15. júla, Almaty, dostávam správu na WhatsApp. Toto je Dualet Abilkasimov, kazašský právnik, jeden z organizátorov protivojnovej demonštrácie, ktorá sa konala v bývalom hlavnom meste Kazachstanu 6. marca. Na druhý deň sme sa dohodli na rozhovore: „Možno by som vás mal varovať: ak sa budete držať proruských názorov, potom náš rozhovor nemusí byť veľmi príjemný. Som rozhodne proukrajinský a nemôžem povedať nič dobré v prospech Ruska. Nevidím dôvod ospravedlňovať jej konanie voči Ukrajine.“
Keď som ho ubezpečil, že nemám proruské názory a rovnako ako on odsudzujem konanie Ruska v Ukrajine, napísal mi: „Nie veľmi často, ale začínam sa stretávať s ľuďmi z Európy, ktorí pomocou ekonomických argumentov a odkazovaním na bezpečnostné otázky Ruska hovoria, že táto vojna je pre ňu nevyhnutnosťou. Že Rusi jednoducho museli napadnúť Ukrajinu, aby chránili svoje vlastné hranice. Potreboval som sa uistiť, že nie si jedným z tých ľudí.“
24. júla, v dedine Saty na juhovýchode Kazachstanu, dojem obed pri letnom stole na nádvorí môjho domu, kde si prenajímam izbu. Pri neďalekom stole sedí kazašská rodina. Začíname neformálny rozhovor.
V jednej chvíli sa ma hlava rodiny, pán Sarsen, bezpečnostný úradník (bývalý kadebista) zo Shymkentu, pýta: „Čo si myslíte o Ukrajine?“ A keď poviem niečo ako to, čo som povedal Dualetovi, atmosféra sa zrazu oveľa upokojí. Pán Sarsen sedí bližšie, jeho jazyk sa jasne rozpútal. S úľavou odpovedá: „Potom sa môžeme normálne rozprávať.“
Problém názorov na vojnu sa stal jednou z osí rozdelenia spoločnosti v Kazachstane. V skutočnosti to nie je len názor na túto jednu vojnu. Keď už hovoríme o ruskej agresii, niekto používa termín „špeciálna operácia“, niekto vyjadruje sústrasť napadnutej Ukrajine, niekto hovorí o fašizme, ktorý sa šíri po Dnepri a ohrozuje rusky hovoriace obyvateľstvo. To všetko hovorí veľa o partnerovi. Podporuje ďalšiu integráciu Kazachstanu s Ruskom, alebo ho znepokojuje nízka úroveň znalostí kazašského jazyka v spoločnosti, odkiaľ napokon získava informácie o svete?
Obete ruskej propagandy
Podľa Adila Dzhalilova, bývalého novinára a zakladateľa nezávislého centra pre výskum verejnej mienky „Demoscope“, sa ľudia, ktorí sympatizujú s Ruskom, vyhýbajú slovu „vojna“ a veria v existenciu ukrajinských fašistov nebezpečných pre svet. Sú to predovšetkým spotrebitelia ruských médií.
„Naše nezávislé médiá sú slabé, oslovujú malý počet ľudí,“ hovorí Dzhalilov. – Okrem toho informácie zo sveta, tiež nezávislé, ale predovšetkým verejné médiá, ako plakala mačka. Kazachovia nepoznajú dobre jazyky, okrem kazaščiny a ruštiny. Preto významná časť spoločnosti dostáva všetky informácie o zahraničí z ruskej televízie, ktorá je v našej krajine široko dostupná a veľmi ľahko preskúmaná. Ľudia v ňom ani nevyhnutne nehľadajú informácie, často len zábavu, ale v očakávaní svojej obľúbenej talkshow alebo seriálu vždy nájdu nejaké informácie, z ktorých vyteká kremeľská propaganda.
Podľa Dzhalilova, keby len kvôli obmedzeniu dostupnosti ruských médií, názory Kazachov by sa okamžite zmenili. Opoziční kazašskí intelektuáli ako Dosim Satpaev to už dlho vyzývajú.
