Spoluorganizátorka KharkivPride a aktivistka za ľudské práva Anna Zyabliková sa nikdy predtým nespájala s armádou. Do 24. februára žila úplne občiansky, aj keď dosť aktívny život: získala druhé vysokoškolské vzdelanie, zhromaždila aktívnu mládež na rôzne akcie vo svojom rodnom Charkove, veľa cestovala. Vojna v plnom rozsahu však všetko zmenila a musela veľa dobrovoľníčiť, darovať, zostať v noci hore. To však nestačilo a jedného dňa Anna prišla do vojenského registračného a náborového úradu, pričom nepochybovala o tom, že teraz je jej miesto v armáde.
Anna Zyablikova nám porozprávala, ako sa jej život zmenil po vstupe do ukrajinských ozbrojených síl, o stereotypoch o ženách v armáde a prečo nehovorí všetkým o svojej sexuálnej orientácii.
„V Charkove som sledoval, ako sú netopiere ovplyvnené výbuchmi a leteckými poplachmi“
„V civilnom živote som zoológ, špecialista na netopiere, vedec a spoluorganizátor hrdosti v Charkove,“ začína náš rozhovor Anna Zyablikova. Rozprávame sa neskoro večer prostredníctvom videokonferencie, pretože počas dňa má Ani veľa práce: mobilizovaní neustále prichádzajú do vojenskej jednotky a musia byť niekam poslaní, nájsť pre nich pozície. Teraz Anna pracuje ako úradníčka v jednom z novovytvorených plukov ozbrojených síl Ukrajiny a pred niekoľkými mesiacmi bola v Belgicku, kde sa zaoberala vedou.
„Posledné dva roky som študoval na medzinárodnom magistráte v programe Erasmus s titulom z tropickej ekológie a biodiverzity. Kvôli vojne v plnom rozsahu som ju nemohol dokončiť včas. Vojna v plnom rozsahu ma znepokojila. V tom čase som bol v Belgicku. Mal som vinu pozostalého, aj keď som sa to snažil poprieť sám, myslel som si, že je všetko v poriadku. Ale zároveň som sa nemohla týždeň umývať, zabudnúť jesť a piť za deň, stále som sa snažila nejako pomôcť ozbrojeným silám Ukrajiny,“ spomína Anna Zyabliková.
Minulý rok bola Ani diagnostikovaná úzkostná porucha, vojna len zhoršila jej emocionálny stav. Uvedomujúc si, že život v zahraničí je morálne čoraz ťažší, odváži sa vrátiť na Ukrajinu. Bolo to v polovici mája: Anya prichádza do Ľvova a okamžite si uvedomí, že to bolo správne rozhodnutie.
„A ja som sa tu zlepšoval a zlepšoval, pretože tam boli moji blízki, spoločnosť, ktorá je mi duchom blízka. Pretože aj v Belgicku, ktoré veľmi podporuje Ukrajincov, akademická obec diskutovala o tom, že je potrebné poskytovať štipendiá študentom z Ukrajiny, ktorí trpeli vojnou, ako aj Rusom a Bielorusom. A nadácia s názvom Pomôžte Ukrajine poskytuje štipendiá Ukrajincom a Rusom súčasne. A to všetko mi spôsobilo nepríjemný pocit, pretože sa zdá, že nám skutočne pomáhajú, ale nejako je to celé zle,“ spomína Anna Zyabliková.
Počas dvoch týždňov vo Ľvove sa Anya dobrovoľne prihlásila na vlakovú stanicu a pomáhala najmä s prekladom iným zdravotníckym dobrovoľníkom. Potom sa rozhodne ísť do svojho rodného Charkova, kde sa nálety a ostreľovanie nezastavia. Za týchto okolností sa dokonca snaží robiť vedu.
„Dokonca som tam študoval netopiere, robil som nahrávky ich hlasov pomocou ultrazvukového detektora, určoval, ako boli ovplyvnené výbuchmi a vzduchovými alarmami. Tak prebiehalo moje leto,“ smeje sa Anna.
Anna Zyablikova si uvedomila, že mentálne v Ukrajine sa cíti oveľa lepšie aj pri neustálom ostreľovaní, a rozhodne sa, čo môže pre svoju rodnú krajinu urobiť oveľa viac a vstúpi do armády.
„Dozvedel som sa o novovytvorenom pluku v ozbrojených silách Ukrajiny, ktorého hodnoty sa mi páčili, a rozhodol som sa, že som pripravený vstúpiť do armády. V auguste som dostala pohovor a 1. septembra som nastúpila do autobusu s mobilizovanými a dorazila som na jednotku,“ hovorí Anna.
