Starosta Ľvova Andrij Sadovyi hovorí novinárovi Nikodemovi Shchyglovskému o novom Národnom centre pre rehabilitáciu obetí vojny s Ruskom, o živote Ľvova, ktorý, hoci má ďaleko od nepriateľských akcií na východnej Ukrajine, je cieľom neustálych raketových útokov, výziev a plánov do blízkej budúcnosti.
– Pán starosta, vojna v Ukrajine prebieha už takmer štyri mesiace. Ľvov, aj keď je vzdialený od svojho epicentra, tiež cíti svoj vplyv. Akým problémom sa mesto stretáva najčastejšie?
– Na týchto viac ako 100 dní [інтерв’ю записувалося в першій половині червня, – ред.] cez Ľvov prešlo viac ako 5 miliónov ľudí, z ktorých viac ako 2 milióny zostali v meste kratšiu alebo dlhšiu dobu. Väčšinou je to takzvané. dočasne vysídlené osoby. V súčasnosti zostáva vo Ľvove asi 150 tisíc ľudí. prisťahovalci, z ktorých mnohí sa nemajú kam vrátiť. Sú to prisťahovalci z Mariupolu, zo zničených okresov Charkova a miest, ktoré sú teraz pod ruskou okupáciou. Predpovedáme, že najmenej 50 tisíc rubľov. z nich zostane vo Ľvove navždy. Čo to znamená pre mesto?
V prvom rade dnes musíme urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sa tu títo ľudia cítili ako doma – aby sme im poskytli ubytovanie, stravu, sociálnu starostlivosť. Pre uvedených 50 tisíc rubľov. osoby, ktoré zostanú vo Ľvove, je najdôležitejšia otázka ďalšieho bývania. To znamená najmenej milión metrov štvorcových bývania, čo stojí minimálne 750 miliónov eur, ktoré musíte odniekiaľ vyčerpať, aby ste mohli začať program hypotekárnych úverov.
Nesmieme zabúdať na ľudí, ktorí dnes potrebujú našu pomoc – Ľvov prijíma každý deň tisíce zranených. Dnes sme predstavili koncept vytvorenia národného rehabilitačného a rekreačného strediska vo Ľvove Neporušené („Unbroken“) – toto meno nebolo vybrané náhodou, pretože dnes sú všetci Ukrajinci nezničiteľní – a začali veľkú akciu na jeho vybudovanie. Účelom tohto projektu je sociálna, psychologická a fyzická rehabilitácia, ako aj protetika, implantácia, šport, rekreácia, bývanie pre rekonvalescentov atď.
Udržiavanie poriadku v meste nie je ľahká práca, ale robíme všetko, čo je v našich silách, aby sme zabezpečili normálne fungovanie verejnej dopravy v meste, zásobovania vodou a práce s elektrinou. Už sa pripravujeme na zimu, chápeme, že tento rok to bude mimoriadne ťažké, nevieme napríklad, či budeme mať plyn na vykurovanie domov. Samozrejme, naši vojaci sú najviac znepokojení – mesto im pomáha so všetkým, čo môžeme pomôcť, a zároveň stále pracujeme na schéme územnej obrany mesta.
– Pred vojnou bol Ľvov považovaný za jedno z najatraktívnejších miest pre život v Ukrajine a bol známy ako jedno z najväčších centier mestského cestovného ruchu v krajine – teraz mesto de facto slúži ako logistické centrum pre celú Ukrajinu, tu svoje aktivity presúvajú rôzne spoločnosti z východu, tu sa skladujú a distribuujú rôzne tovary do vnútrozemia. Blízkosť hranice s Poľskom – cez ktorú dnes prebieha najväčšia nákladná a osobná doprava z Ukrajiny – dáva Ľvovu mimoriadny význam pre fungovanie hospodárstva krajiny. Ako sa mesto vyrovná s touto výzvou?
– Mnohé spoločnosti skutočne presunuli svoje podnikanie do Ľvova z iných regiónov krajiny. Mnohí z nich majú odvahu začať tu od nuly. Ich majitelia často stratili takmer všetko, čo mali, najmä tí, ktorí sa k nám presťahovali z častí Doneckej a Luhanskej oblasti, ktoré boli pred vojnou kontrolované Ukrajinou. Takýmto spoločnostiam sa snažíme pomôcť, napríklad sa chystáme zrealizovať myšlienku vybudovania dvoch mestských priemyselných parkov vo Ľvove, snažíme sa tiež podporiť ich aktivity vytváraním platforiem na výmenu skúseností pre takéto spoločnosti, ktoré pôsobia ako sprostredkovatelia pri nadväzovaní rôznych potrebných kontaktov.
