Od obnovenia nezávislosti Ukrajiny vládnuce elity dôsledne preukazujú viktimizované správanie. Nepochopiteľná iracionálna túžba po pacifizme a úplnom odzbrojení z nejakého dôvodu bola prezentovaná ako veľký zahraničnopolitický úspech a príspevok štátu k veci globálnej bezpečnosti. V snahe získať štatút neutrálnej a veľmi mierumilovnej krajiny ukrajinské politické elity zabudli na historické ponaučenia aj na realitu.
Začiatkom decembra je zvykom spomenúť jeden z najabsurdnejších a najcennejších medzinárodných právnych aktov – Budapeštianske memorandum. Tento dokument je však len špičkou ľadovca aktivít vtedajších ukrajinských orgánov bez logiky a zdravého rozumu. Vzdanie sa jadrového štatútu Ukrajiny je do značnej miery núteným krokom. Spolu s opustením jadrových zbraní sa však rozhodli zbaviť sa rakiet dlhého doletu aj strategického letectva. Vlna pacifizmu, ktorá pokrýva ukrajinské vládnuce kruhy od začiatku 90. rokov, opustila štát bez moderných útočných zbraní pred nadchádzajúcou ruskou inváziou.
Odstránenie útočných zbraní, ktorým Ukrajine teraz toľko chýba, trvalo asi 10 rokov. Ak bol Kyjev pod vážnym tlakom Spojených štátov a Ruska, pokiaľ ide o zničenie jadrových zbraní, naše politické vedenie urobilo tento krok skôr z vlastnej iniciatívy. Boli tu príležitosti zachrániť aspoň niektoré rakety s doletom až 2500 – 3500 km alebo nejaké množstvo strategického letectva. Ukrajina sa však rozhodla, že jadrové odzbrojenie nestačí. Je potrebné opustiť iné zbrane. Washington a Moskva takéto gesto dobrej vôle len privítali.
V rokoch 1996–1999 Ukrajina zlikvidovala 29 strategických raketových nosičov (10 Tu-160, 19 Tu-95MS) a 487 riadených striel Kh-55. V rokoch 1999-2000 náš štát previedol 8 rakiet Tu-160, 3 Tu-95MS a 581 Kh-55 do Ruska ako súčasť platby ukrajinského dlhu za dodaný zemný plyn. V roku 2000 dala Ukrajina Rusku 386 rakiet X-22. V rokoch 2002-2006 bolo na leteckých základniach v Mykolaiv, Poltava, Pryluky a Bila Tserkva, zlikvidovaných 60 Tu-22M (43 Tu-22M3 a 17 Tu-22M2), ktoré boli v prevádzke s letectvom a letectvom ukrajinského námorníctva. Na leteckej základni Ozerne neďaleko Zhytomyru bolo zničených 423 rakiet s plochou dráhou letu Kh-22, ktoré mohli zasiahnuť ciele vo vzdialenosti až 300 km. A 27. januára 2006 sa na leteckej základni Poltava uskutočnila demonštrácia posledného – šesťdesiateho – strategického bombardéra-raketového nosiča Tu-22M3.
Ukrajina na svetových platformách bola často príkladom ako štát, ktorý sa dobrovoľne vzdal jadrových zbraní. Verilo sa, že to bude stimulom pre ostatné krajiny a donúti ich k odzbrojeniu. Z nejakého dôvodu však neboli žiadni ľudia ochotní nasledovať ukrajinskú cestu. Ukrajina bola osamelá na ceste k zníženiu armády, zabudla na trpké ponaučenia z vlastnej histórie a nevšimla si vonkajšie hrozby.
Politiku Ukrajiny v oblasti zaistenia národnej bezpečnosti od vyhlásenia nezávislosti možno nazvať viktimizovanou. Je to správanie potenciálnej obete, ktorá robí všetko pre to, aby zviedla agresora k invázii. Vytvára podmienky, ktoré tlačia útočníka k útoku. Je ľahké zažiť minulosť a udalosti súčasnosti. Nevenuje pozornosť procesom, ktoré prebiehajú v susednej krajine a vo svete. Neustále znižuje výdavky na svoju obranu a stáva sa atraktívnym cieľom útoku.
Priebeh odzbrojenia, ktorý sa začal od vyhlásenia nezávislosti, nespôsobil ukrajinským orgánom veľa vnútorných problémov. Hoci to bol najmä odraz neefektívnej práce, korupcie a jednoduchej neochoty rozvíjať vlastné ozbrojené sily. Vždy bolo možné vysvetliť chudobnej a naivnej spoločnosti, že je lepšie míňať peniaze na dôchodky, dávky a sociálne siete, ako financovať vývoj rakiet a výrobu zbraní. Keď štátny rozpočet nemá dostatok peňazí na zaplatenie plynu, je vždy ľahšie nájsť výhovorky, prečo ukrajinskí piloti neberú do vzduchu na svojich lietadlách. Proces ničenia strategického vojenského letectva vo všeobecnosti možno prezentovať ako slávnostný a slávnostný. Uskutočnilo sa to za účasti medzinárodných partnerov. A keďže väčšina ľudí bola uchvátená mýtmi o „bratskom ruskom ľude“, úrady sa ani nemuseli príliš namáhať, aby ospravedlnili presun riadených striel s plochou dráhou letu alebo strategických bombardérov do Ruska.
