Začiatkom decembra slávny americký historik a publicista ruského pôvodu Jurij Felshtinsky predstavil na XXX historickom knižnom veľtrhu vo Varšave knihu „Od červeného teroru k mafiánskemu štátu. Ruské špeciálne služby v boji za svetovú nadvládu (1917\u20122036)“, napísal v spolupráci s bývalým podplukovníkom KGB Vladimírom Popovom, ktorý teraz žije v Kanade. V poľskom preklade však kniha mierne zmenila svoj názov a získala väčšiu personalizáciu: „Od Dzerzhinského po Putina. Ruské špeciálne služby v boji za svetovú nadvládu v roku 1917\u20122036» (Od Dzierżyńskiego do Putina. Służby specjalne Rosji w walce o dominację nad światem 1917\u20122036).
Kniha rozpráva o histórii zabavenia moci špeciálnymi službami v Rusku. Najprv v sovietskom a potom v postsovietskom. Autori sledujú všetky fázy tohto procesu – od decembra 1917, keď Cheka vznikla pod vedením Felixa Dzerzhinského, až po súčasnosť, keď v dôsledku viacerých ťahov z protiústavných manévrov bola moc v Rusku v rukách FSB a bývalý riaditeľ špeciálnej služby Vladimír Putin sa zmocnil prezidentského úradu. Autori ukazujú, aká nebezpečná je pre Rusko a zvyšok sveta tamojšia štátna bezpečnosť, ktorá sa pevne zmocnila opraty vlády jadrovej veľmoci, a čo je potrebné urobiť na odstránenie tejto novej a neočakávanej globálnej hrozby.
Kniha rozpráva o tvrdej konkurencii medzi špeciálnymi službami (Cheka, GPU, Ministerstvo štátnej bezpečnosti, KGB) a Komunistickou stranou o moc v Sovietskom zväze. Najmä skutočnosť, že keď sa zástancovia kolapsu Únie radovali z odstránenia CPSU z moci, boli to hebisti, ktorí boli najviac šťastní, pretože stratili svojho hlavného konkurenta. Preto otázka ich úplnej kontroly nad krajinou bola podľa autorov len otázkou času. To znamená, že ani Felshtinsky, ani exkegebista Popov si ani nemysleli, že Rusko by sa mohlo zmeniť na demokratický štát so zásadami právneho štátu a s fungujúcimi inštitúciami deľby moci.
Aj keď sa nám zdalo, že Rusko pod vedením Borisa Jeľcina sa na začiatku 1990. rokov obracalo, aj keď vážne a trápne, ale nevyhnutne na demokraciu. Felsztynski však takúto tézu vehementne poprel. Podľa jeho názoru neexistovala ani najmenšia šanca, nebol ani krátky okamih, ktorý by sa stal bodom demokratického návratu.
„Taký okamih nenastal. Kedysi som si myslel, že je. Bolo to v roku 1991, potom v roku 1993 poprava Bieleho domu – jasné porušenie zásad demokracie. Potom čečenská vojna v roku 1994, niečo, čo bolo úplne proti tomu, ako funguje demokratický štát, potom ďalšia čečenská vojna. Každý z týchto dátumov znamenal novú etapu kolapsu demokracie v Rusku. Predtým sa mi zdalo, že od augusta 1991 do októbra 1993 má Rusko stále šance. Ale čím viac som sa ponoril do práce špeciálnych služieb, tým hlbšie som bol presvedčený, že je to ilúzia,“ povedal historik v rozhovore pre týždenník poľského televízneho kanála. TVP.
Kniha bola napísaná minulý rok, to znamená ešte pred začiatkom rozsiahlej invázie ruských vojsk na Ukrajinu. Jeho premýšľaví čitatelia by však nepochybne dospeli k záveru, že rusko-ukrajinská vojna je nevyhnutná.
Samotný Jurij Felshtynsky, v predvečer invázie, jasne a nahlas varoval pred nebezpečenstvom. Bol presvedčený, že Vladimír Putin rozpúta vojnu v Ukrajine a že to bude samovražedné predovšetkým pre neho. Napriek tomu nie každý počúval jeho názor.
„Táto predpoveď bola urobená v januári pred začiatkom vojny. Okrem toho som povedal, že tento konflikt sa nestane vnútornou záležitosťou Ukrajiny a nikdy to nebude rusko-ukrajinská vojna počas tichého pozorovania zvyškom sveta. Veril som, že to povedie k zapojeniu dvoch strán dnešného globálneho rozdelenia: Západu (NATO) a Ruska s Bieloruskom. Tiež som naznačil, že by to mohla byť tretia svetová vojna, ktorá by sa skončila porážkou Ruskej federácie, ako ju poznáme dnes. Teraz vidíme, že všetko smeruje k realizácii mojich predpovedí,“ povedal historik v rozhovore pre poľský televízny kanál. TVP.