„V zime sa hovorí, že v prvej línii je to nudné“
Anna Zyablikova bola najatá ako úradníčka, pretože bez predchádzajúcich vojenských skúseností nie sú ženy prijímané na bojové pozície v ozbrojených silách Ukrajiny. Anya si spočiatku spomína, že bola rozrušená, pretože sa chcela dostať do prvej línie a priamo sa zúčastniť nepriateľských akcií. Postupom času si však uvedomila, že práca, ktorú robí, je tiež veľmi dôležitá.
„Sú tu dva body: po prvé, teraz je jeseň a až do chvíle, keď všetci absolvujú výcvik, bojovú koordináciu, príde zima. A v zime sa hovorí, že v prvej línii je veľmi nuda, zima a najmä sa nič nedeje. A tak som sa pre seba rozhodla, že teraz ťažím z miesta, kde som. Bližšie k jari budem môcť absolvovať kurz mladého bojovníka a zmeniť špecializáciu,“ hovorí Anna.
Úradník v ozbrojených silách Ukrajiny je niečo ako špecialista na ľudské zdroje, žartuje Anya, pretože každý deň musíte viesť rozhovory s ľuďmi.
„Rozhodli sme sa rozšíriť náš pluk a za mesiac bolo potrebné zaregistrovať stovky nových ľudí, nájsť im všetky pozície. Teraz už pracujeme s tímom, organizujeme ľudí, zbierame údaje na registráciu finančných platieb atď., „Anna Zyablikova rozpráva o svojom každodennom živote.
Teraz Anna Zyablikova slúži ako úradník v útočnom pluku, ale v budúcnosti plánuje zmeniť svoju špecializáciu (Instagram foto)
Pluk, v ktorom slúži Anna Zyablikova, je útočný pluk, to znamená, že je zameraný na vedenie aktívnych nepriateľských akcií. Ľudia, ktorí sú tu povolaní, sú vypočutí a špeciálne vybraní. Anna však hovorí, že niekedy existujú situácie, keď musíte mobilizovaným dodatočne vysvetliť, čo je útočná jednotka.
„Napríklad človek príde k útočnej jednotke a povie mi: ‚Vieš, chcem nebojovú pozíciu, poďme opraviť autá.‘ Ponúkam mu pozíciu v opravárenskej spoločnosti. A on mi povedal: „A táto oprava sa uskutoční tu, v mieste trvalého nasadenia, alebo niekde tam – v prvej línii?“. A na čo musím odpovedať? Toto je vojna, máme útočnú jednotku a samozrejme, že niekedy bude potrebné ísť na „polia“. Stručne povedané, práca s ľuďmi je tiež cennou a zaujímavou skúsenosťou,“ hovorí Anna Zyabliková.
„Chcem, aby sa ťa aspoň niekde dotkli, dokonca aj na ruke, ale dotkli sa ťa“
Počas 8 rokov vojny v Ukrajine už ženy v armáde nie sú vnímané ako nejaký „neprirodzený fenomén“. Ale niekedy pri komunikácii s vojenskými mužmi dochádza k porušovaniu osobných hraníc na rovnakej úrovni ako obťažovanie, hovorí Anna Zyabliková.
„Muži s vami často komunikujú povýšenecky, najmä tí, ktorí sú na vysokých pozíciách. Všetko to začína na hmatovej úrovni – na začiatku, najmä keď nevedeli, že sa dokážem postaviť za seba, sa všetci chceli zohnúť, povedať niečo do ucha, dotknúť sa môjho ramena, objať môj pás. Chcem, aby sa ťa aspoň niekde dotkli, dokonca aj na mojej ruke, ale dotkli sa ťa, „Anna spomína s neskrývaným znechutením.
„Hneď som to všetko zastavil. Musel som vyzerať abnormálne, ale je mi to jedno. Povedal som, že sa mi to nepáči a že sa ma to nemusí dotýkať. Potom to väčšina z nich prestala robiť,“ povedala armáda.
Podľa Anny Zyablikovej nedošlo v jej pluku k priamemu obťažovaniu žien, ale existujú prípady, keď sa starší muži pokúšajú flirtovať.
„To znamená, že z nejakého dôvodu si myslia, že prejavenie sexualizovanej pozornosti žene je veľmi cool a že každá žena to naozaj chce. A keď na nich zaútočíte, nechápu, čo je zle,“ hnevá sa Anna.
Namiesto toho armáda zdôrazňuje, že čím sú muži mladší a čím viac sú motivovaní slúžiť v armáde, tým lepšie chápu otázku osobných hraníc a rešpektujú ženy aj mužov v armáde.
