Petro T. (meno zmenené z bezpečnostných dôvodov) pochádza zo Stachanova v Luhanskej oblasti. V roku 2014 bolo mesto okupované, v tom istom roku Petro absolvoval Národnú akadémiu štátnej pohraničnej služby Ukrajiny a odišiel bojovať do zóny ATO. V tom čase mal Petrov len 21 rokov.
„Neboli sme pridelení do zóny protiteroristickej operácie, hoci sme o to viackrát žiadali, istý čas som slúžil v operačných a pátracích jednotkách Štátnej pohraničnej služby v Sumskej oblasti. Po čase boli moje hlásenia vzaté do úvahy a už v septembri 2014 som bol preradený do jedného z konsolidovaných útvarov ŠtB, ktorý plnil úlohy v priestore, kde sa v tom čase ešte nachádzala ATO. “ hovorí Petro.
Práve počas služby v Luhanskom pohraničnom oddelení dostal volací znak „Afganec“. Vysvetľuje, že v tom čase sa v ATO bojovníci nazývali Luhanská oblasť Afganistan a Donecká oblasť – Dagestan.
„Súdruhovia v práci si mysleli, že mám afganské korene, hoci v skutočnosti mám časť kaukazskej krvi, tak som dostal svoj volací znak,“ hovorí Petro.
Po rotácii pokračoval v službe vo vyšetrovacích jednotkách pohraničného oddelenia Sumy a slúžil aj v jednotkách na západnej hranici. V roku 2021 po skončení zmluvy Petro odstúpil do rezervy.
O totálnej invázii do Ruska
Petro plánoval po prepustení odísť pracovať do zahraničia – do Fínska a počas februára k tomu len vyhotovoval potrebné dokumenty. Vojna však tieto plány prekazila a vo veku 29 rokov sa Peter opäť chopil zbraní.
„Dňa 23. februára som bol ešte služobne v Černigove, kde som prenocoval u súdruha, s ktorým som spolu slúžil. Všetci tam už vtedy hovorili o prípravách na bieloruskej strane na možnú ruskú inváziu a kamionisti hovorili, že na bieloruskej strane sú vojenské konvoje,“ hovorí Petro.
Okamžite zavolal Vojenský komisariát, potom požiadal svoju sestru, ktorá bývala v Irpeň, aby si vyzdvihla jeho veci a vojenské vybavenie a odišiel z Černihiva do iného regionálneho centra, kde ráno pri vstupe do mesta vypukla vojna.
„Vojna sa začala pri vstupe do mesta. Všetci cestujúci vo vlaku čítali správy a pozerali videá a samotný vlak v ten deň meškal tri hodiny. Hneď zo stanice som opäť volal na vojenský komisariát v Sumy, kde som bol vo vojenskej registrácii, ale žiadna odpoveď. Uvedomujúc si, že možno nestihnem Kyjev, kontaktoval som najbližšiu pohraničnú jednotku, kde mi povedali, aby som prišiel ráno 25. februára na mobilizáciu. Samozrejme, že som nemal myšlienky ísť do Fínska,“ spomína Petro na svoj prvý vojnový deň.
Vo vojenskom útvare sa stretol so svojimi známymi, ktorí tiež prišli na odvod. V priebehu dvoch dní dostal výstroj a výzbroj a dostal inštrukcie. Petrovu jednotku tvorili prevažne dôstojníci, ktorí už mali skúsenosti so službou v zóne ATO alebo OOS.
„Dňa 27. februára som odišiel do Kyjeva, kde som týždeň strážil jeden z vojenských objektov spolu s Národnou gardou. Taktiež v rámci samostatných skupín hliadkovali po meste a hľadali podvratné skupiny, z ktorých mnohé už dorazili,“ hovorí vojak.
Začiatkom marca sa Peter a jeho bratia vybrali na obranu Gostomelu. Jeho jednotka bola zaradená do jednej z brigád ozbrojených síl v tom smere a mala plniť úlohy na kontrolných stanovištiach. V Gostomeli však už v tom čase prebiehali kruté boje.
„Pripojili sa k obrancom Gostomelu a v samostatných skupinách plnili úlohu krytia tankov – pozorovali a čelili nepriateľským skupinám, ktoré boli od nás kilometer vzdialené. Z mŕtvol rašistov, ktorými bol pokrytý most, cez ktorý prechádzali pri priblížení sa k pozíciám, pochopili, že proti nám stojí ruská garda a výsadkári. Jedného z nich, rodáka z Uljanivska, sme v ten deň zajali,“ spomína pohraničník.
Nasledujúci deň dostala jeho jednotka rozkaz presunúť sa do predsunutých pozícií a pripraviť sa na boj v meste. Požiarne pozície boli zriadené priamo na kvetinových záhonoch Gostomel. Spolu s bratom Saškom s volacím znakom „Zástupca“ sa dostali pod paľbu a boli zranení.
„Po prejdení asi 40 metrov a priekopy som upadol do bezvedomia. Potom ďalšie masívne ostreľovanie, pamätám si evakuáciu v úlomkoch, bolesť, roztrhnuté rameno, ďalší padajúci kamikadze dron, úkryt, civilistov a prvú lekársku pomoc. Chalani, ktorí nás niesli, neskôr hovorili o delíriu a bolesti,“ hovorí Petro.
O rehabilitácii
Po zranení ho najskôr ošetrili v kyjevskej nemocnici, neskôr odišiel na liečenie do Nemecka, kde podstúpil niekoľko operácií.
Petrovi príbuzní najskôr nevedeli, kde presne slúži a mame o svojich zraneniach povedal až po niekoľkých operáciách, ktoré dávali nádej na uzdravenie.
„Moja sestra pred vojnou žila a pracovala v Irpen a 9. marca spolu s ďalšími obyvateľmi mesta pešo opustila vojnovú zónu. O všetkom sa dozvedela aj neskôr, keď som už bol v nemocnici ŠtB,“ hovorí vojak.
Po nemocnici ho čaká dlhá rehabilitácia na klinike v Nemecku. Po uzdravení, hovorí Petro, sa vráti do služby.
„Budem môcť byť vo vojne nejako užitočný – samozrejme, že pôjdem, bude príležitosť – rád by som sa vrátil späť na hranice. Chápem, že už nebudem taký aktívny ako doteraz, ale vždy som pripravený dať na miesto zdravé rameno,“ uzatvára.
* Publikácia bola pripravená v spolupráci s tlačovým strediskom Štátnej pohraničnej služby Ukrajiny