A stojí za zmienku, že v roku 2015 Felshtinsky napísal varovnú knihu „Tretia svetová vojna: Bitka o Ukrajinu“. Varoval, že svojou inváziou do Donbasu, anexiou Krymu a predtým, ako zabráni európskej a euroatlantickej integrácii Kyjeva, sa Kremeľ snaží premeniť Ukrajinu na odrazový mostík pre ďalší pokrok, najprv do východoeurópskych krajín a potom ďalej. A zároveň Putinov režim použije taktiku Hitlerovho Nemecka a Stalinovho ZSSR.
Felsztynského varovania však v tom čase v západných hlavných mestách nikdy nepočuli. Pre európskych politikov bolo, žiaľ, charakteristické modus operandi, ktorú vyjadril britský politológ, spisovateľ, profesor na University of Cambridge Anatole Lieven: „V roku 2014 sme nebojovali za Ukrajinu (ako kedysi a za Gruzínsko), ale Rusko sa úplne nezmocnilo juhu a východu Ukrajiny, hoci to mohlo ľahko urobiť. Pod hlukom sa vyvinula veľmi pohodlná nevyslovená dohoda: nechránime tých, ktorí sú napadnutí Ruskom, a Rusko neútočí na tých, ktorých budeme brániť.
Našťastie po 24. februári 2022 začal Západ rýchlo meniť svoju koncepciu ústupkov Ruska. Rusko, prinajmenšom Putinovo, konečne začalo byť vnímané ako nepriateľ, ako provokatér, terorista, ničiteľ globálnej bezpečnostnej architektúry pestovanej po druhej svetovej vojne. Odhodlanie západného sveta dosadiť porušovateľa na miesto nevyhnutne povedie k potrebe zničiť agresívny režim. To je presne to, čo leží predpoveď historika o Putinových samovražedných činoch.
Je potrebné odstrániť alebo aspoň odstrániť Putina? Felshtinsky odpovedá na túto otázku takto: „Budem úprimný a môže sa to zdať zvláštne, ale … koho vôbec zaujíma Putin, najmä teraz? Hoci sme uviazli v takomto myslení, nemyslím si, že Putinov odchod niečo zmení v Rusku, v zavedenom režime a v jeho zahraničnej politike. Nezáleží na tom, či odíde sám, zomrie alebo je zabitý. Máme do činenia so spravodajskými agentúrami, ktoré sú jedinými orgánmi v tejto krajine. Stoja za Putinovým chrbtom. To je politická povaha Ruska.“
To by napríklad v Bielorusku stačilo na prelomenie mizantropického režimu a odstránenie diktátora Lukašenka. A situácia v krajine by sa radikálne zmenila. V Rusku podľa historika na to nie je šanca, bez ohľadu na to, kto je vodcom. „Tento problém je väčší pre nás všetkých, pretože mnohí ľudia z Putinovho sprievodu rozmýšľajú rovnako ako on a sú pripravení zaujať jeho miesto. V Rusku je 200 Putinov, ktorí čakajú na nahradenie súčasného,“ povedal Felshtinsky.
V inom rozhovore pre poľskú publikáciu Krytyka Polityczna – Rusko-americký historik poukazuje na hlavnú chybu vo vojenskej podpore Ukrajiny. Spočíva v tom, že Západ stále považuje vojnu v Ukrajine za obrannú. A bolo potrebné poskytnúť Ukrajine na dlhú dobu zbrane, ktoré by jej umožnili zaútočiť na ciele v Rusku. „V súčasnosti je vojenskou podporou Západu umožniť Ukrajine brániť sa, ale nie dať jej šancu na protiútok na nepriateľské územie. Z vojenského hľadiska, a hovorím to ako historik, ktorý sa špecializoval na dejiny druhej svetovej vojny, nemôžete vyhrať vojnu, pokiaľ nemáte právo útočiť na ciele na nepriateľskom území. Pokiaľ Ukrajinci vedú obrannú vojnu a len pre takúto vojnu dostanú podporu, nemusia byť odsúdení na neúspech, pretože vidíme, že dosahujú úspech, ale budú odsúdení na to, že túto vojnu nedokážu vyhrať.“ A bez víťazstva sa táto vojna buď bude ťahať dlhú dobu, alebo, aj keď sa zastaví, čoskoro opäť vzplanie s novou silou.