„Nedávno sme mali prípad, keď jeden z dôstojníkov priviedol dievča k slzám svojou kritikou, ktorá bola vyjadrená v neetickej forme a tiež v tíme. Bolo to veľmi škaredé. A som rád, že táto osoba dostala spätnú väzbu od mnohých ďalších vojakov, ktorí sú ešte mladší v hodnosti, ale postavili sa za dievča. To znamená, že vidím, že si aspoň trochu uvedomujeme problémy v pluku a pracujeme s ním. Samozrejme, stále je čo robiť, pretože nie je možné vziať a vylúčiť všetkých sexistov. Ale zatiaľ sa niektoré úprimne hrozné veci nedejú a to poteší,“ hovorí Anna Zyabliková.
V pluku, kde slúži armáda, je veľa žien, vrátane tých s vysokými hodnosťami. Komunikácia s nimi, hovorí Anna, je jednoduchá a uvoľnená. „Je tu jednoduchšie pracovať so ženami,“ hovorí Anya.
„Keď sa ma ľudia pýtajú, akých chlapov som mal, zo žartu odpovedám, že mám chlapcov aj dievčatá“
Anna Zyablikova je pansexuálka a má skúsenosti so vzťahmi so ženami a mužmi. Nosí chevron s jednorožcom – je to symbol LGBT armády, ale o význame tohto chevronu nehovorí každému.
„Spočiatku som cítil situáciu, nikomu som nič nepovedal. Ale viete, je to pre mňa oveľa jednoduchšie, pretože som pansexuál, čo znamená, že som mal vzťahy s dievčatami aj mužmi. Keď sa ma opýtajú, čo som mal chlapci, potom odpovedám vtipným spôsobom, že som mal takých a takých chlapcov a také a také dievčatá. A v podstate to vždy prezentujem ako „zaujímavý fakt o mne: môj bývalý v Hospitallers“. Zdá sa, že ide o vojnu, ale zdá sa, že je to o mne,“ vysvetľuje Anna.
Vzťahy žena+žena sú vnímané ľahšie ako muž+muž, najmä v armáde, hovorí Anna Zyabliková.
„Pre ženy je to jednoduchšie, pretože ženy sa neberú vážne, takže si môžem veľa vecí odložiť ako vtip. Existujú klady aj zápory. Na jednej strane vás neberú vážne a musíte niekomu neustále niečo dokazovať. A na druhej strane, niektoré veci, ktoré by zo strany človeka spôsobili agresiu, sú nám dovolené. Vo všeobecnosti je však vzťah žena a žena vnímaný ľahšie. Viete, muži si z homosexuálov robia srandu, nie preto, že by sami nemali radi homosexuálov, ale preto, že sa neradi cítia objektiví a bezmocní. A žena sa často cíti ako taký objekt,“ povedala Anna Zyabliková.
Nedávno sa Anne podarilo zhromaždiť viac ako 300 tisíc rubľov. uah pre potreby svojho pluku a zbierku viedla presne ako LGBT armáda. Podľa dievčaťa ju dokonca zaujímalo, ako aktívne ľudia zhodia peniaze, ktoré niekto z LGBT+ komunity zbiera.
„Vyzbieral som peniaze ako LGBT vojak a urobil som to na Twitteri, Instagrame a s pomocou dosť škandalóznej charkovskej verejnosti na Telegrame. A bol to pre mňa akýsi experiment: vidieť, koľko ľudí z charkovskej verejnosti hádže peniaze na osobu, ktorá píše, že je LGBT. Pozrel som sa na reakcie a, samozrejme, že tam boli aj nenávistné recenzie, ale boli mnohokrát menej ako lichotivé. A tak vďaka tejto verejnosti bolo možné zbierať 100 tisíc UAH a celkovo mi ľudia hodili 335 tisíc rubľov. s uah sme rýchlo uzavreli poplatok,“ hovorí Anna Zyabliková.
Teraz Anya zbiera vybavenie pre seba, pretože plánuje ísť na vojenské cvičisko na výcvik, aby získala bojové zručnosti. „Som v ozbrojených silách Ukrajiny a tu musíte byť pripravení na čokoľvek,“ uzatvára rozhovor Anna Zyabliková.
***
Po našom rozhovore poslala Anya pre tento príbeh jednu krátku, ale dôležitú správu: „Zabudol som dodať, že som mal v armáde spánkovú a stravovaciu rutinu. A dokonca som znížil dávku antidepresív.“
Materiál vznikol s podporou mimovládnej organizácie «Ženy v médiách“ a Ukrajinský ženský fond. Autor je zodpovedný za obsah informácií. Prezentované informácie nie vždy odrážajú názory UWF
