Nemecké noviny Die Zeit (15.09.2022) opäť nastolil otázku dodávok ťažkých zbraní z Nemecka na Ukrajinu, najmä po našej úspešnej ofenzíve v Charkovskej oblasti. Dôvodom bol prejav ministerky obrany Christiny Lambrechtovej pred Nemeckou spoločnosťou medzinárodných vzťahov (Deutschen Gesellschaft für Auswärtige Politik) 13. septembra o bezpečnostnej politike Nemecka. Čo sa týka Ukrajiny, slová ministra by sa dali charakterizovať takou toxickou frázou – „staré pesničky o tom hlavnom“. Okrem jedného bodu, o ktorom bude reč nižšie. Podľa informácií z rôznych zdrojov (samozrejme z médií) dnes situácia s dodávkami ťažkých zbraní pre Ukrajinu vyzerá takto. Dve strany („Sojuz 90/Zelení“ a liberáli FDP) zo „semaforovej koalície“ vyvíjajú tlak na ESDEK (SPD) s požiadavkou dodávať Ukrajine „Mardery“ a „Leopardy“. Navyše, ak „Zelení“ tento postoj dlhodobo a dôsledne dodržiavajú, spomedzi „liberálov“ bola zástancom takéhoto kroku iba šéfka obranného výboru Bundestagu Marie-Agnes Strack-Zimmermann. Nedávno však líder „liberálov“ Krystian Lindner (to je ten, kto vo februári povedal nášmu veľvyslancovi Andrii Melnykovi, že Kyjev bude zajatý o 72 hodín) zmenil svoj postoj a dokonca vyslovil sakramentské slová: „Ukrajina musí vyhrať! “ Viem si predstaviť, aké to bolo pre neho ťažké! Ale ak vaša strana rapídne stráca voličské hlasy a vy sami ste sa stali objektom „škandálu Porsche“, tak čo na to povedať? Je jasné, že opozícia (CDU/CSU), ktorej líder Friedrich Merz sa snaží zabodovať, hovorí „áno“ dodávkam zbraní, pretože po voľbách v Severnom Porýní-Vestfálsku mladí straníci z tzv. „štíhlych generácií“ (napríklad Hendrik Wüst).
Ukazuje sa, že odporcami dodávok ťažkých zbraní pre Ukrajinu sú len Esdecovci. Okrem toho, že do tejto strany patrí kancelár Olaf Scholz, dôležitú úlohu v tomto rozhodnutí zohráva aj jeho kolega minister obrany Lambrecht. Vo všeobecnosti ich argumenty vyzerajú takto:
1. Nemecko už Ukrajine dodáva dostatočné množstvo zbraní. Nedávno kancelárka dokonca uviedla, že víťazstvo Ozbrojených síl Ukrajiny v Charkovskej oblasti bolo z veľkej časti spôsobené nemeckými ťažkými zbraňami, ktoré už Ukrajine poskytli.
2. Nemecko vykonáva tzv „ring supply“, ktoré zabezpečujú dodávky bývalých sovietskych zbraní na Ukrajinu východoeurópskymi spojencami a Nemecko im dodáva najnovšie zbrane.
3. Zásoby Bundeswehru sú prakticky „vyčerpané“, a to neumožňuje zvýšiť dodávky na Ukrajinu, pretože inak Nemecko nebude schopné plniť svoje záväzky voči partnerom NATO.
4. Podľa údajne uzavretých dohôd s partnerskými krajinami, ktoré sú dodávateľmi zbraní, Nemecko nemôže Ukrajine samostatne dodávať obrnené vozidlá a tanky.
Napokon je tu posledný argument, ktorý v politickom priestore zaznieva čoraz menej, no mediálne dosť výrazne: neochota vládnych kruhov prehlbovať eskaláciu „konfliktu“ v Ukrajine a strach z vojny, ktorá sa zmení na Európska, ako aj určité vyjadrenia na margo vlády, že kvôli korupcii v Ukrajine môže táto zbraň skončiť na „čiernom trhu“.
Nemecké médiá tieto argumenty už dlho spochybňujú alebo vyvracajú. V prvom rade hovoríme o tom, že v objeme dodaných smrtiacich a ťažkých zbraní na Ukrajinu je Nemecko dlhodobo pozadu a dokonca ho predbiehajú aj východoeurópske krajiny. Nedávno nemeckí novinári ironicky navrhli stupnicu na meranie od „0“ do „100“ (maximálne číslo je pomyselná dodávka jadrových zbraní na Ukrajinu), podľa ktorej sa Nemecku sotva podarilo dosiahnuť číslo „25“ s dodávkou Gepardí protilietadlové delá a do „37“ sa utiahne až po prekonaní „červenej čiary“ s dodávkami „Leopardov“ (Der Spiegel, 14.09.2022). O škandále s tzv Nebudeme veľa hovoriť o „dodávkach prsteňov“, len poznamenáme, že východoeurópski partneri, ktorí previezli svoje bývalé sovietske zbrane na Ukrajinu, opakovane vyjadrili svoje rozhorčenie nad tým, že Nemecko ich buď zdržuje, alebo sa im vyhýba. Mimochodom, ďalším argumentom proti dodávkam ťažkých zbraní štandardu NATO na Ukrajinu pre predstaviteľov nemeckej vlády je, že Ukrajinci ich potrebujú ovládať na dlhú dobu. Ale, ako tvrdia nemecké masmédiá, aj tanky T-72, ktoré Poľsko odovzdalo Ukrajine, majú iba sovietsky vzhľad a už boli prerobené na štandardy NATO. Tu nie sú žiadne komentáre, pretože to vedia len naši tankisti z Ozbrojených síl Ukrajiny.
