Prvý september bol na rozsiahlych sovietskych a neskôr postsovietskych územiach vždy jasným a veselým sviatkom. Väčšinou je teplý slnečný deň, v ktorom môžete obdivovať detské úsmevy, kvety, biele stužky. Deň poznania mal na rozdiel od ostatných sviatkov oslavovaných v ZSSR (a zotrvačnosťou na území bývalého ZSSR) akýsi kompromisný charakter: ani obdivovatelia komunizmu, ani jeho latentní (či otvorení) kritici nespochybňovali slávnosť okamihu. Deti sú predsa naša budúcnosť, treba sa o ne starať, vychovávať ich, učiť – tu nemôžu byť spory.
A táto slávnosť nás núti zabudnúť na ďalší, historický význam tohto dátumu. V tento deň sa totiž začala najkrvavejšia vojna v dejinách ľudstva. Druhá a zatiaľ posledná svetová vojna. Hoci aj po nej bol svet niekoľkokrát na pokraji tretieho sveta. A teraz stojí takmer vedľa nej.
Začiatkom septembra si vždy spomeniem na „Icebreaker“ od môjho obľúbeného popularizátora nedávnej histórie Viktora Suvorova. Svojho času som si znovu prečítal celú jeho sériu historických a spravodajských kníh, v ktorých autor tvrdil, že hlavným vinníkom druhej svetovej vojny bol Sovietsky zväz Josif Stalin. Tieto knihy radikálne zmenili môj pohľad na udalosti tej krvavej vojny, v konečnom dôsledku na celú históriu prvej polovice 20. storočia. Viedol som preto desiatky rozhovorov a súkromných rozhovorov s inými historikmi – ukrajinskými, ruskými, poľskými, nemeckými, no ani jeden ma nepresvedčil, že Suvorovova koncepcia je nesprávna.
Z čoho pozostával? Niekoľkými slovami možno hlavné tézy autora sformulovať približne takto. Počas celého medzivojnového obdobia sa ZSSR pripravoval na útočnú vojnu a vytvoril silnú armádu s najsilnejšími zbraňami na svete. Kremeľ sa ani na chvíľu nevzdal svojho sna o svetovej revolúcii tým, že ho exportoval. To znamená, že „šťastie“ bolo potrebné priniesť všetkým národom na bajonetoch Červenej armády. Hitlerovmu Nemecku bola v tomto koncepte prisúdená osobitná úloha: malo sa stať akýmsi baranidlom, ktoré malo podľa vlastnej metafory Suvorova rozbiť bránu pevnosti západných demokracií, alebo „Ľadoborcom“. Počas 20 medzivojnových rokov sa ZSSR podarilo vytvoriť armádu neuveriteľnej vojenskej sily. A ak by sa všetko podarilo, tak Európa nemala veľkú šancu prežiť. Všetko však zlyhalo, pretože Adolf Hitler sa nechcel stať „Icebreakerom“, ale viedol vlastnú hru proti hlavnému „bábkarovi“. Obrieho sovietskeho vojenského stroja sa nebál.
Tradicionalistickí historici, ospravedlňujúci fatálnu porážku Červenej armády v júni 1941, uvádzajú Stalinovu dôverčivosť, Hitlerovu zradu, nedostatok zbraní a fakt, že história nám dala príliš málo času na prípravu… Hoci každý triezvo uvažujúci človek okamžite mať sériu otázok. Napríklad: malo Nemecko, do roku 1933 zviazané rukami a nohami zmluvou z Versailles, viac času? Veril Stalin, ktorý neveril svojim najbližším spolupracovníkom, priateľom či príbuzným, vodcovi štátu, ktorý predstavoval najväčšie potenciálne nebezpečenstvo pre ZSSR? A čo je to za armádu, pripravenú len na „očakávaný“ útok?
V lete 1941 Wehrmacht prekročil sovietske hranice a dosiahol nevídané vojenské úspechy roku len preto, že Červená armáda sa pripravovala na útok a bola úplne nepripravená na obranu. Viktor Suvorov tvrdí, že sovietska armáda bola v osudnú noc z 21. na 22. júna nasadená práve preto, aby Nemcom zasadila ničivý úder, a preto bola v najzraniteľnejšom stave.
A netreba zabúdať, že práve Moskva vynaložila maximálne úsilie na zvýšenie bojaschopnosti nemeckých ozbrojených síl. Od apríla 1922, kedy bola uzavretá Rapalleská zmluva medzi Ruskou socialistickou federatívnou sovietskou republikou (ZSSR vznikol až v decembri 1922) a Nemeckou ríšou. Odvtedy Kremeľ buduje svoj „Ľadoborec“, zásobuje Nemcov zbraňami, materiálom, surovinami, potravinami, palivom atď.
