V poslednej dobe sa Ukrajinci začali masívne zaujímať o históriu. To v zásade nie je prekvapujúce. Najmä, keď vás na čele „druhej armády sveta“ napadne starý dedko, ktorý sa vrátil k marazmatickým teóriám „skutočnej histórie“. A keďže je tu požiadavka zo strany spoločnosti, prichádza aj reakcia historikov. To je tiež pochopiteľné. Veď je to správne aj z politického hľadiska. Ak my, ukrajinská spoločnosť, chceme riadiť svoju budúcnosť, musíme sa vyrovnať s našou minulosťou.
Jednou z takýchto reakcií historikov je návrh uvažovať o celej ukrajinskej histórii z pozície mnohohraničný. Ukrajina, ktorá sa nachádza na križovatke viacerých civilizácií a ekologických zón, je prirodzenou hranicou. A táto hranica, prirodzene, ovplyvnila obyvateľov modernej Ukrajiny. Zaujímavý a nepochybne hodnotný prístup. O niektorých otázkach sa naozaj dá uvažovať aj z tohto uhla pohľadu, čo napokon robili a robia mnohí historici.
Ak je však úlohou vytvoriť veľký príbeh, novú schému celej ukrajinskej histórie, potom vyvstávajú niektoré otázky. Prvým z nich je, prečo je práve hranica základom? Na svete je veľa krajín a národov, pre ktoré nie je hranica o nič vzdialenejšia ako pre Ukrajinu. Veľká step sa tiahne od Číny až po Maďarsko. Stret náboženstiev alebo jazykov tiež nie je výnimkou, ale skôr pravidlom. Veď v dejinách každého národa možno, keď je túžba, hľadať „jadro“ a „hranicu“. Rovnako nie je prekvapujúce, ale skôr zákonitosť, že všetky moderné národy sú produktom rôznych vplyvov a kultúr. V čom je potom takpovediac trik?
Druhá otázka sa týka Ruska. Na tej istej hranici, tiež na križovatke civilizácií, sa sformovali aj Rusi, ktorých možno v zásade študovať aj cez prizmu mnohohraničia. Pokiaľ som pochopil logiku nového konceptu, Ukrajinci a Rusi sa kedysi ocitli v podobnej situácii, no na historické výzvy dávali rôzne odpovede. Preto sme takí demokratickí a slobodomyseľní a oni sú takí, akí sú… Nie je logickejšie zamerať sa na odpoveď týchto dvoch národov ako na situáciu, v ktorej sa kedysi ocitli? Nuž preto, že hranica je rovnaká, no výsledky sú iné – presne ako v príbehu o „kolíske troch bratských národov“. Naozaj to potrebujeme?
Opäť, ak sa vrátime k teórii, ak naša minulosť (a náš vzťah k minulosti) formuje našu budúcnosť, prečo potrebujeme hranicu v strede dizajnu? Podeliť sa s Rusmi? Možno sa táto teória hodí lepšie na štúdium Ruskej federácie? Ak Boh dá, začnú sa odstredivé procesy, rozpad – otázka hraníc bude naliehavejšia.
V ukrajinskej historickej vede je niečo, čo ju približuje k vedcom renesancie. Túžba nájsť univerzálnu odpoveď, či kameň mudrcov, či striebornú guľku – vysvetliť všetko raz a navždy. Cestou vysvetľoval „ľudom“, že jeho ťažký život je spojený s objektívnymi faktormi a inak to jednoducho nemôže byť.
Kedysi za všetko mohli dotknutí susedia. Potom boľševici osvietili, že na vine nie sú len susedia, ale západní susedia, ako aj triedni nepriatelia. V deväťdesiatych rokoch sa tí, ktorí sa dokázali rýchlo „prezuť“ a postaviť sa na koľaje správneho národného postoja, vrátili ku koreňom, kde za problémy ľudí opäť mohli susedia.
Trvalo tri desaťročia, kým úprimne irelevantná „národná paradigma“ unavila aj tých najoddanejších vlastencov. A tu sme opäť na križovatke a opäť hľadáme univerzálnu schému. A keďže ľud žiada jednoduché a príjemné odpovede na zložité otázky, historici sú nútení ich hľadať. Bolo by logické odpovedať na „žiadosť spoločnosti“42“, ako v „Sprievodca po galaxii“ (Stopárov sprievodca po Galaxii) Douglas Adams, ale možno nerozumie.
Keď v 19. storočí napísali, že za všetko môžu susedia, bolo jasné, prečo a za čo to urobili. Keď boľševici povedali, že treba bojovať proti triednym nepriateľom, bolo to aj jasné… Prečo to teraz? Presviedčať Ukrajincov, že všetko je o geografii? Nuž, toto je nový pokus vysvetliť ťažkú situáciu ľudí objektívnymi faktormi, nie chybami. Navyše pre takúto doktrínu neexistuje ani politický zákazník.
A to vedie k štvrtej otázke: prečo potrebujeme „jedinečný“ prístup alebo „jedinečný“ príbeh? Aby večne zaneprázdneným Rusom, ktorí hľadajú „svoju cestu“, nebolo na tejto ceste smutno?
Ukrajinci už definitívne pochopili, že je žiaduce posunúť hranice, hranice a stret civilizácií čo najďalej na Východ. Na to je potrebné urobiť z Ruska hranicu a lepšie to, čo vzíde z jej ruín.
Poliaci to pochopili už skôr a namiesto toho, aby sa vydávali za „jedinečný“ európsky národ, už dávno sa vyhlásili za štít Európy zoči-voči východnému barbarstvu. Teraz sa mimochodom v rámci tejto témy kupujú kórejské tanky a stíhačky.
Ako opíšeme príbeh? „Na hranici dvoch živlov“ alebo „ako držali štít s Poliakmi“? Druhá možnosť, mimochodom, počíta s ľahším povojnovým prechodom k normálnej histórii normálnej spoločnosti v stredovýchodnej Európe. Čo, dúfam, dosiahneme.