Otázka „vyčerpania“ rezerv Bundeswehru je rétorická. Podľa oficiálnych údajov mal Bundeswehr v roku 1990 2 125 tankov Leopard-2 a od roku 2022 – 350. Vzhľadom na situáciu s húfnicami 2000 PzH, nie je známe, koľko z týchto „Leopard-2“ je v bojovom stave. Nuž, toto je pozdrav od Gerharda Schrödera a Angely Merkelovej, ktorí spoločným úsilím presadzovali „pacifistickú“ politiku a odzbrojili Bundeswehr. Čo sa týka vyjadrenia Christiny Lambrechtovej o potrebe plniť obranné záväzky voči krajinám NATO, táto obranná línia EABO sa rúca. Americkí spojenci v posledných týždňoch dvakrát povedali kancelárke: „Príliš málo, príliš neskoro!“ Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg nedávno povedal, že porážka v Ukrajine by bola nebezpečnejšia ako personálne nedostatočný arzenál NATO. „Sloboda je predsa chránená v Ukrajine, nie v tankovej a húfnicovej škole v Idar-Oberstein alebo na území závodu Rheinmetall„.
Tu je čas hovoriť o tom, čo odznelo počas diskusie o správe Christine Lambrechtovej. Už skôr spomínaný generálny inšpektor Bundeswehru Eberghard Zorn uviedol, že kľúčom k úspechu ozbrojených síl v ofenzíve v Charkovskej oblasti bol taktický výcvik vojakov, a preto je potrebné „internacionalizovať“ vojenský výcvik našich vojakov. Inými slovami, zapojiť sa do už aj tak dlhého výcvikového programu tisícok našich vojakov, ktorý prebieha vo Veľkej Británii. Odvážny krok!
Ďalší argument ESDEC, že presun tankov na Ukrajinu je možný len so súhlasom partnerov, praská vo švíkoch. Jeho pravosť v zásade dlho vyvolávala pochybnosti medzi nemeckými pozorovateľmi, ktorí ho považovali len za prvok úprimného oneskorenia pri riešení problému. A tu, nedávno, nová americká veľvyslankyňa v Nemecku Amy Gutmanová (Amy Gutman) najskôr diplomaticky naznačil, že Nemecko „musí poskytnúť (Ukrajine) čo najväčšiu podporu“, a potom už na oficiálnej stránke Veľvyslanectva USA v Berlíne v r. Twitter znelo: „Rozhodnutie o type pomoci je v konečnom dôsledku na každej krajine.“
Otázka, ako dlho bude ESD schopná odolávať vnútornému a vonkajšiemu tlaku, ako aj zmene nálad v nemeckej spoločnosti po našej ofenzíve v Charkovskej oblasti, zostáva zatiaľ otvorená. Vážne ekonomické problémy po obmedzení dodávok plynu z Ruska nikto neberie z programu. Túto tému aktívne torpédujú „ľavičiari“ a proruskí AfD, ktoré majú veľa priaznivcov v „nových nemeckých krajinách“ – východnom Nemecku. Výzvy na zhromaždenia a masové akcie sú absolútnym nebezpečenstvom pre vládu a najmä pre SPD, ktorá stráca voličov. Podľa môjho názoru sú ekonomické otázky značne prehnané, keďže silný ekonomický štát má dostatočný potenciál na prekonanie krízy. Veď ktorá iná krajina na svete môže počas letných mesiacov prepravovať svojich občanov MHD a regionálnymi železnicami takmer zadarmo (9-eurový mesačný lístok)?!
