dávno pred nezávislosťou a potom počas skutočnej existencie suverénneho ukrajinského štátu. Samozrejme, v určitom čase stability sa väčšine Ukrajincov zdalo, že prešli, pošmykli sa, podarilo sa im nekrvavo „získať svoj štát“ a nie „zomrieť v boji za to“. Ale najbližší varovali: skôr či neskôr, ale bude.
Za posledné tri desaťročia mnohí domáci skeptici počuli echidna frázy ako „čo vám bráni v Rusku?! Žijeme oddelene (toľké) roky.“ Teraz však už vieme, že Rusko bolo hlavným zdrojom nášho zlyhania na túto dlhú dobu. Áno, mali sme vlastnú domácu korupciu, vlastné spory, zlé hospodárenie atď. Ale postupom času by sme sa ich zbavili, keby Kremeľ natrvalo nepridal olej do ohňa. Áno, celý ten čas (teda aj počas predsedníctva Borisa Jeľcina) náš severovýchodný sused pripravoval „dočasne stratenú“ Ukrajinu na prevzatie. Aktívne ovplyvňoval voľby, korumpoval naše elity, bránil posilňovaniu našich obranných schopností a bezpečnosti vo všeobecnosti, manipuloval s vývozom energie atď. Teraz to už vieme s istotou.
Táto vojna sa nedala vyhnúť po tom, čo ruský vodca Vladimír Putin podpísal dekréty uznávajúce „DPR-LPR“. Aj keď existovala nádej, že boje budú obmedzené na Donbas.
A skutočnosť, že sme sa na vojnu riadne nepripravili, nevynaložili sme všetko úsilie zo strany spoločnosti aj štátu, dúfali sme v „nosenie“, na „grilovanie na májové sviatky“, mala fatálne následky. Výsledkom boli desaťtisíce úmrtí, stratené územia, tragédie v Buche, Mariupole, okupovanom Chersone atď.
Zároveň, ako sa ukázalo, sa ukázalo, že Ukrajina je oveľa viac pripravená na vojnu, oveľa defenzívnejšia, ako si Rusko predstavovalo, to znamená jeho vedenie. To bolo šokom pre okupantov na zemi aj pre pravidelných kremeľských obyvateľov. Ukrajinskej armáde, posilnenej dobrovoľníkmi, ktorí narukovali do teritoriálnej obrany v prvých dňoch vojny, sa podarilo najprv zastaviť silný ofenzívny nápor ruských okupačných síl a potom ich vyhodiť z ukrajinskej pôdy, najprv v regiónoch Kyjev, Sumy a Chernihiv, potom v Charkovskej oblasti a nakoniec oslobodiť Chersona a pravý breh Chersonskej oblasti.
Ukrajina prežila, napriek tomu, že aj západní analytici trvali niekoľko dní až niekoľko týždňov pred pádom Kyjeva a úplnou okupáciou. Keď vyšlo najavo, že agresor si zlomil zuby, na Ukrajinu začala prúdiť bezprecedentná vojenská pomoc. Západ radikálne zmenil svoj postoj k rusko-ukrajinskej konfrontácii.
Bol svet pripravený na vojnu? Pochybný. Určite nie všetky a určite nie v takom rozsahu, aký sme nakoniec dostali. Napriek znepokojujúcim údajom amerických spravodajských služieb, agresívne vyhlásenia Putina a jeho prisluhovačov väčšiny západných politikov verili, že zvíťazí zdravý rozum. Presvedčili sa, že Moskva blafuje, aby Ukrajina a Západ podľahli vydieraniu. Upokojili sa: nuž, Putin a jeho sprievod, ktorí tak milujú luxusný život, nemôžu zasiahnuť zdroje svojho vlastného blahobytu.
Koniec koncov, bol takmer pripravený spustiť Nord Stream 2, obchod Európskej únie s Ruskom predstavoval stovky miliárd eur. Postoj západných politikov k zrušeniu sankcií z Ruska a k uvaleniu sankcií Všetko po starom.
