Mladá matka Daria pochádza z Charkovskej oblasti. Keď vypukla totálna vojna, jej novonarodená dcéra mala len dva týždne. Rodina spočiatku neplánovala odísť: dúfali, že sa všetko skončí, no neskôr už nemali na výber – rozhodli sa utiecť.
Daria má 23 rokov. Pred materskou dovolenkou dievča pracovalo ako cukrárka. S manželom kúpili dom v Zoločive, urobili opravy a potom sa objavilo dieťa. Vojna však všetko zmenila. Daria rozprávala príbeh o svojej záchrane pre kanál 24 ako súčasť projektu „vaše“. So súhlasom redakcie tento príbeh pretláčame.
***
Napriek tomu, že o ohrození Charkovskej oblasti hovorili už skôr, o odchode neuvažovali. Darja priznáva, že nikoho ani nenapadlo, že by v 21. storočí mohla byť vojna, dokonca taká krutá.
Život pred vojnou (foto z osobného archívu Darie)
„Panika, šok a strach“: ako pre sedema vojna začala
Noc z 23. na 24. februára. Ako sa to všetko u vás začalo?
Zobudila som sa o 5:00, aby som nakŕmila dieťa. Išli sme ju zapísať, urobiť rodný list. Ozval sa hovor od otca. Hovorí, dnes nikam nechoďte. Vtedy som to nevedel, nečítal som správy. Najprv som tomu neveril.
Keď boli prvé lety, mysleli sme si, že sa bude útočiť len na vojenské objekty. Povedali, že na civilnom obyvateľstve nebudú.
Daria si pamätá svoje prvé emócie: paniku, šok a strach. Priznáva, že veľa plakala. Prvá vec, ktorej sa bála, bolo jej dieťa. Muž utekal do supermarketu nakúpiť potraviny. Nikto nevedel, čo bude nasledovať.
Počuli ste vtedy tie výbuchy?
Výbuchy sa ozvali v Zoločive okolo 9:00. Môj manžel išiel do supermarketu. Potom sa ozvali tri silné výbuchy. Volal som naňho a kričal: „Utekaj domov, bojím sa.“ A všetko zahodil – bežal. Mal som paniku a veľmi veľký strach. Už vtedy som si uvedomil, že sa to začalo, že sa to všetko deje v skutočnosti.
„Výrobky sa minuli, hodiny stáli v mraze podľa humanitárnej pomoci“: prvé dni vojny
Aké boli prvé dni vojny? Neodišiel si hneď, však?
V obchodoch neboli obilniny, mlieko – nič. V prvých dňoch vojny mali ľudia už všetko vykúpené a nič iné nepriniesli. Sedeli sme tak dva týždne. Išli sme po humanitárnu pomoc, ale museli sme čakať 2-3 hodiny, stáť v rade v chlade, aby nám dali pollitrový hrnček múky alebo cukru. Bolo to veľmi ťažké. Došlo mi mlieko. Veľmi som sa bála, pretože tam nebolo ani umelé mlieko. Nebolo ju kam vziať.
Dievča hovorí, že v prvý deň invázie k nim prišla rodina z Charkova – Dariina matka, brat a nevlastný otec. Najprv rozmýšľali, kde by to bolo bezpečnejšie. Rozhodli sa, že v Zoločive bude asi pokojnejšie.
Keď boli na ceste ku mne, mama stála hodinu a pol v rade, aby kúpila svojmu dieťaťu mlieko. Nevedeli, čo bude ďalej. Prvý týždeň na vojne som nemala mlieko a potom došla umelá výživa.
Linky na humanitárnu pomoc (foto z osobného archívu Darie)
„Bál som sa, že sa zajtra zobudím a moje dieťa nebude čím nakŕmiť“
Čo ste urobili, keď sa zmes minula?
