V pondelok 1. augusta suchý nákladný tanker Razoni pod vlajkou Sierry Leone s 26-tisíc tonami ukrajinskej kukurice opustili prístav Odesa a zamierili do libanonského Tripolisu. Ide o prvú loď s ukrajinským obilím, ktorá odplávala z ukrajinského čiernomorského prístavu od začiatku rozsiahlej ruskej invázie.
Akcia je jednoznačne epochálna, stala sa realizáciou dlhotrvajúcej obilnej dohody, ktorá je pre Ukrajinu mimoriadne výhodná a Kremľu sa to veľmi nepáči. Od podpisu takzvanej obilnej dohody už Rusko niekoľkokrát ostreľovalo Odesu a snažilo sa dohodu narušiť. Navyše, ruskí okupanti po prvý raz zaútočili pomocou známych riadených striel Kalibr na námorný obchodný prístav Odesa – práve infraštruktúru, ktorá sa podieľa na implementácii dohody – keď neuplynul ani deň od jej podpisu.
Zároveň bolo dosť kritikov dohody o obilí na samotnej Ukrajine. Ešte pred jej podpisom sa sociálnymi sieťami prehnala vlna masového rozhorčenia. Zrada sa prejavila už v samotnom procese rokovaní s Ruskom, a ešte viac pri podpise zmluvy s Ruskom, ktorá, ako svojho času poznamenal Otto von Bismarck, nestála za papier, ktorý sa na ňu použil. Vojenskí pseudoexperti tvrdili, že v rámci tejto dohody bude vyhlásené prímerie, ktoré zablokuje našu protiofenzívu na juhu. Že ukrajinské prístavy budú odmínované, čo umožní vylodenie ruských jednotiek v Odese. Že ruská armáda bude mať prístup do Odeského prístavu na kontrolu lodí s obilím. Ekonomických pseudoodborníkov pobúrilo, že v reakcii na odblokovanie ukrajinských prístavov z Ruska budú zrušené sankcie na vývoz potravinárskych produktov a poľnohospodárskych chemikálií, ako aj na dovoz leteckého tovaru.
Čo možno povedať k tejto kritike? Po prvé, žiadna dohoda medzi Ukrajinou a Ruskom nebola plánovaná a nebola uzavretá. Ako vysvetlil poradca vedúceho kancelárie prezidenta Mykhailo Podolyak pípanie: „Ukrajina nepodpisuje s Ruskom žiadne dokumenty. Podpisujeme dohodu s Tureckom a OSN a preberáme voči nim záväzky. Rusko podpisuje zrkadlovú dohodu s Tureckom a OSN.“ Okrem toho ubezpečil, že dohoda o obilí nepočíta so „akýmkoľvek sprevádzaním prepravy ruskými loďami a prítomnosťou ruských predstaviteľov v našich prístavoch“. A v prípade provokácií budú ozbrojené sily pripravené okamžite reagovať. Inšpekcie lodí sú stále možné, ale iba v tureckých vodách, a teda tureckým vojenským personálom.
Čo sa týka prímeria. „Dohoda o obilninách“ sa ani zďaleka nepribližuje k tomu, aby niečo také poskytovala. Aj keď, je pravda, Rusi to hľadali. Aktívne útočné akcie ukrajinských vojakov na juhu, ostreľovanie vojenských objektov a infraštruktúry okupantov v Chersonskej oblasti, prinajmenšom dlho trpiaci Antonivský most, sú dôkazom absencie akejkoľvek dohody o prímerí.
Ďalej. Dohody neustanovujú žiadne odmínovanie ukrajinských prístavov. Ide len o čiastočné odmínovanie mora. Na prejazd lodí budú slúžiť bezpečné plavebné dráhy.
Teraz o protiruských sankciách, teda ich zmiernení. V prvom rade treba uviesť, že samotný text dokumentu nepočíta so žiadnym zmiernením sankcií voči Rusku. Minulý týždeň boli teda zverejnené vyhlásenia Rady Európskej únie a Ministerstva financií USA týkajúce sa povolenia Ruska vyvážať svoje poľnohospodárske produkty a hnojivá. Nešlo však o „zmäkčenie“ alebo ešte viac o „zrušenie“ predtým zavedených sankcií. Tieto vyhlásenia by sa mali interpretovať len ako objasnenia. Pretože v žiadnom zo sankčných balíčkov zavedených proti Rusku nebol zákaz vývozu poľnohospodárskych produktov či hnojív. Západ si dobre uvedomoval, že takéto obmedzenia môžu len prispieť k svetovej potravinovej kríze.
Situácia s leteckým priemyslom je už komplikovanejšia. Sankcie voči ruskému sektoru leteckej dopravy boli veľmi prudké a hrozili úplným úpadkom tohto odvetvia. Európska únia, Spojené štáty americké, Veľká Británia a množstvo ďalších krajín uzavreli nebo pre ruské lietadlá, zakázali dodávky náhradných dielov pre ne, údržbu, podporu a poistenie a tiež zaviazali lízingové spoločnosti vrátiť prenajaté lietadlá Ruskí dopravcovia.
A dve tretiny lietadiel ruských leteckých dopravcov sú moderné západné Boeing a Airbus. Preto teraz tieto dopravné lietadlá lietajú na úprimné slovo – bez licencií, bez poistenia, bez pravidelných kontrol a opráv. Teraz, aby mohli opraviť jedno lietadlo, musia Rusi rozobrať druhé lietadlo na náhradné diely. O pol roka či rok by z ruskej leteckej flotily nezostalo nič.