Spomeňte si na výčitky svedomia nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera vyjadrené v komentári pre noviny Frankfurter Allgemeine Zeitung bezprostredne po ruskej invázii: „Moje hodnotenie bolo, že Vladimír Putin by nechcel zaplatiť za úplný hospodársky, politický a morálny krach svojej krajiny za svoje cisárske šialenstvo. Rovnako ako ostatní, aj ja som sa mýlil.“
Steinmeier, bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová, francúzsky prezident Emmanuel Macron a ďalší politici západnej ligy boli presvedčení, že zapojenie Ruska do európskeho hospodárstva, aktívny obchod s ním a pohyb kapitálu by absolútne zaručili dobré susedské spolužitie. Že Moskva upustí od svojej agresívnej politiky, a to aj voči Ukrajine a ďalším bývalým sovietskym republikám, aj keď si zvolia západný vektor rozvoja.
Áno, všetci urobili chybuUkázalo sa, že od Ruska možno očakávať, že vo svojom zármutku podnikne najneočakávanejšie kroky. Ako predtým varovala Ukrajina osem rokov po sebe.
Bolo Rusko pripravené? Zdalo by sa, že je to jednoznačné. Najmenej posledných 10 rokov sa Putin aktívne pripravoval na vojnu: prenasledoval opozíciu tichým motykom, vyhladil občiansku spoločnosť a zakázal všetky viac či menej nezávislé mimovládne organizácie. Zároveň došlo k silnej modernizácii armády, neustálym vojenským cvičeniam. Okrem toho Rusko prijalo preventívne opatrenia proti možným sankciám: bol zavedený systém bankových kariet „Mir“ (v prípade odpojenia Ruska od ..SWIFT), bola premyslená takzvaná „substitúcia dovozu“, boli premyslené alternatívne spôsoby dovozu nosičov energie atď.
Ale nakoniec, ako ukázali tohtoročné udalosti, to bolo Rusko, ktoré sa ukázalo byť najviac nepripravené na vojnu.
Nakoniec celý svet videl, že hlavným zdrojom hrdosti Rusov – armádou – nie je nič iné ako ucho na hlinených nohách, papierový tiger, nafúknutý falošný. Ako teraz vtipne vtipne robí Facebook: druhá armáda sveta bola v skutočnosti druhou armádou medzi účastníkmi rusko-ukrajinskej vojny.
Konkrétne, armáda bola založená hlavne na propagande Kremľa. Posilnenie obrannej schopnosti odôvodňovalo sociálne problémy, sociálne nepríjemnosti, obmedzovanie demokratických práv, vyhladzovanie opozície, likvidáciu verejných organizácií, zákaz najmenších protestov atď.
Okrem toho bola ruská armáda považovaná za jadro kremeľského režimu. Takže teraz je logické predpokladať, že celý režim je rovnaký, to znamená dôkladne prehnitý.
Demokracia vs. diktatúra
Skutočnosť, že demokracia je schopná poskytnúť spoločnosti oveľa vyššiu životnú úroveň ako diktatúra alebo autokracia, nebola predtým spochybnená. Je zrejmé, že prítomnosť bohatých ložísk ropy alebo plynu tento rozdiel trochu neguje, ale na relatívne krátke obdobie, v závislosti od objemu nerastov, nepoškodenia vrcholu, cien energií atď. Stále však existovala dôvera, že pred vojnou bola autokracia oveľa lepšia ako demokracia.
Rok 2022 ukázal, že ide o nepravdivú tézu. Ako sme videli, demokracia dokáže lepšie zaručiť svoju bezpečnosť a ochranu. Pretože okrem efektívneho hospodárskeho systému si demokracia stále poskytuje mnoho spojencov v okolí, ktorí si uvedomujú nebezpečenstvo vychádzajúce z tyranie. Medzitým sa diktátorský štát ocitol v rozhodujúcej chvíli sám. Jasne sme to videli na príklade nepodporovania Ruska v skutočnej vojne štátmi CSTO, SNŠ, členskými štátmi Šanghajskej organizácie pre spoluprácu (predovšetkým Čínou a Indiou), počas hlasovania v prospech Ukrajiny (odsúdenie Ruska) na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN atď.