Táto spolupráca sa upevnila a spestrila najmä podpísaním paktu Molotov-Ribbentrop 23. augusta 1939, ktorý v podstate otvoril cestu k druhej svetovej vojne. Zo sovietskej rudy Nemci vykovali tanky, ktoré zaútočili na Paríž, lode, ktoré vykonali námornú blokádu Veľkej Británie, lietadlá, ktoré bombardovali Londýn, Varšavu a Belehrad. Okrem toho všetci jazdili, plávali a lietali na sovietskom dieselovom motore. Je známe, že sovietske ešalóny so strategickým tovarom priplávali do Nemecka 22. júna 1941 až do štvrtej ráno. A nechýbala ani spolupráca sovietskych špeciálnych služieb s gestapom a Abwehrom. Napríklad je známe, že sovietska rozviedka pomáhala nemeckej kontrarozviedke odhaľovať aj nemeckých komunistov, ktorí kolaborovali s Londýnom či Washingtonom.
Netreba dodávať, že všetky tieto fakty sa do ruských učebníc dejepisu nedostali. Rovnako ako zmienky o všetkých vojnových zločinoch Červenej armády, ako je Katyňská tragédia, fínska provokácia, represie v pobaltských štátoch či Haliči atď.
Archívne dokumenty o druhej svetovej vojne v Rusku sú utajované už viac ako osem desaťročí. A teraz predpokladám, že prísnosť prístupu k nim sa ešte zvýši. Aby nikoho ani nenapadlo pokúšať sa pochopiť pôvod tejto tragédie, inak sa, nedajbože, opäť raz potvrdí koncepcia Viktora Suvorova. „Veľká vlastenecká“ je totiž zásadná „guľka“ kremeľskej propagandy, ktorú nemožno za žiadnych okolností zdiskreditovať.
V skutočnosti sa od začiatku roku 2000 v Rusku vydávali informačné produkty, ktoré bielili ZSSR a ospravedlňovali sovietske špeciálne služby (Cheka, GPU, Smersh, KGB). A otvoril sa celý ideologický front proti spravodajskému dôstojníkovi na úteku Suvorovovi. V tlači sa objavilo veľa kníh, ktoré možno identifikovať podľa všeobecného smerovania – „Antisuvorov“.
Prečo sa Putinovi verní reťazoví psi toľko vrhli na Suvorova, vysvetlil sám pred 11 rokmi v rozhovore s nami:
„V dôsledku toho sa úrady držia v mŕtvom zovretí: boli sme napadnutí, preto potrebujeme mať toľko rakiet, toľko ponoriek, bombu Kuzkina Mat atď. Nechajte ľudí vymrieť, ale my potrebujeme mať tieto rakety – do pekla s ním, s ľuďmi! Takže, ak poviete, že ste si na vine vy, vy sami ste túto vojnu začali – potom sa všetko zrúti. Potom im nezostane žiadna platforma. Keď na nás zaútočil Hitler, toto je pilier, na ktorom je postavená ideológia, ktorá všetko ospravedlňuje. Išli do Afganistanu. prečo? Hitler na nás zaútočil, bez ohľadu na to, ako nás napadol niekto iný. Prečo nie je v obchodoch mäso? „Keby nebola vojna…“ Do Československa sme vstúpili v roku 1968 – prečo? A aby nás nenapadli. Všetko, čo sa robí, je ospravedlnené Hitlerovým útokom. „Icebreaker“ vrazil klin do tohto príbehu, takže teraz je len v mojej knižnici 56 kníh proti „Icebreaker“! Je pre nich veľmi dôležité tlmiť hlasy nezávislých historikov, ku ktorým som aj ja.“
Nič vám to nepripomína? Rovnaké chabé odôvodnenia pre totálnu inváziu na Ukrajinu. „Keby sme nezaútočili na Ukrajinu, zaútočila by na nás, po zuby ozbrojená armádou NATO,“ kričia teraz kremeľskí propagandisti.
V ďalšej zo svojich kníh „Volala sa Tatiana“ Viktor Suvorov pri analýze situácie v povojnovom Sovietskom zväze poznamenáva, že Kremeľ sa nikdy nevzdal myšlienky exportovať revolúciu a dobyť svet. Prežitie krajiny Sovietov bolo možné, ak by sa realizoval jeden z dvoch scenárov. Prvý: radikálne ekonomické reformy, aké sa uskutočnia v Číne po smrti Mao Ce-tunga. Druhá: uskutočniť svetovú revolúciu, teda znížiť sociálno-ekonomický rozvoj západných krajín na sovietsku úroveň. A na to bola tretia svetová vojna absolútne nevyhnutná.
Nikita Chruščov sa na to pripravoval. Počas karibskej krízy takmer vzplanul.
Post-Chruščovovo vedenie ZSSR sa rozhodlo trochu pribrzdiť, pretože si uvedomilo, že krajina zjavne nie je pripravená na vojnu s blokom NATO. Kremeľ sa teda rozhodol odložiť myšlienku svetovej revolúcie s pomocou tretieho sveta na neurčitý čas. A aby pripravili ZSSR na budúce vojny, prišli s novou taktikou: kompenzovať neefektívnosť socialistického hospodárstva vývozom energetických zdrojov pomocou tankerov s plynom a ropou do Európy. A teraz sa Putinovmu režimu podarilo tieto „fajky“ využiť najefektívnejším spôsobom v konfrontácii so Západom a premeniť ich na skutočné zbrane.