Myslím si, že je veľmi dôležité, aby Ukrajina zostala hospodársky nezávislá. Svet nám poskytuje veľkú pomoc – za čo, samozrejme, veľmi pekne ďakujeme –, ale nezabúdajte, že akákoľvek domáca výroba, z ktorej sa platia dane na mieste, ktorá poskytuje pracovné miesta, je kľúčom k zvýšeniu hospodárskej udržateľnosti a ďalšiemu posilneniu nášho štátu.
– Pred začiatkom vojny bolo letisko vo Ľvove jedným z najväčších v Ukrajine z hľadiska počtu prepravených cestujúcich – iba letisko Boryspil v hlavnom meste zaznamenalo viac dopravy. V súčasnosti je to jedno z mála letísk v krajine (ak nie jediné), ktoré je schopné obnoviť svoju prácu takmer okamžite, čo najskôr. Zostávajúce regionálne prístavy boli vážne poškodené (Charkov, Ivano-Frankivsk, Dnipro), úplne zničené alebo sú stále okupované (Cherson). Mesto je zároveň vystavené neustálym raketovým útokom Rusov. Aké ďalšie dôležité infraštruktúrne zariadenia mesta by podľa vás mali byť chránené pred útokmi? Čo by sa malo vyvinúť?
Dnes máme jasné plány na vybudovanie „európskeho“ výstuputrať z hranice s Poľskom do Ľvova, ktorá výrazne zlepší komunikáciu predovšetkým s poľskými mestami. To by mal byť prvý krok k vytvoreniu veľkého dopravného a logistického uzla vo Ľvove pre nákladnú aj osobnú dopravu. Dôležitú úlohu v tomto projekte bude samozrejme zohrávať spomínané letisko vo Ľvove, ktoré bude pracovať v plnej súčinnosti so železnicou.
Ak sme už začali hovoriť o našom letisku, nie som si istý, či vo svetovej praxi existujú takéto príklady, ale som presvedčený, že musíme konať aktívnejšie na úrovni OSN, aby sme dosiahli obnovenie jeho práce. Pod záštitou tejto organizácie by sme sa mali snažiť zabezpečiť, aby sme prostredníctvom nášho letiska mali oveľa efektívnejšiu príležitosť prepravovať napríklad zranených alebo humanitárnu pomoc. Ide o mimoriadne dôležitú otázku, ale potrebujeme mimoriadnu zaujatosť všetkých strán tohto procesu, ktoré by mohli zabezpečiť jeho realizáciu a zaručiť bezpečnosť takýchto letov.
– Cez železničnú stanicu vo Ľvove, ktorej okraj – námestie Dvortseva, električkové trate a ulicu Chernivtsi, ktorá vedie k železničnej stanici – nedávno prešli dôkladnou rekonštrukciou, v posledných mesiacoch prešli davy utečencov z regiónov, na ktoré sa vzťahujú nepriateľské akcie. Teraz, vďaka priamemu železničnému spojeniu s Przemyslom, sa Ľvov stal cieľom pre každého, kto chce prísť na Ukrajinu bez leteckej dopravy. Ľvovská železničná stanica je tiež pamätníkom prelomu XIX-XX storočia – pozostatkom bývalej rakúsko-uhorskej monarchie. Ako sa mesto vyrovnáva s ochranou mnohých pamiatok počas vojny?
Najväčší dôraz kladieme na ochranu pamiatok, ktoré sú v našom meste, ktoré sú ľahko viditeľné počas prechádzky v centre Ľvova, kde môžete jasne vidieť, koľko pamiatok a chrámov v našom meste je riadne chránených. Samozrejme, chápeme, že táto obrana nie je dokonalá, pretože presné výpočty o mieste útoku a jeho pôsobivej sile sú nemožné – ale, ako sa hovorí, Boh chráni pozostalých.
Ak by sme predtým nezrekonštruovali námestie Dvortseva a jeho bezprostredné okolie, je otázne, či by sme boli schopní odolať výzvam prvých dní a týždňov vojny, keď cez stanicu prešlo 60 tisíc ľudí denne. Pomohli sme všetkým, ktorí prišli do Ľvova a potom opustili mesto, a stále to robíme. Viem aj o plánoch na rekonštrukciu samotnej staničnej budovy, ktorá, ako ste správne poznamenali, je architektonickou pamiatkou. Reštaurátorské práce sa tam už dlho nevykonávajú, čo si teraz vyžaduje synergiu s aktualizovaným prostredím budovy. Ak bolo predchádzajúce námestie Dvortseva vo veľmi zlom stave a jasne kontrastovalo so staničnou budovou, dnes sa situácia zmenila. Je dobré, že vedenie železníc to dokonale chápe.
