Vojna je vojna a „srachis“ podľa rozpisu. Nie je to prvýkrát, čo sa dôvodom stali takzvaní „dobrí Rusi“. Tentokrát konkrétne – rozhodnutie Jurija Andruhovyča porozprávať sa s ruským (napriek všetkým ubezpečeniam o jeho „švajčiarskosti“) spisovateľom Michailom Šiškinom v rámci literárneho festivalu v Nórsku. Mnoho oštepov už bolo zlomených a čepele nabrúsené vo verbálnych bitkách o túto otázku.
Niektorí kritici Andruhovičovho činu sa domnievajú, že dialóg s Rusmi je a priori nemožný a zbytočný, aj keď ide o „veľmi, veľmi dobrého“ Rusa. Iní tvrdia, že takéto rozhovory nie sú práve teraz, keď sa na nedávno okupovaných územiach zakaždým objavia nové masové pochovávanie obetí ruskej nenávisti voči Ukrajine a Ukrajincom. Niektorí kritici sa vyjadrili konštruktívne, niektorí boli neprijateľne prehnane emotívni.
Obrancovia „patriarchu“ (ktorého Andruhovych je považovaný za súčasť literárneho a blízkoliterárneho prostredia) sa tiež nevyznačovali vždy vyváženosťou a logikou pri hľadaní argumentov. Kritizovať Andruhových je pre niekoho už trestný čin. Iní začali vysvetľovať, prečo je Šiškin zvláštny, jedinečný a vo všeobecnosti „myseľ, česť a svedomie“ ruského ľudu.
Tento prístup bol obzvlášť pôsobivý Oleksandr Bojčenkoktorý použil banálny princíp reductio ad Hitlerum – stotožňovať oponenta v diskusii s myšlienkami alebo činmi nemeckého Führera. Šiškin je akýsi ruský Hesse, Brecht, Thomas či Heinrich Mann, ktorí boli nútení opustiť rodné Nemecko, aby utiekli pred nacistami a už aj zo zahraničia všelijako kritizovali Hitlerov režim a vyzdvihovali jeho protiľudskú povahu – napr. ktoré sú ctené a chválené. Ťažko si predstaviť, že by Manns, Hesse či Brecht dostali po roku 1933 štátne nemecké ceny. Šiškina neodradilo Putinovo prezidentovanie až do začiatku roka 2010.
Boyčenkova hlavná téza je, že odsudzovať všetkých Rusov na to isté, veriť, že „tam sú všetci rovnakí“ len kvôli etnickej príslušnosti, je nacizmus. Je to opodstatnený názor, ak existujete vo vzduchoprázdne a absolútne nechcete pochopiť dnešnú realitu, keď prítomnosť minimálneho počtu „dobrých“ (koľkých?) Rusov neupokojí čerstvé fyzické a psychické rany. Takýto protest proti „vniknutiu“ je hodný rešpektu. Pravda, ani Boychenko, ani Andruhovyč neboli takí morálni puristi, keď roky a desaťročia tvrdili, že pre Ukrajinu by bolo lepšie zbaviť sa množstva „nesprávnych“ regiónov, lebo tamojší Ukrajinci takí nie sú, volia zlých. tie a vôbec – nezodpovedajú morálnemu kódexu budovateľa komunizmu – „piemontskej“ predstave ideálneho občana.
Šiškinovu postavu, Andruhovyčove činy a slová jeho kritikov či obhajcov možno analyzovať dlho. Najmä keď „patriarcha“ presviedča, že Shishkina pozná 15 rokov a že určite „nie je ako všetci ostatní“ a vo všeobecnosti je viac Švajčiar ako Rus a banálne googlovanie zistí článok tohto „dobrého Rusa“ od marca 2014 (teda dávno po stretnutí s Andruhovychom) v Anglicku The Guardian, kde hneď prvá veta znie: „Rusi a Ukrajinci sú bratské národy.“ V tomto texte je veľa zaujímavých informácií, najmä o „švajčiarskosti“ Shishkina. Na príklade tejto krajiny zdôrazňuje, že je potrebné chápať obyvateľov Krymu, ktorí sa báli „ukrajinizácie“, pretože je to rovnaké, ako keby nemecky hovoriaca väčšina v parlamente v Berne zakázala francúzštinu vo frankofónnej časť Švajčiarska. Je samozrejmé, že švajčiarska skúsenosť vôbec nezodpovedá ukrajinskej realite a zvyčajne sa o nej hovorí v dvoch prípadoch – z neznalosti alebo z dôvodu manipulácie.
Stojí za to vysloviť otázku, ktorá v skutočnosti nezaznela vo všetkých týchto diskusiách alebo „diskusiách“ – aký zmysel má teraz hovoriť s „dobrými“ Rusmi? Nejde ani o to, že väčšina z nich sa pri bližšom skúmaní ukáže ako imperialisti, šovinisti a presvedčení o menejcennosti ukrajinčiny voči ruštine. A skutočnosť, že takéto rozhovory pravdepodobne nebudú mať žiadny vplyv na osud Ruska a Ukrajiny.