Veľmi som plakala a trápila sa. Bála som sa, že sa zajtra zobudím a moje dieťa nebude mať čím nakŕmiť. Potom nám povedali, že kravské mlieko môžete zriediť vodou a pridať cukor. Mala som takú paniku – nie kvôli sebe, ale kvôli svojmu dieťaťu.
Okrem toho Darjej pamäťozval sa strašný hukot lietadiel. Bolo to také hlasné, že sa triasol celý dom. Neďaleko Zoločiva je dedina Kozacha Lopan, ktorá bola obsadená už od prvých dní. Pravdepodobne odtiaľ vzlietli a zamierili smerom na Charkov – tam zhodili bomby.
Rozhodli sme sa odísť, keď sa zmes minula. Odišli 8. marca a do Ľvova dorazili 9. marca. Potom malo moje dieťa presne jeden mesiac.
Ako sa vám podarilo odísť?
Máme auto, ale vtedy nikde nebol benzín. V Zoločive sú tri čerpacie stanice: jedna už bola pokazená, druhá bola okamžite zatvorená a tretia fungovala. Po skončení zákazu vychádzania bolo potrebné stáť v rade už od 6. rána. V rade je asi 200 áut. Plynu nebolo pre všetkých dosť.
Najprv sa tankovalo vojenské vybavenie. Benzín bolo možné dostať až na tretí deň. Odchod bol veľmi rýchly. Nevzal som si nič, žiadne veci, žiadne oblečenie. V čom bola, to nechala. Zbalila som dieťaťu kufor a odišla. Všetko zostalo. Keď sme išli zo Zoločiva, už sme na ceste videli rozbité tanky okupantov.
Dar rodinaMá ešte dvoch domácich miláčikov – dvoch psov s hmotnosťou každého 35 kilogramov. Autom s nimi preto išiel jej manžel, brat a nevlastný otec a dievča s matkou evakuačným vlakom.
Dariina matka so svojou vnučkou (foto z Dariinho osobného archívu)
Cestou sa vlak dostal pod paľbu
Aká bola cesta?
Keď sme boli vo vlaku, bolo tam toľko ľudí – jednoducho to neviem opísať slovami… Niečo vykrikovali, niekam vyliezli. Ľudia tiež spanikárili, pretože každý chcel odísť. Cesta vlakom Intercity trvala 14 hodín. Nebolo kam ísť na záchod. Ľudia ležali v uličke, deti sedeli. V blízkosti toalety spali matky s malými deťmi.
Dostali sme sa pod paľbu. Zastavili sme sa neďaleko Kyjevskej oblasti. Bolo počuť výstrely. Stáli sme tam 20 minút a potom sme sa vydali veľmi pomaly.
Daria zdôrazňuje, že nevedela, čo má robiť a kam má ísť. Spanikárila, pretože bola zodpovedná za malé dieťa. Priznáva, že je dokonca ťažké opísať, čo vtedy cítila.
„Ocko, nepôjdeme už spať do pivnice?“: príbeh o 2-ročnom chlapcovi z vlaku
A ako dieťa znášalo takúto cestu?
Vďaka Bohu, dieťa spalo. Bolo tam veľa detí vo veku 2-3 rokov. Už pochopili, že opustili svoj domov, že idú…
Spomenul som si na jeden moment. Bol tam otec s dvojročným chlapcom. A pýta sa: „Ocko, nepôjdeme dnes spať do pivnice?“ Keď počujete takéto slová od malého dieťaťa, srdce sa vám zaborí.
Vedeli ste hneď, kam idete a kde zostanete?
Nie, rozhodli sme sa ísť do Ľvova. Na internete som čítala, že tam pomáhajú dobrovoľníci, ale nevedeli čo a ako, nikam nechodili. Keď sme prišli, najskôr dobrovoľníci hovorili, že nás nie je kde ubytovať. Na stanici bolo aj veľa ľudí, žien s deťmi, ktoré spali na kufroch a na postieľkach.
Potom sa nám ozvala jedna dobrovoľníčka ohľadom bývania, zariadila nám to. Bývali sme v komplexe s ďalšími tromi rodinami. Boli sme tam ubytovaní, dostali sme malú izbu.