Ukázalo sa, že diabol nie je taký strašidelný, ako je namaľovaný. Tyrania sa vydesila a triasla sa rachotom zbraní, hrala sa so svalmi. To však pokračovalo len dovtedy, kým sa nestretlo so skutočným odporom.
V posledných rokoch sme počuli veľa kritiky liberálnej demokracie. Aby som však parafrázoval Marka Twaina, možno tvrdiť, že správa o jej smrti sa ukázala byť trochu prehnaná. Jasne to ukázala vojna. V súčasnosti si ani plne neuvedomujeme všetky dôsledky takéhoto záveru. Som takmer presvedčený, že toto uvedomenie si absolútnej neefektívnosti diktatúry radikálne zmení geopolitickú situáciu v povojnovom svete.
Diktátorský režim si teda môže dovoliť, aby sa vôbec nestaral o záchranu životov svojich vojakov. Desaťtisíc, sto tisíc, milión. Akokoľvek musíte dať, aby ste si zachovali svoju moc, diktátor dá toľko a nebude žmurkať okom. To ho však nezachráni, ak sa na druhej strane už vytvorila takáto globálna koalícia vyspelých mocností.
Napriek tomu, že víťazstvo Ukrajiny, a teda aj porážka Ruska, sú stále ďaleko, Putin už prehral, rovnako ako celá ruská politická elita, ktorá takémuto dobrodružstvu podľahla. Rusko sa mení na svetového vydedenca, nikto sa s tým nebude chcieť dlho zaoberať. O Podnikanie ako obvykle Niet pochýb. Západ radikálne zvráti svoj postoj k Rusku a zbaví sa všetkých ilúzií. Teraz si každý uvedomil, že Kremeľ vníma politiku zmierenia, mäkkej diplomacie, hľadania konsenzu, pripravenosti na ústupky len ako slabosť opačnej strany a len zvyšuje svoj tlak na náprotivok.
A skutočnosť, že Putin je uznávaný ako porazený roka a Zelenskyj – osobnosť roka, objav roka, celkom logicky zapadá do všetkých vyššie uvedených téz. Niet divu, že šéf Kremľa odmietol usporiadať tradičnú decembrovú tlačovú konferenciu a odovzdať správu Federálnemu zhromaždeniu, hoci to vyžaduje ústava Ruskej federácie. Pretože Rusom jednoducho nemá čo povedať.
Zelenskyj medzitým predniesol výročný prejav pred Verchovnou radou Ukrajiny o vnútornej a vonkajšej situácii Ukrajiny, v ktorom samostatnea povedal: „Vďaka Ukrajine svet veril, že hodnoty dávajú silu. Veril som, že budeme nasledovať náš boj. Svet sa postaral o to, aby tyrania prehrala. Nasledovanie našej viery. Svet videl, že sloboda môže byť víťazom. Po našich ziskoch na bojisku. A celej našej armáde.“
Vojna tak odštartovala mnoho pozitívnych procesov na samotnej Ukrajine aj v slobodnom svete. Samozrejme, bolo by lepšie, keby sa to všetko točilo bez tohto krvavého masakru. Nech procesy prebiehajú pomalšie, ale v pokojných podmienkach. Ale história, ako viete, nemá konvenčný spôsob.
Na záver by som chcel citovať z štebotať Profesor z Bazilejskej univerzity, rodák z Kazachstanu Botakoz Kassimbexova: „Bol to hrozný rok, ale bol to rok nádeje. Ukrajinský odpor prepísal históriu mnohých z nás. Dodalo nám to silu.“ Dúfam, že práve z tohto pohľadu bude Ukrajina teraz vo svete vnímaná.