„V roku 2014, po anexii Krymu (ktorú Kazachstan nikdy neuznal), sme požadovali obmedzenia vysielania ruskej televízie v Kazachstane. Naše orgány sa úplne vzdali informačného poľa Ruska, čo poškodzuje naše štátne záujmy,“ povedal mi Satpaev. On aj podobní zástancovia obmedzenia vplyvu ruskej propagandy na kazašskú verejnosť si však uvedomujú, že úrady sa takýchto násilných hnutí obávajú, pretože vedia, že to vyvolá reakciu Ruska.
Tí obyvatelia Kazachstanu, ktorí dostávajú informácie o svete z ruskej televízie, si nikdy nedovolia byť presvedčení, že Rusko sa správa agresívne, že Putin zaútočil na Ukrajinu nie preto, aby chránil údajne rusky hovoriace obyvateľstvo, ktoré je tam prenasledované, ale preto, že potreboval vonkajšieho nepriateľa na zvýšenie popularity krajiny a že nesníva o ničom inom ako o obnove hegemónie, ktoré Rusko stratilo s pádom ZSSR.
Rozdelená spoločnosť
Niektorí obyvatelia Kazachstanu, vrátane tých, ktorí sú vzdelanejší alebo jednoducho tí, ktorí nie sú vystavení silnému vplyvu „Ruska 24“ alebo NTV, jasne sympatizujú s Ukrajinou. Na demonštrácii 6. marca, jedinej, na ktorej úrady udelili oficiálne povolenie, sa zúčastnili davy ľudí, mnohí kazašskí novinári, umelci a aktivisti verejných organizácií. Väčšina z nich mala na svojich avataroch nálepku s ukrajinskou vlajkou v Na Facebooku.
V Kazachstane sa takmer okamžite po začiatku ruskej agresie v plnom rozsahu začali rôzne iniciatívy pre Ukrajinu. Togjan Kozhalieva, zakladateľ fondu Haq („Pravda“), hovorí, že v prvých dvoch dňoch fundraisingovej kampane na pomoc Ukrajincom, ktorú jej nadácia spustila 26. februára, darovalo 12 tisíc ľudí. Celkovo vyzbierali viac ako milión dolárov. Bežní občania aj kazašskí podnikatelia darovali napríklad Rusa Timura Turlova, ktorý sa nedávno presťahoval do Kazachstanu a už má občianstvo tejto krajiny.
„Ľudia chceli pomôcť, pretože si predstavovali, že Kazachstan by sa mohol stať miestom Ukrajiny. Koniec koncov, máme najdlhšiu hranicu s Ruskom [7,5 тис. км, – ред.]. Rusi – miestni politici a novinári – opakovane hovorili, že Kazachstan by mal dať Rusku časť svojho územia, že naša nezávislosť je fraška atď. Máme tiež pomerne veľkú rusky hovoriacu menšinu a Rusko mnohokrát sľúbilo, že ju bude brániť,“ vysvetlil mi Togzhan.
Finančné prostriedky získané fondom Haq nakupuje lieky a iné potreby. Prepravy prvej pomoci boli dodané vládnymi lietadlami, ktoré dorazili k kazašským utečencom z Ukrajiny, a potom si ich autá požičala štátna spoločnosť Air Astana. „Všetci nás podporovali,“ ubezpečil Kozhalieva, „pretože každému bolo jasné, že ak Ukrajina prehrá, Kazachstan bude na rade.“
Prieskum, ktorý v apríli uskutočnilo Centrum pre štúdium verejnej mienky Demoskop, zistilo sa, že 70 % spoločnosti podporuje Rusko v konflikte s Ukrajinou (49 % respondentov bezpodmienečne, ďalších 21 % – o niečo zdržanlivejších). 30 % respondentov uprednostnilo Ukrajinu a verilo, že Rusko nemá dôvod na ňu zaútočiť, a tým porušilo zákon a dopustilo sa neprimeranej agresie.
