Vo februári 1994 som mal šťastnú príležitosť navštíviť belgický Leuven ako súčasť delegácie „Faternity študentov“. Toto je báječné univerzitné mesto neďaleko Bruselu. Pozvali nás tam aktivisti študentskej organizácie Katolíckej univerzity v Leuvene. Medzi podujatiami zorganizovanými pre nás bol aj diskusný panel, kde sme boli hlavnými diskutérmi a otázky kládli tak študenti a pedagógovia univerzity, ako aj hostia, ktorí na toto podujatie prišli.
Stojí za zmienku, že potom sa záujem sveta o Ukrajinu opäť zvýšil. Súviselo to s našimi jadrovými zbraňami, ktorých sme sa dohodli, že sa ich dobrovoľne a vlastne hlúpo vzdáme. V tom čase ešte nebolo podpísané neslávne známe Budapeštianske memorandum. Ale ešte hanebnejšie Masandrivské dohody sa už stali skutočnosťou a v nich bola okrem úplne nespravodlivého rozdelenia Čiernomorskej flotily aj klauzula o „likvidácii jadrových hlavíc strategických jadrových síl rozmiestnených v Ukrajine“. .“ A aj v tom momente prebehlo niekoľko kôl ukrajinsko-amerických rokovaní, počas ktorých už Leonid Kravčuk Billovi Clintonovi principiálne sľúbil, že Ukrajina sa vzdá jadrových zbraní aj jadrového štatútu.
Tieto správy boli v západnom svete prijaté s veľkým obdivom. A to je jasné: nejaký zamračený nový štát, náchylný k nacionalizmu (pretože túžba po národnej suverenite nie je nič iné ako jedna z foriem nacionalizmu), odmieta taký faktor globálneho nebezpečenstva, akým sú atómové zbrane. Navyše zo strategických aj taktických a navyše z bombardérov schopných niesť takéto zbrane.
Na spomínanej panelovej diskusii sme teda dostali „rečnícku“ otázku: utešuje nás rozhodnutie našej vlády vzdať sa jadrových zbraní? Aké veľké bolo divácke prekvapenie, keď sme odpovedali negatívne. Ako najvyšší predstaviteľ delegácie som sa snažil vysvetliť zmäteným Belgičanom, že, ako sa hovorí, vo všeobecnosti sme proti jadrovým zbraniam, najmä v našich nevinných rukách, ale… Ale strácame dosť silnú odstrašujúci prostriedok na pozadí agresívnych zámerov Ruska, ktoré väčšinu z nás práve odnieslo zo základne Čiernomorskej flotily v Sevastopole. Jeden z najpopulárnejších ruských politikov Vladimir Žirinovskij sa vyhráža Ukrajine vojnou, chce, aby Rusko obsadilo väčšinu našej krajiny a niečo nechalo aj svojim západným susedom. Pamätáte si jeho slávne: „A Ľvov dáme Poliakom!“?
„Žyrinovský? Haha, kto to je? Aký je jej vplyv na politiku Kremľa? Je prázdne miesto, vôbec ho nikto nepočúva,“ oponovali mi belgickí diskutéri. Situáciu v Rusku podľa ich presvedčenia úplne ovládal prezident Boris Jeľcin – demokrat, aj keď nedokonalý, nie bez výstredností a zlozvykov. Ale predsa – jeho vlastná osoba.
V tejto súvislosti si nemožno nespomenúť slová Gerharda Schrödera. Keď sa ako nemecký kancelár prvýkrát stretol s ruským prezidentom Vladimirom Putinom, nazval ho „krištáľovo čistým demokratom“. Zastávam názor, že keď západní politici nazývajú niekoho v Rusku demokratom, malo by sa k tomu pristupovať s určitou dávkou skepticizmu. Dokonca dosť veľký podiel.
Áno, teda vo februári 1994 takmer nikto na Západe nevnímal Rusko ako hrozbu. Eufória z pacifizmu, ktorá začala pádom Berlínskeho múru, ešte nepominula. Samozrejme, boli nejaké podozrenia, že vojny v Podnestersku, Abcházsku, Južnom Osetsku atď., sa vedú na príkaz Kremľa cez rôznych „splnomocnencov“. Ale kvôli všeobecnej dobrej myšlienke mieru na celom svete možno takéto maličkosti prehliadnuť. Aj za rozstrieľanie ruského parlamentu tankami na jeseň 1993 a za zmenu ústavy Ruskej federácie s výrazným posilnením právomocí prezidenta.
Áno, Jeľcin nemohol alebo nemal čas využiť túto zhovievavosť Západu. Nechcel si? Je to pochybné, pretože už na jeseň 1994 rozpútal prvú čečenskú vojnu, aby zabránil vzniku mladej republiky.
Putinovi sa ale podarilo všetky tieto bonusy využiť naplno. O to viac, že k nim pribudla ďalšia a ešte jedna – prudký nárast cien ropy a plynu.
