Bola vojna Ruska proti Ukrajine nevyhnutná? Áno a nie. Ak sa pozriete do relatívne nedávnej minulosti, možno tvrdiť, že takzvaní globálni hráči mali naraz veľa príležitostí odvrátiť takýto fatálny vývoj udalostí. Všetko záviselo od ich aktivity nasmerovanej správnym smerom do konvenčného bodu bifurkácie. Pokiaľ ide o mňa, takýmto bodom bol rok 2012, rok takzvaného „druhého príchodu“ Vladimíra Putina. Pokúsim sa vysvetliť, prečo to bolo vtedy.
Takže v roku 2008 Rusko zaútočilo na Gruzínsko, okupovalo časť gruzínskeho územia. Mnohí potom varovali, že Ukrajina bude ďalšia. Nakoniec sa to stalo, ale v tom okamihu sa myšlienka invázie na Ukrajinu podľa môjho názoru v Kremli ešte nevykryštalizovala.
„Chcete, aby sme začali vojnu s Ukrajinou o Krym. Je to úplný nezmysel,“ rozčuľoval sa ruský prezident na jednej z vtedajších tlačových konferencií.
Je príznačné, že prezidentom (alebo ako ho žartom nazývali „zitz-prezident“) bol v tom čase Dmitrij Medvedev. Putin by ho mohol formálne obviňovať z agresie a ak niečo, ukázalo sa, že je biely a nadýchaný. Pripomeňme si, ako ako premiér naďalej flirtoval so Západom. A dokonca aj s niektorými ukrajinskými orgánmi, aspoň s tou istou Júliou Tymošenkovou.
A tiež s Poľskom. Pripomeňme si, ako Putin prišiel do Gdanska v roku 2009 na výročie vypuknutia druhej svetovej vojny, položil vence k hrobom poľských a sovietskych vojakov. Okrem toho sa stal prvým vodcom Kremľa, ktorý navštívil Katyň v apríli 2010. Áno, vtedy došlo k veľkej tragédii pre Poľsko: v Smolensku havarovalo prezidentské lietadlo, pri nálete ktorého bol prezident Lech Kaczynski a takmer sto ďalších vládnych predstaviteľov na najvyššej úrovni. A dokonca aj tento incident sa Putinovi podarilo využiť vo svoj prospech, vyjadriť sústrasť, nechať slzu ísť, sľubovať pomoc pri vyšetrovaní.
Medzitým americký prezident Barack Obama nadviazal dobré vzťahy s Kremľom. Poslal svoju ministerku zahraničných vecí Hillary Clintonovú do Moskvy, ktorá priniesla Rusom symbolické tlačidlo, ktoré malo znamenať reset. Je iróniou, že Američania urobili chybu a namiesto „opätovného načítania“ napísali na tlačidlo „reload“, ktoré, ako už vieme, bolo oveľa pravdivejšie.
Nemecká kancelárka Angela Merkelová objala Putina a spoločne spustili Nord Stream. Vtedajší francúzsky prezident Nicolas Sarkozy a taliansky premiér Silvio Berlusconi sa vyhlásili za verných priateľov Putina. Prišli k nemu v „Valdai Clube“, dovolili si skorumpovať impresom, sviatkami, lovmi.
Takáto spoločná láska k svetovým vodcom inšpirovala Putina, aby si myslel, že, ako sa hovorí, už chytil Boha za bradu. Takže môže robiť čokoľvek.
Dovoľte mi teraz pripomenúť udalosti druhej polovice roku 2011. Dmitrij Medvedev (v tom čase ešte prezident) oznámil, že nemá v úmysle kandidovať na druhé funkčné obdobie. A že Putin sa vracia na svoje „legitímne“ miesto. To nahnevalo mnohých liberálne zmýšľajúcich Rusov, ktorí z nejakého dôvodu spájali nádeje na ďalšiu demokratizáciu a modernizáciu Ruska s Medvedevom. Kto iný nosil ružové okuliare, okamžite ich zhodil.
Pobúrenie prerástlo do masových protestov. Dnes sa zdá, že tieto tisíce akcií z jesene 2011 na námestí Bolotnaja alebo na Sacharovovej avenue sú niečím iným životom. V posledných rokoch sa v Rusku nestalo ani niečo také.
