Svet už 20 rokov oslavuje Medzinárodný deň mieru 21. septembra. Takže naraz bolo prijaté Valným zhromaždením OSN. Každá krajina oslavuje svojím vlastným spôsobom, s vlastnými národnými charakteristikami. Napríklad tento rok sa Rusko rozhodlo oznámiť mobilizáciu práve v tento deň, samozrejme, s cieľom bojovať za mier s novými silami a nenechať kameň na kameni.
Je známe, že ruský prezident Vladimír Putin veľmi dlho odolával oznámeniu mobilizácie, pretože sa bál (a celkom rozumne) nespokojnosti Rusov, ktorí by si zrazu uvedomili, že od divákov, pozorovateľov „statočných víťazstiev ruských zbraní“ by sa museli zmeniť na krmivo pre delá. Mobilizáciou šéf Kremľa skutočne pripustil, že klamal: „špeciálna vojenská operácia“ nejde podľa plánu, že neexistujú žiadne výrazné úspechy „druhej armády sveta“ a že vytvorenie vojenských jednotiek iba vrahmi, násilníkmi a lupičmi vyťaženými z väzníc situáciu nezachráni.
Ruský vodca sa preto nemohol obmedziť na jednoduché podpísanie dekrétu o mobilizácii alebo štipľavé oznámenie: „Podpísal som…“. Nie, musel podrobne a presvedčivo vysvetliť potrebu takéhoto kroku: prečo, na čo, proti komu, na aký účel.
Ráno 21. septembra Putin predniesol svoj ohnivý prejav, ktorý začal, samozrejme, obvinením „zločineckých ukrajinských orgánov“: „Témou môjho prejavu je situácia na Donbase a priebeh špeciálnej vojenskej operácie na jeho oslobodenie od neonacistického režimu, ktorý sa v roku 2014 zmocnil moci v Ukrajine v dôsledku ozbrojeného štátneho prevratu.“ Ruský vodca ubezpečil, že ciele „špeciálnej vojenskej operácie“ v Ukrajine zostávajú nezmenené a že „Rusko nemá právo nechať ľudí v jeho blízkosti žiť v Ukrajine, aby roztrhali katov“.
Iba Ukrajina, ktorá by bola obvinená, by nestačila na vysvetlenie potreby mobilizácie. Bolo potrebné, aby bol celý západný svet vinný. „Cieľom tohto Západu je nakoniec oslabiť, rozdeliť a zničiť našu krajinu. Už priamo hovoria, že v roku 1991 dokázali rozdeliť Sovietsky zväz a teraz je čas pre samotné Rusko, že sa musí rozpadnúť na mnohé regióny a regióny, ktoré sú voči sebe smrteľne nepriateľské,“ sťažoval sa Putin.
Mimochodom, deň predtým Spojené štáty skutočne hovorili o kolapse Ruska. Napríklad bývalý veliteľ amerických síl v Európe, gen. Ben Hodges, povedal doslova toto: „Myslím si, že skutočná možnosť, že identifikované slabiny Vladimíra Putina sú také vážne, že môžeme byť svedkami začiatku konca nielen jeho režimu, ale aj samotnej Ruskej federácie.“ Preto vyzval Západ, aby sa pripravil na takýto vývoj udalostí. „Ak sa nepripravíme na takúto príležitosť spôsobom, ktorý sme sa nepripravili na rozpad Sovietskeho zväzu, mohlo by to spôsobiť obrovskú nestabilitu v našej geopolitike,“ varoval.
To znamená, že generál Hodges vôbec nehovoril o svojom zámere zničiť Rusko a nebol s takouto vyhliadkou spokojný. Naopak, nariekal, že takýto vývoj udalostí by svetu spôsobil zbytočné problémy. A v tomto stojí v solidarite s celým americkým a európskym zriadením. V súčasnosti ani Brusel, ani Washington, ani Londýn nechcú, aby sa obrovské Rusko napriek všetkým katastrofám, ktoré spôsobilo, rozpadlo na kusy, ktoré by stále začali spory o hranice a majetok. Nakoniec, len pred tromi desaťročiami, nechceli kolaps ZSSR.
O smiešnosti obvinení ukrajinskej vlády z „neonacistov“ by sa nemalo diskutovať. Stačí pripomenúť, že niekoľko hodín po vyhlásení tohto ohnivého prejavu sa uskutočnila výmena väzňov medzi Ukrajinou a Ruskom. Z ruských kazematov bolo prepustených 215 obrancov Ukrajiny. A medzi nimi – 108 bojovníkov pluku „Azov“, ktorí boli v Rusku považovaní za „elitu neonacizmu“ v Ukrajine. Bolo to ich urapatriotické ruské prostredie, ktoré by chcelo byť videné popravené takmer verejne, predtým, ako ich vystaví hroznému mučeniu. Práve pre nich sa niektorí ruskí poslanci chopili iniciatívy a zrušili moratórium na trest smrti. A zúžte čo: len pustite domov?