A nie je to len Schröder, ktorý sa teraz stal verným podporovateľom Kremľa, kto považoval Putina za „krištáľovo čistého demokrata“. Tento názor zastávala väčšina lídrov popredných krajín sveta. Buď úprimne verili, alebo si takýto názor vnútili sami. S takýmto pohľadom na ruskú vládu sa napokon západným politikom žilo pohodlnejšie.
Počas prezidentských volieb v roku 2000, v dôsledku ktorých sa Putin stal plnohodnotným pánom Ruska (a zostal ním už 22 rokov), bol dokonca považovaný za istú „prozápadnú alternatívu“ k retrográdnemu expremiérovi. Jevgenij Primakov. Preto Západ vlastne dal Putinovi akúsi voľnosť pri realizácii jeho vízie reštrukturalizácie Ruska.
Brusel a Washington boli presvedčené, že Rusko sa dá ovládať tak, že sa s nimi ekonomicky zviaže. Za týmto účelom sa rozbehli doteraz nevídané megaprojekty spolupráce. Ide o „Nord Stream“ a spustenie závodov na výrobu západných automobilov v Rusku a dokonca aj o spoluprácu v oblasti obranného priemyslu. Rusko bolo pozvané do klubu najvyspelejších a najvplyvnejších štátov, áno G7 premenil G8.
A svetu sa dlho zdalo, že táto schéma funguje. Západní politici tvrdošijne ignorovali také predohry Kremľa, akým bol Putinov prejav v roku 2007 v Mníchove. Vnímali to len ako žarty ruského vodcu, za ktorými nie sú žiadne vážne úmysly.
Ďalej, aby neopustili komfortnú zónu, západní politici reagovali mimoriadne bezzube na kobercové bombové útoky v Čečensku, ruskú inváziu do Gruzínska, obmedzovanie demokratických slobôd v samotnom Rusku. Západní „ľudia“ ľahko „skryli“ Putinovu tézu o „riadenej demokracii“. Kremeľ na druhej strane vzal pod prísnu kontrolu prakticky všetky viac či menej vplyvné masmédiá v krajine, zastavil činnosť vplyvných verejných organizácií a zneškodnil opozičné strany. Ekonomická spolupráca Ruska so Západom zároveň len rástla. Pragmatickí politici západného sveta sa dokonca tešili z posilňovania autoritárstva v Rusku, keďže takáto situácia len prispela k ekonomickým väzbám, ktoré zaisťovali stále väčšie zisky pre Rusko aj jeho protistrany.
Západ hlúpo premeškal moment, keď sa pri zvyšovaní ekonomických väzieb jeho závislosť od Ruska stala bezpečnostnou hrozbou. Ani teraz, v podmienkach totálnej vojny v Ukrajine, zavedením siedmich balíkov protiruských sankcií, sa Kremeľ necíti ohrozený, vysmieva sa Rusku. Vidno to najmä na príklade turbíny Nord Stream, ktorú Moskva prinútila vziať Berlín do Kanady. A ktorú Moskva nechce akceptovať, hoci o to Berlín žiada, ale „žiada bez rešpektu“.
Áno, sankcie zavedené po 24. februári sú pre Rusko určite bolestivé, aj keď nie také prísne, aby okamžite padlo na kolená. Časom urobia svoju prácu zničením ruskej ekonomiky, samozrejme, za predpokladu, že na Západe stále existuje konsenzus, aby sa tieto represívne opatrenia ponechali v platnosti a posilnili, nie uvoľnili.
Riziko straty konsenzu existuje a je dosť vysoké. V prvom rade preto, že nie všetci západní politici boli takí odhodlaní bojovať, ako napríklad Boris Johnson. Alebo Mario Draghi. Ale ten, ten druhý – už „malé kačice“. Nesnažil sa ich Putin vyhodiť z klietky? Čo sa týka Draghiho, toto ani nie je verzia, to je overený fakt. Kremeľ tlačil na „spriatelené“ talianske strany, ako je Hnutie 5 hviezd a Liga, aby zničili vládnu koalíciu. Som takmer presvedčený, že do Johnsonovej rezignácie bola zapletená aj „ruka Kremľa“. Napríklad ruskí agenti by mohli hodiť kompromitujúci materiál, ktorý vykopali, aby kompromitovali britského premiéra. Dúfam, že sa to časom dozvieme, ako sme sa dozvedeli o vplyve Kremľa na referendum o Brexit.
Preto musí byť Kyjev veľmi ostražitý a predchádzať negatívnemu vývoju v západnom svete, od ktorého vojenskej a finančnej podpory v nemalej miere závisí existencia ukrajinského štátu. Naši diplomati musia intenzívne spolupracovať so svojimi európskymi a americkými partnermi, aby nedali žiadnu šancu agentom Kremľa.
