Každá „studená“ vojna má vždy šancu premeniť sa aspoň čiastočne na „horúcu“. Počas prvej studenej vojny Moskva roky nahromadila obrovské zásoby zbraní na vojnu proti celému svetu. A teraz to používa počas invázie na Ukrajinu.
Studená vojna začala v roku 1946. Sovietsky zväz sa vtedy pripravoval na vojnu proti kapitalistom. ZSSR sa 45 rokov až do svojho rozpadu zaoberal iba „nitovaním tankov“, pretože obranný priemysel bol jediným sektorom sovietskeho priemyslu, ktorý deficit nepostihol. A po rozpade „ríše zla“ pokračovalo najmä aktívne – po roku 2008 – jeho nástupca Rusko.
Od roku 2014, keď Rusko anektovalo Krym a začalo vojnu na Donbase, napodobňujúc separatistov, sa vzťahy medzi Západom a Kremľom zhoršili. Čína, ktorej moc citeľne vzrástla, pridala k odhodlaniu Moskvy obnoviť spor s Washingtonom. Imperiálne ambície Moskvy s ideologickou podporou Pekingu vyústili do globálneho boja „demokracií proti autokraciám“, ktorý už niektorí nazvali druhou studenou vojnou. Stojí však za zmienku, že prvá studená vojna ešte nedospela k logickému záveru, takže je priskoro hovoriť o začiatku druhej.
Koniec koncov, nanešťastie pre nás, konečný rozkol medzi Moskvou a západnou civilizáciou sa vôbec nezačal novou studenou vojnou, ale „horúcou“ totálnou inváziou na Ukrajinu. Teraz máme situáciu, keď prakticky všetky zbrane, ktoré Moskva od roku 1946 pripravuje na boj s celým svetom, mieria na jednu krajinu.
Okrem toho Rusko počas tohto konvenčne „medzivojnového“ obdobia roky zvyšovalo výdavky na armádu, teda pokračovalo v príprave svojej armády na vojnu s každým. A do roku 2022 už Rusko v nedávnej histórii viedlo lokálne vojny: od Moldavska či Gruzínska až po už spomínanú inváziu na Ukrajinu v roku 2014 či operáciu v Sýrii. Zvláštnosťou vojny z roku 2022 však je, že Ruská federácia v nej využije celý svoj potenciál okrem jadrových zbraní.
To znamená, že Ukrajina v skutočnosti vzdoruje armáde, ktorá mala bojovať s celým Západom a plánovala dobyť celú Európu v prípade rozsiahleho konfliktu. Z hľadiska rozsahu by sa to dalo prirovnať k tomu, keby NATO nečakane vyhlásilo vojnu Austrálii. Preto nie je prekvapujúce, že Kyjev potrebuje v tejto vojne pomoc Západu.
Výsledkom tejto vojny bude v každom prípade zničenie takmer všetkých zbraní krajín Varšavskej zmluvy prvej studenej vojny. Jeho zvyšky v krajinách východnej Európy sa už míňajú a samotné Rusko prišlo za štyri mesiace o obrovské množstvo sovietskej techniky a pokračuje v dekonzervovaní svojich skladov.
To znamená, že práve táto vojna definitívne ukončí prvú studenú vojnu a osud určil, že sa skončí na hraniciach Ukrajiny. Výsledok vojny zároveň určí, s akými silami a zbraňami strany vstúpia do druhej studenej vojny.
Ak demokratický svet nechce nový „Varšavský pakt“ namiesto podmienečného Teheránskeho paktu, potom by mal zvýšiť tempo dodávok zbraní k nám. Aby ukrajinská armáda dokázala úplne zničiť útočný zdroj Ruska, aby bola v budúcnosti neschopná vojny nielen proti kolektívnemu Západu, ale aj proti Ukrajine.
