Rusko je koloniálna ríša, ktorá je zapojená do mnohých zločinov. Hriechy Moskvy pred svetom sú veľmi vážne. Medzi ne patrí genocída jednotlivých národov, zasahovanie do zvrchovanosti a územnej celistvosti iných štátov, násilná zmena hraníc, kolonizácia a rusifikácia, koncentračné tábory, masakre, deportácie a represie. Napriek spáchaným zločinom však Moskva nikdy nebola postavená pred súd. A nepotrestané zlo vedie k vzniku nového zla.
Vojna Ruska proti Ukrajine trvá už siedmy mesiac. Rusi však necítia výčitky svedomia ani pokánie za rozpútanú agresiu. Nedostatok viny je charakteristickým znakom ruskej identity, ktorá sa formovala v priebehu storočí. Rusi môžu byť nespokojní s mobilizáciou, ale nevykazujú žiadne známky masového pokánia za agresiu voči inej krajine.
Presúvanie viny na iných a neuznanie vlastných zločinov je národnou črtou Moskovčanov. Pre nich je na vine vždy zákerný Západ, zlí Anglosasovia, agresívne NATO, mýtickí nacisti, ale nie oni. Dokonca ani milióny zabitých pre Rusov nie sú dôvodom na pokánie. Zrejmé veci, ktoré spôsobujú znechutenie a odsúdenie u normálneho človeka, sú v ruskom vedomí celkom prijateľné. Vždy to tak bolo.
Rusi sa od školy učili skreslenému vnímaniu sveta. V tejto fiktívnej realite nie je miesto pre historickú pravdu. Akty agresie voči iným štátom a hrozné zločiny sú umlčané. Alebo sú kŕmené cez prizmu skrytých eufemizmov. Dobytie nových krajín Moskvou sa interpretuje ako „rozvoj nových území“. Kolonizácia rozlohy Sibíri a Ďalekého východu sa príliš nelíšila od kolonizácie Afriky a Latinskej Ameriky. Ale v ruskej verzii histórie sú to z nejakého dôvodu úplne odlišné veci. Preto si Rusko, ktoré je poslednou koloniálnou ríšou, dovolí pokarhať iné krajiny za koloniálnu minulosť.
Po stáročia Moskva vykonávala mnoho aktov agresie. Všetky však majú úplné odôvodnenie v ruských historických učebniciach. Vojny o dobytie sú vyhlásené za spravodlivé. A územné nezákonné nároky Moskvy na svojich susedov sú absolútne zákonné a oprávnené.
Z nejakého dôvodu sa ruskí propagandistickí historici domnievajú, že Rusko malo všetky dôvody na vykonanie aktov agresie v Európe, pretože potrebovalo prístup k nemrznúcim prístavom a moriam. Učebnice úprimne poznamenávajú: dobytie pobrežia Baltského mora bolo historickou úlohou Ruska. Ale z nejakého dôvodu iné štáty a národy nechceli pochopiť túto úprimnú expanzívnu túžbu Kremľa. Každopádne, podľa Rusov urobili len to, že vrátili krajiny, ktoré im kedysi patrili. Oslobodili sa, prerezali okno do Európy, poskytli „bratskú pomoc“ – obľúbené eufemizmy ríše zla. Ale ako môžete „oslobodiť“ územia, ktoré vám nikdy nepatrili? Ako si môžete pripísať históriu iných krajín, toho istého Ruska, aby ste potom predložili územné nároky susedom? Myslela na to iba Moskva.
Rusko je koloniálna krajina, ktorej národy majú právo na sebaurčenie a nezávislý rozvoj. Ale vo svete je z nejakého dôvodu zvykom hovoriť iba o koloniálnych ríšach, ktoré už dávno zmizli z politickej mapy. A nevšimnite si monštrum, ktoré systematicky ničí celé národy.
Zo školských stolov sa Rusom hovorí, že národné oslobodzovacie hnutia sú niečo, čo sa môže stať kdekoľvek, ale nie v Rusku. V Rusku je túžba národov, ktoré sú jeho súčasťou, získať nezávislosť neprijateľným hrozným zločinom. Separatizmus, ktorý musí byť uškrtený v zárodku. Prejav nacizmu, proti ktorému treba tvrdo bojovať. Podľa Rusov Ukrajinci nemajú právo na svoj nezávislý štát. Preto v roku 1918 mohlo Nemecko obsadiť Ukrajinu. Ale keď hordy boľševickej armády napadli Ukrajinu, nebola to invázia, ale vnútorná ukrajinská vojna proti „buržoáznym nacionalistom“.
Rusi neuznávajú genocídu ukrajinského národa v dvadsiatom storočí. Nemajú žiadny vnútorný pocit viny za milióny zabitých Ukrajincov. Rovnako ako neexistuje pokánie za všetky zločiny komunistického režimu. Preto Leninova mŕtvola stále leží v Moskve nepochovaná. Ulice v Ruskej federácii sú pomenované po komunistických vodcoch. A Leninove pamiatky stoja na námestiach miest a obcí agresorského štátu.