Musím poznamenať, že pri práci na projekte Neporušené Mestská rada posudzuje všetky projekty rozvoja mestskej infraštruktúry zamerané na zvýšenie inkluzívnosti verejných priestranstiev v našom meste. To znamená, že každý kúsok verejného priestoru by mal byť prístupný ľuďom so zdravotným postihnutím, všetkým obyvateľom mesta, ktorí potrebujú našu osobitnú starostlivosť.
– Topografia Ľvova očakáva azda najväčšie zmeny, odkedy Ukrajina znovu získala nezávislosť, keď boli sovietske ulice premenované. V súčasnosti sa zmení aj veľa mien. Čoskoro nebudú žiadne ulice Nekrasov, Čajkovskij alebo Tolstoj vo Ľvove, ale existuje možnosť, že budú pomenované po Stanislavovi Lemovi, Deborah Vogelovej alebo Stanislavovi Ulamovi. Podľa mnohých mestu stále skutočne chýbali verejné priestory, ktoré by súviseli s menami slávnych osobností spojených s mestom. Ako hodnotíte tento proces?
Mnohé mená, ktoré už považujeme za tradičné, sa objavili vo Ľvove bez súhlasu jeho obyvateľov. Mali sme obdobie sovietskej okupácie, keď sme boli načrtnutí prvkami kultúry, ktorá sa nám nepáčila, ale bolo nám povedané, že to jednoducho potrebujeme. Dnes musíme robiť vedomé rozhodnutia zamerané na jasné označenie v mestskom priestore mien ľudí, ktorým Ľvov vďačí za veľa – z rôznych období a historických období. Vďaka nim sa mesto rozvíjalo a zlepšovalo – intelektuálne, technologicky aj z hľadiska technologického pokroku, ako aj z hľadiska rozvoja umenia. Osobne rešpektujem mnohých ľudí z celého sveta, ktorí sú nejakým spôsobom spojení s Ľvovom alebo nejakým spôsobom ovplyvnili rozvoj mestskej komunity počas určitej etapy svojho života.
Pri rozhodovaní o zmene názvov ulíc sa teraz budeme spoliehať predovšetkým na názor obyvateľov Ľvova a v súčasnosti prebiehajú prieskumy na určitom počte ulíc, ktoré by v prvom rade mali zmeniť svojho patróna. Môžem však s istotou povedať, že väčšina významných osobností, ktoré ste spomenuli, bude nepochybne ocenená vo Ľvove na veľmi vysokej úrovni.
– Váš vstup do Twitter o objavení sôch levov na cintoríne Lychakiv vedľa panteónu, kde sú pochovaní poľskí účastníciOlsko-ukrajinské bitky o mesto v novembri 1918 sa stretli s veľkým súhlasom v Poľsku. Po mnoho rokov bol Ľvov akýmsi lakmusovým papierikom pre poľsko-ukrajinské vzťahy. Bola vojna a ruská agresia potrebná na to, aby sa niečo zmenilo vo vzájomnom vnímaní Poliakov a Ukrajincov? A naozaj sa v tejto téme niečo mení?
Zdá sa mi, že dnes si lepšie rozumieme. V priebehu rokov Rusko urobilo veľa pre to, aby nás odzbrojilo, a do svojho úsilia zapojilo svojich početných agentov – na oboch stranách. Objav levov na cintoríne Lychakiv bol dobre prijatý nielen v Poľsku, ale aj v Ukrajine. Ak by sa to stalo pred vojnou, pravdepodobne by to vyvolalo nejakú diskusiu, do ktorej by sa s najväčšou pravdepodobnosťou zapojili vyššie uvedené sily. Dnes sú však celkom ticho. Takže môžem len zopakovať to, čo som napísal v Twitter– počas vojny má každý lev povinnosť brániť nezávislosť Poľska aj Ukrajiny. Nech žije Poľsko! Sláva Ukrajine!