„Výsledky prieskumu nás šokovali a veľmi rozrušili. Báli sme sa tieto výsledky zverejniť,“ priznal Dzhalilov v rozhovore so mnou. “ Reakcia veľkej časti nášho prostredia, teda liberálnej inteligencie, bola hrozná. Boli sme obvinení z podpory kremeľskej propagandy, z oklamania spoločnosti a nakoniec z kritiky našej metodiky, pričom sme tvrdili, že za výsledky je zodpovedná.“
Najviac kritizované bolo, že 77% respondentov Demoskop odpovedal na otázky v ruštine a že prieskum sa uskutočnil prostredníctvom pevných telefónov. Ďalší odborníci, s ktorými som hovoril, uznávajúc, že výsledky získané Dzhalilovovým tímom môžu byť trochu zaujaté (medzi majiteľmi pevných telefónov prevládajú starší ľudia s konzervatívnymi názormi), súhlasia s tým, že liberálna inteligencia žije v bubline a neuvedomuje si, aké odlišné sú jej názory od zvyšku spoločnosti. Známy kazašský aktivista za ľudské práva Jevhen Žovtis verí, že rozdelenie proukrajinského a proruského sympatií v spoločnosti môže byť 50 až 50. Každý súhlasí s tým, že spoločnosť je hlboko rozdelená a vojna bude pôsobiť ako lakmusový papierik, ktorý tieto časti vtiahne do denného svetla a zostrí.
Je ťažké hovoriť
Mnohí z mojich partnerov uznali, že kazašský konflikt v dôsledku ruskej agresie voči Ukrajine je taký hlboký, že téma vojny v rodinách sa stala tabu.
Viktor Kovtunovsky, vyštudovaný inžinier, bývalý zástupca mestskej rady v Almaty a teraz väčšinou nezávislý novinár, ktorého rodina žije v Kazachstane po celé generácie a pochádza viac-menej rovnako z Ruska a Ukrajiny, už dávno prestal hovoriť o Rusku a Ukrajine so svojimi vzdialenými príbuznými. „Ja, moja žena a naši dvaja dospelí synovia sme proti tejto vojne. Keď som sa za úsvitu 24. februára dozvedel o prvých raketách, ktoré padli na ukrajinské mestá, bol som nahnevaný a rozrušený. Vedel som, že Putin veľa blafuje, ale nemyslel som si, že je taký blázon, ako sa ukázalo. Mesiac som bol tak depresívny z toho, čo sa deje, že som neopustil dom, s nikým som sa nerozprával, akoby som bol v ťažkej depresii.
Victor sa najprv snažil vysvetliť svojej matke a vzdialeným príbuzným, čo sa deje v Ukrajine. Ale potom to prestal robiť. „Práve som sa začal čo najviac vyhýbať téme vojny počas rodinných dovoleniek. Nemá zmysel hádať sa s ľuďmi, ktorí sa za tie roky vysávania kremeľskej propagandy zabili v hlave, že Rusko je dobré a všetko dobré z neho. Nie sú schopní akceptovať pravdu, že ruskí vojaci znásilňovali a strieľali civilistov, že ruské rakety sa úmyselne zameriavali na domy, školy a nemocnice. Pre ľudí, ako sú moji príbuzní, by priznanie niečoho takého znamenalo poprieť všetko, čím boli, v čo verili a v čo vytvárali svoju predstavu o svetovom poriadku, v ktorom Rusko stelesňovalo sily dobra. Toto nie je diskusia o argumentoch, je to ako snažiť sa presvedčiť náboženského fanatika, že boh neexistuje,“ povedal Kovtunovsky.
Podobný názor zdieľa Andriy Grishin. Rovnako ako Viktor pochádza zo zmiešanej rusko-ukrajinskej rodiny, novinár a aktivista za ľudské práva, ktorý sa narodil a žije v Kazachstane. Časť rodupovažuje ho za ukrajinského spravodajského dôstojníka, pretože sa im snažil vysvetliť, ako vojna skutočne vyzerá. Strýko Andrei žije v Rusku, v Barnaul. Jeho syn, vojak, bojuje v Ukrajine. Keď jeho strýko prišiel navštíviť Kazachstan, Andrej to nemohol vydržať a vstúpil s ním do diskusie. Celkom neúspešne, pretože to len potvrdilo strýka na myšlienke, že „chápadlá ukrajinských nacistov idú veľmi ďaleko“. Andrejova matka, hoci súhlasila so svojím synom proti vojne, radšej o tom nehovorila so svojím bratom. Vie, že ich to môže úplne rozptýliť.
