Vo veku 14 rokov bola Nastya Aleksiková nútená opustiť svoj rodný domov a hľadať nový v úplnom neznáme. Je jedným z tých ukrajinských detí, ktorým ruský útok navždy zmenil život a naplnili ho hrôzy vojny.
V rámci projektu „Svoi“ Kanál 24 rozpráva príbeh Nasti, ktorá sa spolu so zranenou matkou evakuovala zo Severodonecka do Ľvova. Otec zostal v nemocnici. Dievča stále nevie, čo sa mu stalo.
So súhlasom redakcie rozhovor pretláčame.
***
V Severodonecku sa od začiatku vojny každý deň pekelne „rozhorievalo“ od nepriateľského ostreľovania. Ona a ostatné deti nemali na výber. V takom mladom veku bolo jediné poslanie – prežiť a zachrániť sa.
Medzi opisom tohto pozemského pekla Nastya spomína na šťastný a bezstarostný život pred vojnou. Prvým obrazom mesta v jej hlave sú priatelia a šťastné prechádzky s nimi. Nastiným obľúbeným miestom v Severodonecku je centrálne námestie a športová škola, ktorú navštevovala.
Bohužiaľ, pre ňu sú to už len spomienky a sny o návrate. Našťastie sa jej podarilo s matkou evakuovať a nájsť si druhý domov v bezpečnejšej oblasti.
„24. februára som sa zobudil a išiel do školy“: ako sa začala vojna pre Nasťu
Ako sa pre vás začala vojna 24. februára? Čo sa v tom čase dialo v Severodonecku – ľudia boli v panike, premýšľali, čo budú robiť?
Pamätám si svoj posledný deň pred vojnou: prišiel som zo školy, všetko bolo v poriadku, nikto nemal žiadne predtuchy. Myslel som si, že je to všetko nezmysel, vojna bude trvať dva týždne a skončí. A trvá to dodnes.
V samotnom meste nebola pred vojnou žiadna panika a v deň útoku ani siréna nezaznela. Ani ja som nespanikáril, o vojne som nevedel takmer nič.
A 24. február bolo pre mňa typické ráno: ako obvykle som sa zobudil a išiel do školy. Na druhý deň začala trochu panika, lebo všetci naokolo hovorili, že je vojna, musíme si zbaliť veci a odísť z mesta.
Teraz je dievča v bezpečí / Foto poskytla Nastya Aleksiková
Čo sa dialo v meste, kým ste tam boli, aké boli vaše pocity?
Pred mojím odchodom bolo všetko relatívne normálne, všetko fungovalo. Mama a otec išli do obchodu, bolo tam všetko, čo potrebovali. Bývali sme blízko centra, no aj tak sme nepočuli veľmi hlasné výbuchy. V prvých dňoch bolo pár ostreľovaní, už sme ich počuli strieľať, ale sedeli sme v dome. Bolo tu relatívne ticho, takže sme neprepadli panike. Keď už bolo nahlas, schovali sa na záchod.
„Rodičia boli v obchode, keď tam letela raketa“: Nastya stále nevie, kde je jej otec a či je nažive
Čo sa stalo 21. marca? Vedeli by ste si predstaviť, že to už nebude ako predtým?
O 9. hodine ráno sa rodičia opäť vybrali do obchodu, ktorý je od nás ďaleko. Jednoducho zmizli. Čakal som ich do 18. hodiny, no nedočkal som sa. Ukázalo sa, že tam práve pristála raketa. Rodičia boli v tej chvíli v obchode. Mamu zranili črepiny, ležala a volala ocka. Počul jej výkriky, no bolelo ho toľko, že nedokázal nič povedať. Bol tiež zranený.
Všetkých potom previezli do nemocnice v Severodonecku. Otec potom začal niečo hovoriť na jednotke intenzívnej starostlivosti. Teraz o ňom nič neviem, nepovedia mi, kde je, či žije, alebo je možno mŕtvy. Ale zobral som mamu von a zachránil som ju.
Kedy ste si uvedomili, že by ste už nemali zostať v meste, pretože je to tam nebezpečné?
Mama zostala v nemocnici dva týždne. Celý ten čas som býval so susedom. Nemocnica nemala elektrinu, vodu a všetci pacienti boli prepustení. Vtedy sa začalo hovoriť o odchode z mesta. Kým bol otec s nami, nechceli sme odísť. Hoci na tom strýko trval a rodičov som presviedčal, oni nechceli. Ale po tejto situácii sa rozhodli Severodoneck opustiť. Neboli žiadne pochybnosti. Išiel som s mamou v autobuse, aby som sa dostal do Dnipro.