Rusi s penou v ústach dokážu, že Ukrajinci sa vyhladovali, umiestnili ich do koncentračných táborov gulagov, zorganizovali deportácie a represie. A teraz sami ostreľujú svoje mestá a zabíjajú civilistov. Taká je ich posadnutá vízia sveta a obrátená predstava o kauzálnych vzťahoch. V krajine, kde je Stalin považovaný za jedného z najlepších vládcov v histórii, vládne úplne iná morálka.
Keď Tretia ríša prehrala vojnu v roku 1945, víťazi nepochybovali o tom, že vina za jej vyriešenie spočíva nielen na Hitlerovi. Nikto si nerobil ilúzie, že iba jeden Hitler z jeho vnútorného kruhum sú zodpovední za holokaust a všetci Nemci nie sú za nič vinní. Americký prezident Franklin Roosevelt jasne uviedol: „Nemecký ľud musí pochopiť, že celý národ sa podieľal na bezpráví, na sprisahaní proti modernej civilizácii.“ Preto denazifikácia Nemecka spočívala nielen v odsúdení vodcov Tretej ríše, ale aj v akomsi nátlaku k pokániu. Uvedomenie si zodpovednosti celého národa za agresiu, za genocídu, za zločiny proti ľudskosti.
Nemci boli nútení vykopať masové hrobové miesta. Mnohí z nich boli násilne odvezení do koncentračných táborov, aby ukázali zločiny Tretej ríše. Nemcom boli ukázané zábery spravodajstva s vraždami a mučením miliónov ľudí, ktorých spáchali. Súdy posudzovali 3,6 milióna prípadov týkajúcich sa bežných občanov v zločinoch nacistického režimu. Na uliciach viseli plagáty: „Tieto zločiny sú vašou chybou.“
Asi 30 tisíc titulov kníh oslavujúcich nemecký imperializmus bolo odstránených z kníhkupectiev a knižníc v povojnovom Nemecku. Učebnice nemeckých dejín boli zmenené. Z nich zmizli odseky o majestátnych víťazstvách nemeckých zbraní s ideologickým odôvodnením dobytia iných národov a územných nárokov. V školách sa deti začali učiť, že Nemecko je zodpovedné za zločiny a začiatok druhej svetovej vojny. Vedci sa pripojili k procesu transformácie sociálneho vedomia. Slávny filozof Karl Jaspers tvrdil: „Každý človek je zodpovedný za to, ako vládne spolu s ostatnými.“
Denazifikácia Nemecka bola úspešná. Aj keď to trvalo veľa rokov. Dnes sa Nemci priznávajú k zločinom druhej svetovej vojny. V uliciach ich miest nie sú žiadne pamiatky Hitlera, Goebbelsa alebo Himmlera. Značky na domoch, názvy štvorcov a štvorcov neoslavujú slávne postavy Tretej ríše. Pretože Nemecko sa priznalo k agresii a zabitiu miliónov ľudí.
Rusko sa vydalo úplne inou cestou. Hoci Moskva spolu s Treťou ríšou nesie priamu zodpovednosť za vypuknutie druhej svetovej vojny a zločiny rusko-komunistického režimu nie sú o nič menšie ako zločiny nacistov, v ruskej spoločnosti nie sú žiadne známky výčitiek svedomia alebo odsúdenia. Naopak, existuje fascinácia zvierat ich zločinmi a hrozivo arogantná: „možno pavtarit“. Povýšenie a oslavovanie vlastného imperializmu a ospravedlnenie politiky ničenia iných národov.
To všetko je dôsledkom beztrestnosti. Rusko si už dlho zaslúži Norimberský tribunál. Na denazifikáciu, demilitarizáciu a dekolonizáciu. Ale zatiaľ sa jej to podarilo vyhnúť. Čo má veľmi zlé dôsledky pre celý svet. Nepotrestané zlo vedie k vzniku nového zla. Skorumpuje, ničí všetky zvyšky zdravého rozumu. Premení ľudí na zombie, naprogramovaných na zabíjanie a neschopných myslieť mimo systému. Rusko má veľmi vážne skúsenosti s agresívnymi vojnami, expanziou a ničením celých národov. Vie, ako produkovať prvotriedne klamstvá a vyhrážať sa ostatným. Neexistujú však žiadne skúsenosti s trestným stíhaním, trestom, výčitkami svedomia.
Ak chcete brať Rusko na zodpovednosť a zabezpečiť, aby už nikdy neohrozovalo iné národy a štáty, musí byť bez vášne hodnotené. Nazvite ríšu zla ríšou zla. Genocída je genocída. Koloniálna politika – koloniálna politika. A nehrať sa s abstraktnými eufemizmami a snažiť sa ospravedlniť ďalší akt agresie Moskvy s jej osobitnými záujmami. Zlo, ktoré Rusko nesie svetu už niekoľko storočí, musí byť konečne potrestané.
