Vlastný „Dream“, MiG, Javelin, Bayraktar, pes Patron a dokonca aj sólista skupiny Kalush: v detských obchodoch vo Ľvove a ďalších mestách nájdete takéto vlastenecké plyšové hračky stále častejšie. Šijú ich v Nižyne v Černihivskej oblasti – v meste, na okraji ktorého do začiatku apríla prebiehali boje s ruskými jednotkami.
Továreň Kopytsia je rodinná firma založená od nuly v roku 1998 Anatolijom a Nataliou Kopytsiovcami. Podľa ich dcéry, tlačovej manažérky firmy Marie Kopytsy, prvé hračky šili v letnej kuchynke u starej mamy, po niekoľkých rokoch sa presťahovali do nových priestorov – a postupne sa dostali na celoukrajinskú úroveň a export. Teraz má firma okolo 150 zamestnancov, ďalších 30 – 40 krajčírok pracuje mimo fabriky na outsourcingu a na stránke si môžete objednať okolo tisíc názvov rôznych hračiek.
Ruské jednotky sa k Nižynu priblížili na tretí deň invázie – a robotníci továrne išli do práce aj na tretí deň. Nešili hračky, ale vojenské oblečenie, nosiče tanierov, vykladacie potreby. Postupom času sa továreň vrátila k tomu, čo vie najlepšie, a aby zostala v trende, vyvinula celú kolekciu vlasteneckých plyšových hračiek. V ťažkých podmienkach sa firme podarilo reorganizovať, zachrániť všetky pracovné miesta a dokonca zvýšiť platy svojim zamestnancom. Vzhľadom na nedávne zhoršenie inflačnej prognózy NBÚ a 25 % oslabenie hrivny sa to môže zdať ako mágia. Továreň Kopytsia v skutočnosti našla a kompetentne zaplnila svoje miesto v neistej ekonomike krajiny: veľmi žiadané sú mäkké „Dreams“, oštepy a psy Patrona, pretože dávajú pozitívne emócie ľuďom unaveným a zraneným vojnou.
Maria Kopytsia nám prezradila, kto mal nápad vyrábať mäkké oštepy, ako fungovala továreň v prvých týždňoch vojny a ako sa podarilo zachrániť výrobu a všetkých jej pracovníkov.
***
Ako vojna ovplyvnila fabriku? Koniec koncov, vaša výroba sa nachádza v oblasti Černihiv, ktorá v prvých mesiacoch veľmi trpela ruskými jednotkami.
Keďže pracujeme od roku 1998, prežili sme už všetky krízy, ktoré v Ukrajine nastali. V roku 2008 sme pracovali šesť mesiacov na nule. Táto vojna je však prvou krízou, v ktorej dochádza k reálnemu ohrozeniu života. Ale naši ľudia sú takí zocelení, že išli do práce už na tretí deň ruskej invázie, aj keď bol Nižin pod blokádou. Naša vojenská jednotka dostala požiadavku na ušitie prebaľovania, vyloženie výstroja, nosičov tanierov, a tak sme sa pustili do práce. Zašívali sa, behali do pivníc, plakali, po práci pili koňak. Každý pracoval, pretože musel. A ako inak?
Je deň, ktorý si obzvlášť pamätáteponáhľal si sa?
Fabrika nebola poškodená priamym požiarom, ale bola zasypaná troskami. Nachádza sa na dosť nebezpečnom mieste – pri východe z Nizhynu, len zo strany, z ktorej vstúpili ruské jednotky. Stáli doslova 5 km od továrne, kde ich obmedzovala naša armáda, neustále prebiehali bitky. A niekde v polovici marca došlo k obzvlášť ťažkej bitke, boli nálety na mesto. Začali bombardovať súkromné domy, nemocnicu a útoky boli doslova na uliciach vedľa nás. Potom to bolo neskutočné strašidelné, lebo vo fabrike bolo asi 130 ľudí.
Ako vojna ovplyvnila podnikanie? Podarilo sa vám zachrániť celý tím?
Áno, všetky. Boli sme jedným z prvých podnikov v regióne Chernihiv, ktorý obnovil prácu. Chápeme, že naši zamestnanci potrebujú jesť a všetkých si ich veľmi vážime. Keďže životné náklady v Nižyne vzrástli asi o 35 %, zvýšili sme platy, čo spôsobilo, že ceny hračiek trochu vzrástli.