Ľudia boli pripravení dať všetko, čo mali: Nastya má rada život
Čo cíti 14-ročné dieťa, keď ide do neznáma?
Najprv sme sa dostali do Dnepra, sedeli na stanici asi hodinu. Veľmi som plakala, pretože som sa bála. Bál som sa, že nebudem môcť odísť, prepadol ma pocit hrôzy. Spomenul som si, ako v Severodonecku, keď sme sedeli v suteréne, letel k nám náboj na 30-40 metrov, bol veľmi hlasný. Zavolala som strýkovi, aby ma aspoň niekto upokojil. V duši som mal silnú úzkosť. V Dnipre sme mohli zostať dlhšie, ale povedali, že moja matka je vážne zranená. Bez frontu nás pustili do vlaku a išli sme do Ľvova.
Aké boli vaše prvé dojmy a emócie vo Ľvove? Dopadlo toto mesto a ľudia tak, ako ste si predstavovali a počuli o nich?
Do tejto chvíle som vo Ľvove nebol. Hneď ma priateľsky prijali. Zarazilo ma, že mi tu všetci hovorili, že sú radi, že ma vidia, teda pre nich úplne neznámeho človeka. Všade boli pozvaní a boli pripravení dať všetko, čo mali. Cítil som mimoriadnu starostlivosť a podporu. Veľmi rád si pozriem niektoré komédie a niektoré z nich sa natáčali v uliciach Ľvova. A potom som videl toto starobylé mesto v skutočnosti, ponoril som sa trochu do histórie. Ľudia sú tu veľmi milí. A všetci hovoria, že vo Ľvove sú dobrí ľudia, tu nie sú zlí ľudia.
Kto a ako vám a vašej mame pomohol usadiť sa?
Môj strýko si najprv našiel dobrovoľníka vo Ľvove a dal mi svoje kontakty. Zavolali sme si a stretol nás s mojou mamou. Potom sme išli do dedinky neďaleko Ľvova. Dobrovoľník nás ubytoval u seba. Má veľký dom a rieši len utečencov ako my.
Do samotného mesta nechceli ísť, pretože v tejto dedinke je veľmi útulne. Zdá sa mi, že sú tu rovnakí ľudia ako u nás v Severodonecku. Sme veľmi dobre prijatí. Tu pri Ľvove som našiel časť môjho mesta.
Dedina sa pre Nasťu stala pohodlnejšou ako život v meste / Foto poskytol kanál 24
Mám kamarátov, ktorých pozvali hrať do detského divadla. Stále chodím na hodiny klavíra, chodím von s kamarátmi a dokonca sa trochu rozprávam s kamarátmi zo Severodonecka. Snívam, že sa tam čoskoro vrátim. Aj keď zároveň sa mi tu stále páči viac.
„Ľudia vo Ľvove sú teraz mojou rodinou a mesto sa stalo druhým domovom“
Myslíte si, že „druhý domov“ sa teraz stal skutočným domovom? A z ľudí nablízku, ktorí ešte donedávna pôsobili ako úplne cudzí ľudia, sa stali príbuzní?
Ľudia, ktorých som tu stretol a ktorí sú teraz vedľa mňa, sa mi stali veľmi blízkymi. Mám pocit, že niektorí z nich sú pre mňa ako bratia a sestry. Toto miesto sa stalo mojím druhým domovom a čiastočne nahradilo moje mesto. Moja mama sa tu po zranení zlepšila. Dokonca behá a má prácu.
Nastya so svojou matkou / Foto s láskavým dovolením Channel 24
Čo môžete povedať ľuďom, ktorí sa boja opustiť svoje domovy a presťahovať sa na bezpečnejšie miesta? Čo im radíte?
Môžem poradiť len jednu vec – urýchlene opustiť Severodoneck alebo iné okupované alebo nebezpečné regióny. Viem, že teraz v mojom meste nie sú žiadne nepriateľské akcie, je zajaté, nie sú tam žiadne starosti. Nikto však nevie, ako sa všetko vráti. Rozhodnutie odísť je včasné a úspešné, najmä pokiaľ už nedochádza k bojom. Je potrebné bezpečne odísť, pretože ľudia, ktorí zostali, riskujú svoje životy. Mali by myslieť na seba, svoju rodinu a dokonca aj na svoj domov.
„Po víťazstve chcem zorganizovať koncert o ozbrojených silách Ukrajiny v centre Severodonecka“
Čo budete robiť hneď po výhre?
Mám jeden nápad. Chcem zorganizovať koncert o ozbrojených silách Ukrajiny na námestí môjho rodného mesta. O našich vojakoch, ktorí pre nás riskujú svoje životy, aby sme my vyhrali. Chcem teda za ne vyzbierať nejaké peniaze.