Presvedčenie o potrebe a užitočnosti takýchto rozhovorov je založené na viere v možnosť vzniku „iného“ Ruska – bez Putina a imperiálnych ambícií, ale demokratického a „ako všetci ostatní“. Zdá sa, že udalosti posledných troch desaťročí nestačili na rozptýlenie ilúzií o „konci dejín“. Sám Francis Fukuyama túto myšlienku už dávno opustil, pretože pochopil jej falošnosť. Namiesto toho mnohí ľudia naďalej veria v „železný zákon dejín“, ktorý by tentoraz mal doviesť svet a Rusko k nevyhnutnému triumfu liberálnej demokracie.
Toto presvedčenie by sa malo zdať naivné každému, kto je aspoň povrchne oboznámený s ruskou históriou. A niečo podobné ako demokracia tam bolo v histórii dvakrát – 8 mesiacov v roku 1917 a na začiatku (a v menšej miere až do konca) 90. rokov. Nedokončené desaťročie po viac ako 600 rokoch štátnosti je silným argumentom v prospech možnosti „iného“ Ruska, čo poviete. Veriť môžete, samozrejme. Ale skôr či neskôr sa ukáže, že „Krym nie je chlebíček“.
Dôležitou súčasťou problému je názor mnohých Európanov, že dialóg je vždy možný a vhodný. Že je potrebné „len prestať strieľať“. Keby si len súčasný prezident Ukrajiny stihol uvedomiť, že svet je oveľa komplikovanejšia vec ako pekné frázy, tak sa k tomu mnohí Európania ani nepribližujú. Preto všetky tieto snahy pri každej príležitosti posadiť Ukrajincov a „dobrých“ (alebo nie takých) Rusov za jeden stôl/mikrofón. Pripomína sociálne siete niektorých západných celebrít, ktoré po 24. februári zverejnili fotografiu objímajúcej sa ženy a muža – on je zabalený do ruskej vlajky a ona do ukrajinskej. Alebo nedávna nástenná maľba od austrálskeho umelca Petra Seatona, na ktorej sa objímajú ruskí a ukrajinskí vojaci. Povedal, vojna je nedorozumenie, žime v harmónii. A také „leopoldove mačky“ ani neviem chovať.
Hoci absolútna väčšina ukrajinských umelcov sa minimálne do konca vojny jasne dištancovala od samotnej myšlienky spoločných vystúpení či rozhovorov s Rusmi, niektorí podľahnú pokušeniu ukázať sa najmä západným partnerom ako „ nie takto.“ Aj keď čítanie vysvetľujúce články Andruhových skôr poukazuje na jeho vieru vo vlastný mesiášsky osud – ako Prometheus prinášať pravdu nevzdelaným masám. No nedajbože, budú podozrievaní z nacizmu alebo iného nesprávneho „-izmu“. Práve v Ukrajine, a nie v krajinách EÚ, si ultrapravica či ultraľavica od volieb k voľbám zlepšujú svoje výsledky a na niektorých miestach sú už začlenené do vládnych koalícií. A nie, prestaň…
Nemá zmysel rozprávať sa s „dobrými“ Rusmi, nie preto, že väčšina z nás sú nacisti. A to ani pre ich dominantnú neschopnosť uznať Ukrajincov za seberovných. A pretože pravdepodobnosť aspoň nejakého vplyvu Šiškina alebo niekoho iného z tejto kohorty na myšlienky a činy moderných či budúcich Rusov je mizivá. A bez ohľadu na to, ako veľmi sa s nimi rozprávate (v ukrajinčine, ruštine, angličtine – to je jedno), nič to neovplyvní. Okrem spokojnosti vlastného ega organizátorov a účastníkov. Trochu mi to pripomína minuloročné Fórum vydavateľov vo Ľvove, kde sa hlavná pozornosť organizátorov sústredila na rozhovory „vyvoleného“ kruhu o „hre na dospievanie“. V skutočnosti sa vydavatelia, podobne ako návštevníci, na tento sviatok zdali zbytoční. Rozprávanie o dospievaní zrejme nikomu nepomohlo dospieť, ani samotné Fórum. Stále však existuje veľa nádejí a predpokladov na jeho pozitívny vývoj. Čo tam rozhodne nie je, je šanca, že rozhovory s „dobrými“ Rusmi alebo napodobňovanie „správneho“ správania niekedy a nejako zmenia jednoduchý a tvrdohlavý fakt: Rusko sa nemôže stať iným. Rusko, rovnako ako Kartágo, musí byť zničené. Aspoň v súčasnej podobe.