V skutočnosti všetko závisí od nálady majiteľov. Mohli by sme založiť ruky, povedať: „Teraz nie je čas na hračku, dovidenia.“ Ale toto nie je o nás. Máme ľudí, ktorí sú s nami od založenia spoločnosti. Ako by sme mohli ustúpiť? Áno, spočiatku to bolo ťažké, pretože väčšinu doterajších ziskov sme dali na pomoc armáde a prvé tri mesiace sme pracovali prakticky zadarmo – platili sme ľuďom výplaty a zvyšok sme dali armáde. Ale zvládli sme to.
Ako ste opäť začali šiť hračky?
Úprimne povedané, spočiatku bol pocit, že sa k výrobe hračiek už vôbec nevrátime. Predtým to nebolo, nebola tam vôbec žiadna radosť. Ale keď nám došli látky, išli sme s ockom na nákupy do Ľvova, išli sme sa občerstviť do hypermarketu a pri detskom oddelení sme videli otca, ktorý svojmu dieťaťu kúpil plyšovú hračku. A toto dieťa držalo hračku tak pevne, že bolo zrejmé, aká je pre ňu dôležitá. Pre môjho otca to bolo znamenie vrátiť sa k tomu, čo robíme najlepšie.
To sa stalo východiskovým bodom novej kolekcie. Uvedomili sme si, že musíme byť relevantní. Nápad ušiť „Dream“ predložilo naše obchodné oddelenie niekde v treťom vojnovom týždni a s jeho výrobou sme začali asi o tri týždne neskôr. Potom otec navrhol urobiť celý rad „Všetko bude Ukrajina“ – a boli vytiahnuté oštep, Bayraktar, MiG, vlastenecké mačky a iné hračky. Chcem si všimnúť najmä prácu našich technológov – Oksany Fomarinovej a Olgy Lozovej, ako aj riaditeľky obchodného oddelenia Lyudmila Savich. Našim veľkoobchodným kupujúcim sa tento nápad naozaj páčil a dopyt po týchto hračkách je veľmi vysoký.
Ako prebieha vývoj a výroba hračiek?
Všetko začína nápadom. Nápady pochádzajú väčšinou od môjho otca, ktorý je riaditeľom spoločnosti, ale môžu pochádzať aj od manažérov obchodného oddelenia alebo od samotných technológov. Ďalej technológovia vyvíjajú niekoľko projektov tej istej hračky – vyberajú materiály, tvar, detaily. Potom vyberieme jeden projekt, ktorý po odsúhlasení režisérom dáme do výroby. V prípade psa Patron sme vyvinuli 5 variantov, z ktorých jeden bol vyrobený výhradne pre Epicenter, jeden na export a jeden pre domáci trh. Ďalej hračka prechádza niekoľkými fázami výroby – farbenie látok, strihanie, šitie, vypchávanie. Oddelenie vyšívania je spojené s výrobou zložitých hračiek, ako je napríklad lietadlo „Dream“.
Ako sa momentálne darí vašej firme?
Nemôžem povedať, že by sa nám zvýšili zisky. Situácia je vo všeobecnosti horšia ako pred vojnou – niekedy sú problémy s dopravou, niekedy s palivom, niekedy s letmi. V dôsledku logistických problémov je značný nedostatok materiálu. Čínske a poľské materiály sa ťažko dovážajú, bieloruské sú blokované. Z tohto dôvodu vyrábame podstatne menej hračiek, ako by sme mohli – 100-200 tisíc mesačne namiesto 400 tisíc.
V jednom momente bol podnik vo všeobecnom ohrození, pretože nám došli ekologické vlákna na vypchávanie a závod, ktorý ho vyrábal, nefungoval. Alternatíva z Poľska bola veľmi drahá a potom by sme museli výrazne zvýšiť ceny hračiek, čo sme nechceli. Továrni však našťastie povolili prevádzku a naša výroba sa nezastavila.
Pokračujete v pomoci armáde?
Samozrejme, nemôže to byť inak. Naša rodina patrí medzi mestských aktivistov a máme určitú skupinu dobrovoľníkov, s ktorými neustále spolupracujeme, pomáhame armáde – naša 30. brigáda, naši chlapci sú aj v 54. a 58. brigáde. Máme kontakty aj v zahraničí: nosia nám humanitárnu pomoc, ktorú posúvame na „nulu“. Len to všetko až tak nepropagujeme, lebo dobrota by mala byť ticho.
Ktoré hračky z vlasteneckej kolekcie sú najobľúbenejšie?
Vo všeobecnosti je dopyt po všetkom, veľkoobchodníci odoberajú celú kolekciu. Najpopulárnejší je ale asi „Dream“ – pretože každý potrebuje sen. Ľudia sú teraz v permanentnej depresii, všetci sú zlomení a keď vezmú tento „Sen“ do rúk, vštepia im do srdca niečo dobré. „Sen“ dáva nádej, že všetko bude v poriadku.