Donechka Daria (foto z osobného archívu)
Ako sa tam muži dostali? Išli autom oddelene.
Manžel, brat a nevlastný otec šoférovali tri dni. Povedali, že aj cesta bola náročná. Všade boli nápisy „Pozor, míny“. Tiež neviete, či to dnes stihnete alebo nie… Aj so psami.
Zostali cez noc v Kropyvnytskyi. Tam ich ľudia kŕmili, dávali im podstielku, uspávali. Toto sú cudzinci, cudzinci. Len to našli na internete, zavolali – a prijali ich.
Utiekli pred vojnou do Ľvova – a aj tu došlo k výbuchom
Keď ste sa už usadili vo Ľvove, pocítili ste úľavu?
Keď DarPrišiel som do Ľvova, v meste došlo k výbuchom. Bolo to prvýkrát od začiatku invázie.
Keď sme sa s mamou zobudili, v Ľvove o piatej ráno došlo k výbuchu. Zobudili sme sa z tohto zvuku, ticho schmatli dieťa a zišli na prvé poschodie. Posadili sa, tlačili sa a mlčky sa na seba pozerali. Nechápali, čo sa deje. Na úteku pred vojnou prišli do Ľvova – a aj tu došlo k výbuchom.
Potom prišiel majiteľ areálu, bol v Teroborone. Začal nás upokojovať, že už k takýmto výbuchom nedôjde. Možno to povedal preto, aby sa nám to trochu uľahčilo, aby sme sa nebáli. Pretože sme s mamou sedeli na tom gauči a nevedeli sme, čo robiť, kam zas utiecť.
„Jedlo priniesli cudzinci“: ako sedempomáhajú na akcii
V komplexe sa k nám správali dobre. Okamžite priniesli malému vaňu, aby som ho mohla okúpať a o pár dní neskôr – kočík. Pomohli. Boli sme mesiac vo Ľvove. Naši chlapci si prenajali ubytovanie, ale bolo to veľmi drahé. Za bývanie sme platili za mesiac cca 30-tisíc.
Po tom DarMoja rodina a ja sme sa presťahovali do Ivano-Frankivskej oblasti, aby sme žili s príbuznými. Predtým spolu nekomunikovali, ale vojna všetko mení.
Keď sme prišli do Kalush, cudzinci nám priniesli jedlo. Na Veľkú noc priniesli pasku, cereálie, maslo. Máme malú záhradku, tak nám ľudia dávali zemiaky a všetko na sadenie. Priniesli aj deti. Na ihrisku sú aj mamičky, komunikujeme s nimi. Ale veľmi mi chýbajú moji rodní priatelia a Charkovská oblasť.
Cudzinci priniesli veci pre dieťa (foto z osobného archívu Darie)
Mimochodom, blízky priateľ DarTeraz je v dočasne okupovanom Vovčansku. Rozpráva hororové príbehy: okupanti všetko berú a kradnú, niektorých ľudí mučia. Existuje miesto, odkiaľ Dariin priateľ neustále počuje výkriky: odvážajú tam tých, ktorí boli predtým v ATO.
Ako sa cítite, keď to počujete, čítate správy, vidíte fotku rozbitého Charkova?
Chce sa mi kričať a plakať. Chcem, aby sa všetko skončilo. Nemožno sa pozerať na utrpenie malých detí a starých ľudí, ktorí sa nevedia o seba postarať.
Zoznam plánov po víťazstve v Dareje to malé. Najdôležitejšie je, že sa naozaj chcem vrátiť domov. Dievča pripúšťa, že takéto myšlienky vznikajú aj teraz. Napriek tomu už aj Ivano-Frankivsk nazýva svojím druhým domovom. DarčekSom vďačný ľuďom za pomoc a starostlivosť. Rodný dom je však niečím výnimočný. Tam – svoj vlastný a je ťažké ho nahradiť.