Putin bol vystrašený, uvedomil si, že ak by sa sociálny rozvoj uberal týmto „majdanským“ smerom, jeho moc by bola vážne ohrozená. Preto sa pevne rozhodol, že pre jeho politické prežitie je existenčne nevyhnutné prestať sa hrať na demokraciu a začať uťahovať orechy. Bezpečnostným silám bolo nariadené, aby s demonštrantmi zaobchádzali čo najbrutálnejšie. A samotní demonštranti začali byť odsúdení na niektoré bezprecedentné tresty odňatia slobody za minimálnu vinu, napríklad za to, že sa dotkli štítu špeciálnych síl.
Keďže obmedzenie demokratických procesov v Rusku nevyhnutne spôsobilo negatívnu reakciu na Západe, Kremeľ sa rozhodol postupne obmedziť flirtovanie s demokratickým svetom. Sladký úsmev začal byť nahradený grimasou zastrašovania.
To bolo potom, že po prvýkrát na oficiálnej úrovni bolo urobené vyhlásenie o anexii Krymu ako politickom cieli. Ešte to však nevyjadril Putin, ale šéf Putinovho volebného štábu, riaditeľ Stanislav Govorukhin. „Presun Krymu v roku 1954 a potom jeho súčasný pobyt v Ukrajine nazýva živou historickou nespravodlivosťou voči Rusku a ruskému ľudu“. Ahoj Elon Musk.
Putin osobne v tom čase (koniec roka 2011 – začiatok roka 2012) ešte priamo nehovorí o zámere zmocniť sa polostrova. Nechápe však ani nevyvracia Govorukhina, ktorý zase dáva tézu o Kryme do oficiálnej brožúry kampane „101 otázok vedúcemu shtabu“.
Ruský vodca bude teda ďalšie dva roky predstierať, že nemá v úmysle ovplyvniť Krym. Dokonca aj tri mesiace pred anexiou, v decembri 2013, počas ďalšej „priamej linky s ľudom“, odpovedal na otázku z haly o potrebe „chrániť upokojujúci tenisťovník na Kryme“, tiež ubezpečil, že „nemáme v úmysle mávať šabľou a zavádzať jednotky“. Sľúbil, že to všetko vyrieši na diplomatickej úrovni. Hoci v skutočnosti sa rozhodnutie o okupácii a anexii už dlho prijíma.
„Rusko malo na výber: stať sa spojencom Západu alebo vazalom Číny. Putin sa rozhodol urobiť katastrofickú chybu. Namiesto toho, aby sa Rusko stalo menšou Čínou, rýchlo sa stáva veľkým Iránom: teroristickým štátom s jadrovými hlavicami,“ uviedol bývalý poľský minister zahraničných vecí Rodosław Sikorski vo svojom článku v publikácii. Krytyka polityczna.
Keďže takáto protizápadná cesta rozvoja už bola zvolená, dalo by sa očakávať, že útoku na Ukrajinu sa nedá vyhnúť. Okrem toho sa nebude obmedzovať na čiastočnú okupáciu Krymu a Donbasu.
Spomeňte si na článok Vladislava Surkova, bývalého poradcu Putina a bývalého predsedu vlády Ruska
pod menom „Kam zmizol chaos? Stabilita pri rozbaľovaní„, publikované v časopise „Current Comments“ v novembri 2021? V predvečer rozsiahlej invázie na Ukrajinu Putinov lojálny vazal vysvetľuje, prečo je ruská vonkajšia agresia nevyhnutná. „Sociálna entropia je veľmi toxická. Práca s ňou doma sa neodporúča. Treba ho vziať niekam ďaleko. Vývoz na likvidáciu cudzieho územia. Po stáročia sa ruský štát so svojím strohým a sedavým politickým interiérom zachoval len vďaka svojej neúnavnej túžbe za vlastnými hranicami… Pre Rusko nie je neustála expanzia len jednou z myšlienok, ale skutočným existenciálnym existenciom našej historickej existencie,“ povedal.
To znamená, že Rusko, ktoré má obrovské zdroje a rozsiahle územia, nechce nasmerovať všetok tento grandiózny potenciál v prospech sociálneho rozvoja. Samozrejme, bolo by v záujme ruskej spoločnosti vydať sa na cestu zblíženia so Západom, demokratizácie a modernizácie. Takýto scenár však v žiadnom prípade nebol v súlade s Putinovou politickou paradigmou zameranou na nespochybniteľné udržanie moci. Preto sa mu tyrania zdala oveľa atraktívnejšia ako občiansky pokrok, pre ktorý bola prirodzená voľba moci.