Budapeštianske memorandum, odstránenie strategického vojenského letectva a opustenie rakiet schopných zasiahnuť ciele vo vzdialenosti až niekoľko tisíc kilometrov – to všetko by sa mohlo stať len s krajinou, ktorej vedenie nedostatočne vníma realitu a ignoruje zrejmé fakty. Túžba štátu, ktorý opakovane stratil svoju nezávislosť kvôli nedostatku vlastnej armády a agresii svojich susedov, odzbrojiť je podivne vnímaná. Pomocou logiky a zdravého rozumu nie je možné vysvetliť túžbu politických elít národa, ktorý trpel hrôzami genocídy a hromadného ničenia, urobiť z pacifizmu a neutrality základ medzinárodnej politiky a postavenia.vo svete, ktoré si sami spôsobili.
A ako by sa mohli ignorovať revanšistické nálady Moskvy, aby sa oživila ríša, ktorá bola viditeľná už v 1990. rokoch? A to neboli izolované vyhlásenia ruských okrajových politikov. V máji 1992 Verchovná rada Ruskej federácie (teraz Duma) vydala oficiálne vyhlásenie, že zákon o prevode Krymu na Ukrajinu nemá právnu silu. Zároveň sa začalo zasahovanie do vnútorných záležitostí Ukrajiny a podnecovanie vedenia Krymskej autonómnej republiky k neuposlúchnutiu Kyjeva. V júli 1993 sa Verchovná rada agresorskej krajiny rozhodla udeliť Sevastopolu štatút mesta Ruskej federácie. V septembri 1993 Ukrajina stratila väčšinu čiernomorskej flotily v dôsledku massandrských dohôd podpísaných pod tlakom Kremľa. A došlo aj k oneskoreniu uznania štátnej hranice Moskvou, neustálym vyhláseniam ruských politikov, ktorí spochybňovali zvrchovanosť a územnú celistvosť, tlak a hrozby Ukrajiny.
Nemusíte byť vynikajúcim analytikom, aby ste nepochopili nebezpečenstvo, ktoré pre Ukrajinu predstavuje existencia Ruskej ríše v ktorejkoľvek z jej foriem. Zdá sa však, že Ukrajine vtedy vládli ľudia ďaleko od reality. Boli príliš leniví na to, aby dokonca študovali históriu svojho ľudu a zistili, k čomu viedli ilúzie o mieri, pacifizme a odmietnutí vlastnej armády v XX storočí. Mať nablízku suseda, ktorý vám opakovane vzal nezávislosť, ktorý zničil milióny Ukrajincov, neustále spochybňoval právo na vašu existenciu a neprijímanie opatrení pre vašu vlastnú bezpečnosť v budúcnosti je samovražedná taktika. Neutralita a odzbrojenie nezachránia pred sériovým vrahom, nedotknú sa jeho srdca. Určite však vyprovokujú nový akt agresie. Keby Izraelu vládli politici podobní ukrajinskému modelu z 1990. rokov po získaní nezávislosti v roku 1948, dávno by stratil suverenitu.
Ukrajina počas celej svojej histórie nikdy nemala imperiálne ambície a neohrozila existenciu iných štátov. Ale ešte pred získaním nezávislosti sme z nejakého dôvodu začali dokazovať celému svetu našu mierumilovnosť a neutralitu. Preukážte pripravenosť na jedinečné gestá dobrej vôle. V Deklarácii štátnej suverenity z roku 1990 sa uvádza: „Ukrajinská SSR slávnostne vyhlasuje svoj zámer stať sa v budúcnosti trvalo neutrálnym štátom, ktorý sa nezúčastňuje na vojenských blokoch a dodržiava tri nejadrové princípy: neprijímať, nevyrábať a nezískavať jadrové zbrane.“ Podivné záväzky pre krajinu, ktorá ešte nezískala slobodu a kedysi ju stratila v dôsledku vonkajšej agresie.
Ak niekto v predvečer pádu ZSSR potreboval dokázať svoju schopnosť byť primeraným členom svetového spoločenstva, potom len Rusko. Moskva by sa mala zaviazať, že bude mierumilovná, bude dodržiavať medzinárodné právo a vzdá sa jadrových zbraní. Pacifizmus však rozhodne nie je niečo, čo potreboval predovšetkým národ, ktorý sa po stáročiach stavu bez štátnej príslušnosti snažil oživiť svoju suverenitu.
