V roku 2014 Rusko obsadilo časť Donbasu a Krymu. Tí tínedžeri z Donbasu a Krymu, ktorí pred ôsmimi rokmi padli pod okupáciu, sú teraz mobilizovaní do vojny proti vlastnej vlasti. Takúto tragédiu o modernom janičiarovi píše pero moderných dejín. A za túto tragédiu môžu predovšetkým rodičia týchto mladých mužov.
Na jar 2014 Rusko využilo moment, keď ukrajinská armáda v zmätku po Majdane nebola pripravená odraziť útok, rýchlo anektovalo Krym a zlikvidovalo miestny odpor. S pomocou širokej siete agentov bol polostrov dobytý takmer okamžite a takmer bez odporu, čo dalo Kremľu dôvod hovoriť o „dobrovoľnom pristúpení“.
Dávno pred okupáciou polostrova tvorili ruské médiá a proruské médiá, ktoré tam dominovali za vlády Viktora Janukovyča v Ukrajine, informačnú realitu pre miestnych obyvateľov, v ktorej je Rusko úspešným štátom s vysokou životnou úrovňou a štedrý sociálny balíček, ktorý svojim občanom zaručuje vysokú stabilitu. Týkalo sa to najmä štátnych zamestnancov, čo je dôležité pre Ukrajinu, krajinu s veľkým štátnym aparátom.
To isté možno vysvetliť tým, že časť proruského obyvateľstva a prívržencov Donbasu podporovala Ruskom inšpirované „povstanie“ na východe Ukrajiny. Aktivisti „L/DĽR“, ktorí sú pod vplyvom kremeľskej propagandy a neveria postmajdanským úradom v Kyjeve, chceli získať „stabilitu“ ako na Kryme na pozadí neistoty v Ukrajine.
Ak sú však ich činy na začiatku takzvanej „Ruskej jari“ investované do akejsi materiálnej logiky, potom sa následné činy nedajú nazvať inak ako zámerná sebadeštrukcia. Takmer okamžite sa ukázalo, že na Donbase to „ako na Kryme“ nepôjde. Rusko spustilo novú hru – „občiansku vojnu“ a usporiadanie referenda o vytvorení kvázi štátov, a nie o plnohodnotnej anexii území, ako na polostrove.
Preto už v prvej fáze ozbrojenej konfrontácie na Donbase mnohí tamojší obyvatelia opustili svoje domovy. Relatívne proruský Donbas odišiel do Ruska, relatívne proukrajinský – do bezpečných oblastí Ukrajiny. Časť obyvateľstva však zostala. Niektorí z nich patrili k otvoreným spolupracovníkom, ktorí získali pozície a rast v spoločnosti: od okrajových až po riaditeľa či dokonca „šéfa vlády“. Zároveň zostali ľudia, ktorí z osobných dôvodov nemohli opustiť okupované územie: nedostatok financií, stav vlastného zdravia alebo zdravia svojich blízkych atď.
Tí, ktorí ideologicky, bez akéhokoľvek materiálneho zisku, podporovali Ľ/DĽR, napriek pochopeniu nešťastnej situácie a dokonca aj vojenským akciám, zostali žiť na území nekontrolovanom Kyjevom. Zostali tam žiť so svojimi deťmi.
Skúsenosti z iných enkláv vytvorených Kremľom v Gruzínsku alebo Moldavsku naznačovali, že na týchto územiach nie je žiadne vzdelanie, hospodárstvo a vo všeobecnosti žiadne perspektívy. Jedna vec je, keď si dospelý vzal pas neexistujúcej krajiny a zostal žiť v „čiernej diere“. Iná vec je, keď ľudia zámerne pripravili deti o vzdelanie, a teda o budúcnosť.
Lokálne certifikáty nie sú uznávané nikde na svete. No, okrem Ruska, a aj to nie príliš ochotne. To ale vodcom neuznaných republík a ich kurátorom naozaj neprekáža. Veď pre nich je hlavnou úlohou vzdelávania v „L/DĽR“ rusifikácia a pohlcovanie lacnej kremeľskej propagandy. Nie nadarmo Rusi masívne vozia učiteľov z Ruska na dočasne okupované územia.
V roku 2022 budú mať deti, ktoré mali v roku 2014 10 rokov, 18. Od začiatku totálnej invázie do Ruska sa na územiach ORDLO uskutočnila totálna mobilizácia, po ktorej „vojaci domobrany“ zn. „L/DPR“ sa používajú ako potrava pre delá.
Bez munície a výcviku sú posielaní do útokov na ukrajinské opevnenia, v skutočnosti sa používajú ako návnada na odhaľovanie palebných postavení ozbrojených síl. Pre Moskvu životy mobilizovaných Ukrajincov nič neznamenajú, bez ohľadu na to, na ktorej strane bojujú. Naopak, čím viac rodín „L/DĽR“ zažije smútok zo „prekliatych Ukrajín“, tým väčšie bude duševné odmietnutie Ukrajiny. Pretože je ťažké nájsť väčší cit ako smrť dieťaťa, brata či otca. Totiž ruská propaganda je postavená na emóciách.
Najťažšie na smrti blízkeho je však prijať svoju zodpovednosť. Počas vojenských operácií sa výber človeka stáva rozhodujúcim, pretože za každú chybu platíte životom. V skutočnosti sú za svoje deti zodpovední ľudia, ktorí zostali na okupovaných územiach. A teraz Moskva hodí tieto deti do pekla vojny ako potravu pre delá. To je cena za výber „stability a vysokého príjmu“.
Oveľa lepšia situácia nie je ani na Kryme, kde Moskva hneď po okupácii začala masívne mobilizovať miestnych mladíkov. Významným momentom bola smrť námorníkov na moskovskom krížniku, z ktorých mnohí boli branci z Krymu. A to aj napriek vyjadreniu Kremľa, že branci sa na „špeciálnej operácii“ nezúčastňujú. Väčšina námorníkov boli v čase okupácie deti. Takými zostali v neposlednom rade aj vďaka vlastným rodičom.
Krym sa nikdy nestal plnohodnotnou súčasťou Ruska, pretože anexiu svet neuznal. V skutočnosti sa polostrov zmenil na obrovskú vojenskú základňu, kde miestne obyvateľstvo slúži ako zdroj na jeho údržbu. A opäť, ich smrť nie je pre Moskvu nič tragické, pretože práve naopak, rieši problém mentálneho prepojenia s Ukrajinou.
V súčasnosti Rusi vykonávajú pasportovanie na okupovanom juhu Ukrajiny. Fungujú podľa schémy: pas výmenou za jedlo a sociálne dávky. Takto navrhujú okupanti riešiť spoločenskú krízu, ktorú sami vytvorili. Ale stojí za to pochopiť, že pas pre muža vo vojenskom veku je toto okamžitá mobilizácia.
Okupanti už začali urobiť vhodné zoznamy a ponúkať „výhodné zmluvy“. Noví mobilizátori znamenajú novú smrť a s nimi aj nenávisť voči Ukrajine.
Logika prežitia občanov, ktorí sa ocitli v okupácii, preto diktuje jediné východisko – okamžite sa z týchto krajín dostať a vrátiť sa tam buď s ozbrojenými silami, alebo po ozbrojených silách. Zostať tam znamená pestovať „Rusov“ pre Kremeľ, ktorých potrebuje len ako mobilizačný zdroj.
Teraz existuje nádej, že väčšina rodičov sa naučila lekcie „L/DPR“ za posledných osem rokov. Prinajmenšom existujú pozitívne signály o odmietnutie väčšina rodičov zo štúdia svojich detí v „ruských školách“.