Postoj ESDEC k dodávkam ťažkých zbraní Ukrajine je determinovaný najmä ideologickým a psychologickým duchom v samotnej strane. „Rusofilstvo“ jej politických vodcov bolo zdedené od Ostpolitik jej bývalý vodca a kancelár Willy Brandt. V kontexte všeobecného détente 70. rokov 20. storočia. bola naozaj úspešná, pretože dokázala vybudovať bezpečnostný systém pozdĺž osi „západ – východ“. Uskutočnili to takmer bezpodmienečne jeho nástupcovia a pre esdekov sa to stalo akousi „posvätnou kravou“, z čoho vzniklo sebavedomé presvedčenie, že všetko robia správne. Vďaka Brandtovmu zahraničnopolitickému poradcovi Egonovi Baruovi sa stala konzervatívnou a zmenila sa na Realpolitika. Napríklad od roku 1982, keď sa kancelárom stal kresťanský demokrat Helmut Kohl, SPD presadzovala nezávislú zahraničnú politiku („bezpečnostné partnerstvo“), pričom poprední politici ESD sa v skutočnosti obmedzili na rokovania s lídrami komunistickej strany a štátu, ignorovali hnutia za občianske práva, ktorí sa odvolávali na ustanovenia Helsinského zákona o ľudských právach, a vnímali masové hnutie, najmä poľskú Solidaritu, ako deštruktívny faktor. Tie prístupy, ktoré sa praktizovali vo vzťahu k bývalému ZSSR, sa od 90. rokov 20. storočia preniesli do Ruskej federácie. Nekritický prístup k Ostpolitik viedlo k tomu, že zabudli (alebo sa tvárili, že zabudli) takmer to najdôležitejšie – najdôležitejším motívom pre Brandta bolo riešenie „nemecko-nemeckej otázky“, teda existencia Spolkovej republiky Nemecko a NDR a tzv. Západný Berlín, kým východná Európa a samotný ZSSR pôsobili len ako prostriedok, bez ktorého by sa táto otázka nedala vyriešiť.
Upevnenie Brandtových myšlienok sme pozorovali a sledujeme tak medzi staršou generáciou straníckych politikov, ako aj medzi ich mladšími kolegami. O odpornej postave Schrödera, ktorého mimochodom zo strany nikdy nevylúčili, netreba ani hovoriť. Súčasný federálny prezident Frank-Walter Steinmeier hovorí, že urobili chyby Ostpolitik, pretože nepočúvali obavy partnerov z východnej Európy. „Mýlil som sa… bol som naivný,“ sype si popol na hlavu expremiér Brandenburska Matthias Platczek (Matthias Platzeck), ktorý stál na čele Nemecko-ruského fóra od roku 2014, vždy obhajoval silnejšie vnímanie ruských záujmov, opakovane obviňoval Západ z ignorancie a arogancie voči Rusku, kritizoval rozširovanie NATO na východ, ako aj sankcie Západu voči Rusku po r. anexia Krymu, územia Východnú Európu považoval za sféru záujmov Ruska atď. Bol to práve on, kto v roku 2017 nepriamo porovnal nasadenie vojakov Bundeswehru v Litve s Hitlerovým ťažením na východe a vyzval na „politiku porozumenia“ s Ruskom (Taz.de). Nakoľko sú však tieto slová politikov úprimné?
Nedávno 33-ročný generálny tajomník SPD Kevin Kuehnert (Kevin Kühnert), ktorú nemeckí novinári nazvali „márnotratným“. Twitter-dieťa“, uviedol, že Nemecko nemôže dodať tanky Ukrajine, pretože to odporuje tradíciám povojnovej zahraničnej politiky Nemecka. A ešte predtým si od neho vypočuli: „…nechceme nabádať Rusko, aby konalo úplne iracionálne a útočilo na iné štáty.“ Na čo nemeckí novinári položili otázku: „Je racionálne útočiť na Ukrajinu pod zámienkou všelijakých nezmyslov typu „Ukrajina neexistuje?“. Mladá generácia Esdekovcov sa necíti vinná, no dobre sa naučila ideologické postuláty strany. Veď sami nemeckí pozorovatelia hľadajú dôvody, prečo Nemecko v histórii nedodáva tanky Ukrajine. „Sholz sa bojí obrazu nemeckého tanku vo východnej Európe. Toto je psychická zábrana, ktorú nedokáže prekonať,“ napísala Berliner Morgenpost (13.09.2022). Samozrejme, s istotou nevieme, o čom Scholz nedávno hovoril s ruským prezidentom, keďže máme len oficiálne informácie. Je pravdepodobné, že kancelár pociťoval aj psychický tlak. Pripomenieme, že ruský veľvyslanec v Berlíne nedávno varoval, že Nemecko nemá morálne právo dodávať tanky na východ Európy po nemeckých zločinoch druhej svetovej vojny. Niečo podobné sme počuli aj od iných hovorcov Kremľa.
Popredný nemecký historik Heinrich August Winkler (Heinrich August Winkler), mimochodom, ktorý má blízko k sociálnym demokratom, otvorene hovorí o potrebe radikálnej zmeny Ostpolitik. Preto budeme môcť dúfať v dodávky ťažkých zbraní z Nemecka až vtedy, keď Esdekovci nie slovami, ale činmi prekonajú vlastný strach a pochybnosti. Ak sa Nemecko lúči s Ruskom, tak nemeckí sociálni demokrati to robia najpomalšie.