Tento nivroku uviedol Rusov, zvyknutých veriť televízii bez odvolania, do mentálneho strnulosti. Čo je to za zvláštnu vojnu s nacizmom? Kde je ten nacizmus, ak ani „Azovčania“ nie sú takí nacisti, pretože ich možno beztrestne vymieňať? A kto iný – Putinov krstný otec Viktor Medvedčuk, ktorého nikto v Rusku nechce poznať.
Ruská špičková propagandistka Margarita Simonyanová nedávno napísala a komentovala myšlienku výmeny Medvedčuka za Ukrajincov z ruského zajatia: „Keďže formát „všetci sú na Medvedčuku“ naznačuje, že Medvedčuk je pre nás taký dôležitý a cenný (je pre nás taký dôležitý a cenný?), že kvôli jeho blahu sme pripravení dať sakra a zabudnúť na lepšie časy na všetkých našich bojovníkov, ktorí sú teraz v zajatí. Čo hľadá Zelenskyj. Takže Vladimír Vladimirovič, drahý, zanedbával slávneho Rusa, jetorický princíp „nemôžete zmeniť vojaka na poľného maršala“ a kvôli „vlastnému krstnému otcovi“ by urazil a čo najkrutejšie ponížil jeho vlastnú armádu.“
Putin, podľa Simonyanovho chápania, „urazil a ponížil svoju vlastnú armádu“. A teraz musí nejako ospravedlniť svojho šéfa. Takže narýchlo prichádza s novým vzorcom. „Prečo sme my sami z Azova urobili veľkých hrdinov zlodejov? Sú to zbabelí nacisti,“ spieval teraz hlavný propagandista Kremľa.
Takto si teraz musia kremeľskí štamgasti prezliecť topánky vo vzduchu. To ich však nezachráni pred rastúcou nespokojnosťou ruských občanov. A ako štipka liberálne zmýšľajúcich, tak veľká armáda je stále ľahostajná, a to najmä v aurapatriotickom prostredí. Na ruských šovinistických verejnosti teraz, ako sa hovorí, je „v močiaroch“. „Boli sme zradení, boli sme opustení, nepriateľ je v Kremli,“ – niekde teraz je možné opísať dvoma slovami postavenie vo vlasteneckom sektore ruských sociálnych sietí.
V sektore, ktorý je menej náchylný na vlastenectvo, sa objasňujú otázky: „ako sa vyhnúť mobilizácii?“, „ako si bezbolestne zlomiť ruku?“, „kde nezakopnúť, aby ste nenarazili na predvolanie?“ atď. Pred fínskymi a mongolskými hranicami sa usadili rady áut tých, ktorí nechcú byť mobilizovaní. Niektorí z nich zo smútku utekajú aspoň do Bieloruska, keďže Batsk Lukašenko ešte otvorene nevstúpil do vojny proti Ukrajine. Najodvážnejší Rusi chodia na protimobilizačné zhromaždenia. Tam sú bití, pliesť a… odovzdať predvolania vojenským registračným a náborovým úradom priamo na okresných oddeleniach.
A musel putin mobilizovať? Nezachráni ho pred hanebnou porážkou. Ale zrejme už nemal cestu von. Po brilantnom Charkov ofenzyve sa svet (nielen západný, ale aj východný) konečne presvedčil, že Rusko stratí.
Celkom orientačný v tomto ohľade bol samit SCO. Ázijskí lídri na ňom prejavili úplnú neúctu k Vladimírovi Putinovi a dokonca jednoznačne naznačili potrebu čo najskôr zastaviť nepriateľské akcie v Ukrajine. A turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, ktorého Putin považoval za takmer priateľa, jasne uviedol, že ak chce Rusko čo najskôr ukončiť vojnu v Ukrajine, musí vrátiť všetky okupované územia vrátane Krymu.
Z tohto zúfalstva začal Putin zvyšovať stávky. Najprv inicioval vyhlásenia okupačných orgánov o referendách v regiónoch „L/DPR“, Cherson a Záporožie. V charkovskom regióne to už nevyšlo. Ďalej prinútil Štátnu dumu, aby núdzovým spôsobom prijala zmeny a doplnenia trestného zákona, ktoré zaviedli pojmy „mobilizácia“ a „stanné právo“, zaviedli trest za odovzdanie a nesplnenie príkazu a zvýšili trest za opustenie. A ako čerešnička na torte – vyhláška o mobilizácii.
Je zrejmé, že šéf Kremľa sa týmto spôsobom snažil vystrašiť predovšetkým Západ, aby ukrajinu hodil na milosť osudu. Teraz sa však všetko deje presne naopak. Podpora Ukrajiny vo svete len rastie. A proti Rusku sa pripravujú nové, ešte prísnejšie sankcie.