Nedávno však Západ začal ustupovať. Súviselo to s prípravou obilnej dohody? Možno, aj keď to nie je skutočnosť. Faktom je, že Rusko v reakcii na zákaz lízingu skutočne ukradlo niekoľko stoviek lietadiel zahraničných vlastníkov a umožnilo ich používanie v rámci krajiny.
Tieto lietadlá čakal nepríjemný osud – postupná deštrukcia alebo rozobratie na náhradné diely. Začiatkom leta teda riaditeľ Agentúry pre bezpečnosť letectva EÚ Patrick Kai urobil vyhlásenie, že je znepokojený stavom západných lietadiel v Rusku, ktoré sú prevádzkované bez údržby a opráv. Vyzval na určité výnimky zo sankcií. K týmto výzvam sa pridali západní prenajímatelia, ktorí ešte úplne nestratili nádej na vrátenie Rusom drzo zrekvirovaných lietadiel. V žiadnom prípade teda nemajú záujem nechať svoj majetok využívať na súčiastky.
Siedmy balík sankcií sa týka povolenia technickej pomoci Rusku v oblasti leteckého tovaru a technológií, ale len „v rozsahu nevyhnutnom na zabezpečenie technických priemyselných noriem, ktoré určujú prácu Medzinárodnej organizácie civilného letectva“. Čo to reálne znamená? Podarí sa Rusku teraz zachrániť svoju civilnú leteckú flotilu vrátane ukradnutých lietadiel? Konečné dôsledky zmiernenia sankcií budú jasnejšie po objasneniach Boeing, Airbus a európskymi regulátormi. Malo by však toto zmäkčenie súvisieť s dohodou o obilninách? Radšej nie ako áno.
Ďalšia vlna útokov na obchod s obilím sa rozpútala po tragických udalostiach v Olenivke. Keď ruskí kati brutálne popravili viac ako 50 obrancov Mariupolu a tiež sa pokúsili zvaliť vinu na ozbrojené sily. A opäť, kritici dohody nezohľadnili faktor, že dohodu potrebuje predovšetkým Ukrajina a pre Rusko je naopak ako palica do oka. Ozvali sa hlasy: prečo by sme mali kŕmiť rôznych Afričanov s rizikom vlastnej bezpečnosti? Argumentácia je, samozrejme, absurdná, s rovnakým úspechom by sa dalo položiť otázku: prečo by mal celý civilizovaný svet pomáhať Ukrajine? Nech sa vysporiada s ruskými okupantmi.
Zaujímavosťou je, že v zbore hlasov útočiacich na dohodu odznel aj hlas už známej kongresmanky ukrajinského pôvodu Victorie Spartz. Prednedávnom svojimi vyjadreniami takmer poškodila dodávky západných zbraní na Ukrajinu a teraz sa snaží narušiť aj dohodu o obilí, čím ju úplne zdiskredituje.
Prečo je teda dohoda o obilí pre Ukrajinu taká výhodná? V prvom rade treba pripomenúť, že pred totálnou inváziou náš štát vyviezol viac ako 50 miliónov ton poľnohospodárskych produktov. To je približne 45 % ukrajinského exportu vo všeobecnosti. Ak si zoberieme absolútne čísla, tak napríklad v roku 2020 zarobili ukrajinskí poľnohospodárski exportéri do štátnej pokladnice 22,2 miliardy dolárov.
Keď boli kvôli ruskej agresii zablokované prístavy Azov a Čierneho mora, export potravín klesol päťnásobne. A to je pokles príjmov v cudzej mene, pokles kurzu hrivny, inflácia, rast cien atď.
A nesmieme zabúdať, že ukrajinské výťahy a sklady poľnohospodárskych produktov sú plné. Ukrajinskí farmári, oblečení v nepriestrelných vestách a prilbách, riskujúc život a zdravie, zbierajú vo vojnových podmienkach novú úrodu a nie je ju kde zasiať.
Viceprezident Kyjevskej ekonomickej školy Oleg Nivyevskyi v komentári pre Channel 24 vysvetlil: „V prvom rade ide o osud ukrajinského poľnohospodárskeho sektora. Koniec koncov, prežitie farmárov závisí od vývozu obilia. Ak sú námorné prístavy zablokované, ukrajinskí výrobcovia nedostali zárobky. Koniec koncov, odblokovanie prístavov znamená, že ukrajinskí producenti budú mať vyššie príjmy, ekonomika bude silnejšia, takže pre Rusko to nie je rentabilné.“
Preto jedinou stranou, ktorá z dohody o obilí neťaží, je Rusko. Prečo pristúpila k dohode? V prvom rade na ňu vyvíjali silný tlak Čína a Turecko. Obe krajiny majú svoje vlastné geopolitické záujmy, najmä v regiónoch, ktoré trpia hladomorom v dôsledku obilných blokád.
Okrem toho sa samotný Kremeľ snaží nájsť spojencov na Blízkom východe, v Ázii, v Afrike, teda opäť v tých regiónoch, ktoré sú veľmi citlivé na nedostatok ukrajinského obilia. Rusko sa preto kvôli sile musí vydávať za „dobrodinca“. Je jasné, že pri prvej a najlepšej príležitosti sa Moskva pokúsi dohodu narušiť, ostreľovanie Odeského prístavu je dodatočným dôkazom prečo. Ale prečo by sme sa v tom mali my, Ukrajinci, hrať spolu s Kremľom?