Na čepeli noža
Ruské akcie podporuje nielen časť kazašských Rusov, ale aj niektorí Kazachovia. Mnohí z nich sledujú iba ruskú televíziu. Čiastočne preto, že ponuka zábavy ruskej televízie sa im zdá atraktívnejšia, čiastočne preto, že vedia rusky lepšie ako kazašsky a ruské médiá sú pre nich ľahšie vnímateľné. Podľa nezávislých zdrojov napríklad sociálne hnutie Memlekttik, asi 60% občanov krajiny hovorí plynule kazašským jazykom.
Paradoxne, na strane Ruska sú kazašskí konzervatívci, veriaci, ktorí chodia do mešity. Adil Dzhalilov to vysvetľuje tým, že pre konzervatívnych imámov je Ukrajina Západom a je symbolom všetkého pokazeného, kde sa šíri „ideológia LGBT“ a umierajú tradičné hodnoty. Kazašskí imámovia sa pozerajú na svojich kolegov z Ruska, Baškirie a Tatarstanu. Nevedia anglicky, nesledujú médiá mimo bývalého ZSSR. Všetky svoje vedomosti o svete získavajú prostredníctvom Ruska.
Pri tom všetkom nesmieme zabúdať na moc Kazachstanu. Má nejednoznačnú politiku. Je to výsledok dvoch opačných trendov. Na jednej strane je Kazachstan vo veľkej miere závislý od Ruska, pokiaľ ide o hospodárske a bezpečnostné otázky. Má veľmi úzke vzťahy s Moskvou, zúčastňuje sa na niekoľkých organizáciách, v ktorých je Rusko lídrom a ktoré sú jasne zamerané na postsovietsku reintegráciu (z ktorých najdôležitejšie sú Eurázijská hospodárska únia a Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti). Na druhej strane, nezávislosť a územnú celistvosť Kazachstanu opakovane spochybňovali ruskí politici a dôležité osobnosti z ruskej mediálnej sféry. Ruskí poslanci alebo novinári každých pár rokov spomínajú, že severné územia Kazachstanu sú v skutočnosti „darom od Rusov“ a Kremeľ znáša kazašskú štátnosť, pokiaľ Kazachstan zostane jeho verným služobníkom.
Zo všetkých týchto dôvodov sú kazašské orgány k Ukrajine veľmi empatické a Rusko otvorene nepodporujú. Prezident Kassym Jomart Tokajev na známom fóre v Petrohrade otvorene vyhlásil, že Kazachstan nikdy neuznal nezávislosť „DPR“ a „LPR“, pretože by to bolo v rozpore s medzinárodným právom. Stretáva sa s ruskými politikmi, ale telefonuje aj s prezidentom Volodymyrom Zelenským.
„Kazašské úrady si dobre uvedomujú ruskú hrozbu, ako aj to, ako veľmi ich krajina závisí od Ruska. Preto musia byť ich politiky náležite vyvážené. Je to ako chodiť po čepeli noža,“ hovorí mi Serik, kazašský podnikateľ, ktorý sa kedysi aktívne zapájal do politiky na miestnej úrovni. Nechce zverejniť svoje priezvisko. Stretli sme sa v Astane, v nákupnom centre Keruen. Serik je neustále volaný niekým. Hovoríme po rusky, ale v telefóne sa Serik prepne na kazaščinu a občas vkladá ruské slová. V mladosti sníval o tom, že sa bude volať Sergej, nie Serik. Dnes už hovoria o hrdosti, že Kazachstan je nezávislý. Verí, že na zachovanie tejto nezávislosti je potrebný veľký trik: „Ako občan podporujem politiku našej vlády týkajúcu sa tejto vojny,“ vysvetľuje mi Serik. – Je mi jasné, že žiadny civilizovaný štát by sa vo svojej politike nemal uchýliť k bombám. Vojna je vždy zlá, pretože na nej ľudia zomierajú. Na druhej strane však nemôžeme prerušiť väzby, ktoré nás spájajú s Ruskom. Už dlho ostrí zuby na našich severných plochách. Je potrebné konať múdro, opatrne. V opačnom prípade môžeme stratiť všetko. Pamätajte, že na začiatku vojny západ zaujal vyčkávací postoj. Ukrajine začal pomáhať až potom, čo videl, že sa bráni. A kto nám pomôže?“
Preklad z poľštiny
Text bol publikovaný ako súčasť projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Pôvodný názov článku: Wojna w Ukrainie dzieli Kazachów