Som presvedčený, že dnes kladieme základy nášho budúceho spolužitia a našej novej únie. Spoločne si dobre uvedomujeme – ako takmer nikto iný – čo je Rusko de facto. Naša spoločná skupina nepochybne zahŕňa Litovčanov, mali by sme spomenúť aj Britov a všetkých tých, ktorí sú ochotní bojovať alebo sa obetovať pri obrane našich hodnôt, ktorými sú predovšetkým slobodní ľudia a žiť v slobodnej krajine bez ohľadu na okolnosti.
– Počas poslednej návštevy prezidenta Andrzeja Dudu v Ukrajine prezident Zelenskyj podpísal dekrét, ktorým udelil štatút „spasiteľského mesta“, ktoré Rzeszow ako prvý v Poľsku dostal. Je pomoc poľských miest skutočne cítiť z pohľadu Ľvova?
Doteraz nikto nepreukázal takú konsolidáciu podpory Ukrajincom, ktorú poskytujú poľské mestá. Preto som veľmi rád, že môžem poďakovať každému prezidentovi, primátorovi, hlave každého poľského mesta alebo gminy za všetko, čo urobili, čo pre nás stále robia a čo ešte urobia. Teraz je Ľvov spojený bratskými a partnerskými vzťahmi s 12 poľskými mestami. Možno sa toto číslo časom ešte zvýši. Ku všetkým týmto mestám cítim rovnaké sympatie. Každý z nich urobil nemožné. Nevedel som si ani predstaviť, aká rozsiahla by mohla byť pomoc, dokonca si myslím, že je to práve poľská spoločnosť, ktorú zasiahne hĺbka absolútne nezaujatej pomoci a podpory, ktorá sa nám poskytuje.
Musím poznamenať, že medzi všetkými poľskými miestnymi samosprávami, spoločnosťami, mimovládnymi organizáciami, spoločnosťami a bežnými občanmi, ktorí deklarovali svoju pripravenosť pomôcť a ponúkli nám ju, nikto nedúfal, že na oplátku niečo dostane, dokonca ani ako jednoduché poďakovanie. Každý to chápal ako niečo úplne normálne, prirodzené, ako napríklad, keď idete do kostola, venujete sa Bohu, ako samozrejmosť. To je čas, ktorý máme teraz. Napríklad starosta mesta Przemyśl Wojciech Bakun bol jedným z prvých, ktorí osobne prišli do Ľvova – stalo sa to [13 березня, – ред.] po raketových útokoch na oblasť v blízkosti poľských hraníc bolo v Przemysle počuť výbuchy častejšie ako vo Ľvove. Návšteva prezidenta Przemyśla vo Ľvove bola prelomom v názoroch mnohých, možno to bolo vtedy, keď si Poliaci uvedomili, že vojna v skutočnosti nejde ďaleko na východ, ale priamo na prah ich domova.
Som presvedčený, že tento útok prispel aj k rýchlemu rozhodnutiu o návšteve prezidenta Bidena v Poľsku, pre ktorú mal symbolický rozmer, bolo dôležité prejaviť solidaritu a upokojiť Poliakov. Som tiež presvedčený, že nám to umožnilo ešte lepšie pochopiť, aký krehký je náš súčasný svet, aké ľahké je zničiť v ňom veľa vecí. Dnes Ukrajinci prevzali ťarchu úderu – Poliaci a Litovčania to veľmi dobre chápu, uvedomujú si, že môžu byť ďalší v rade, ak Ukrajinci nezadržia tento úder teraz. Ako také mimoriadne podporujú Ukrajinu, čo zase podnecuje USA a zvyšok sveta, aby konali. Všetci by sme si však mali uvedomiť, že Rusko je problémom na dlhú dobu, nie je to ani o nasledujúcich 100 dňoch. Preto sa všetci musíme postarať o svoju silu.
Preklad z poľštiny
Text bol publikovaný ako súčasť projektu spolupráce medzi nami a poľským časopisom Nowa Europa Wschodnia.
Predchádzajúce články projektu: Ukrajina – EÚ: horúci koniec rokovaní, Ukrajina – útek z voľby, Východné partnerstvo po arabských revolúciách, V krivom zrkadle, Opovrhovaný, Lukašenko ide do vojny s Putinom, Medzi Moskvou a Kyjevom, Klobása je klobása, Môj Ľvov, Putin na kuchyniach, Polostrov strachu, Ukrajina vynájdená na východe, Nový starý objav, A malo to byť také krásne, novoročný darček pre Rusko, Či diskutovať o histórii, minská slepá ulička
Pôvodný názov článku: Wojna w Ukrainie uświadamia, jak kruchy jest nasz świat
