Takéto výrazy ako „pravý kozák“ a dokonca „pravý Ukrajinec“ sme museli počuť viackrát. Dôraz na „autentickosť“ a priori by mal predpokladať aspoň nejaký základný výskum alebo aspoň zmierenie a porovnanie s „neautentickými“. Ale aj pri najjednoduchšej analýze z toho vyplýva, že vo väčšine prípadov ide o umelé konštrukcie, ktoré majú veľmi často literárny a v našej dobe aj filmový pôvod. Že tieto klišéovité obrázky sú produktom niekoho cieľavedomej a vedomej činnosti, starého ideologického boja a propagandy. Napríklad, že kozácky mýtus nie je len ohromujúci pátos Tarasa Ševčenka, nie vedca, ale megatalentovaného básnika a umelca, ale aj nemenej talentovaného Mykolu Gogolu. Práve vďaka „Tarasovi Bulbovi“ sa v našich obrovských priestoroch usadili hlavní ideológovia ruskej, imperiálnej a historickej politiky.
Nie je to tajná, ale dokonca dobre prebádaná téma historika a publicistu Klimentija Fedevyča o tom, ako Rusko využíva kozácku tému na formovanie jasných protikatolíckych a protipoľských nálad medzi svojimi pravoslávnymi občanmi. Takže korene glorifikácie ukrajinských kozákov siahajú do čias cárskeho Ruska. Kozácky mýtus, podobne ako samotný hajtman Bohdan Chmelnický, sa už dlho etabloval ako hlavný základ toho, čo dnes so znechutením nazývame „ruský mier“. V sovietskych časoch sa k tomuto protizápadnému mýtu pridali aj atribúty nekompromisného triedneho boja. S krutou pomstou „poľským pánom“, „jezuitom“, „židovským nájomníkom“. A ak k tomu pridáte históriu „znovuzjednotenia“ a krv Haidamachchyny, tak sa vôbec nemožno čudovať, že len tí, ktorí „nezradili pravoslávnu vieru“, bojovali za „sväté Rusko“, vystrihli Poliakov, Katolíci, uniati, bohatí ľudia sa stávajú skutočnými Ukrajincami Ukrajincami a Židmi.
A verte, že táto protizápadná kozácka mytológia neprešla takmer žiadnymi zmenami ani v našej dobe. Pri sledovaní „osvetových“ ukrajinských dokumentov, najmä za účasti doktorov historických vied Čukhlib a spol., neprestanete žasnúť nad primitívnosťou podania starého sovietsko-ruského rozprávania. Podávať mu všetku hybridnú škaredosť inscenovaných scén, falošné herectvo hercov a prerozprávanie ideologických konštruktov modernej ruskej propagandy. Propaganda v kreativite a umení obrazu skutočného Ukrajinca z pohľadu Ruska. Ten, kto si zahryzne do hrdla za pravoslávne Rusko, už nikdy nedovolí vládu „poľských pánov“, neľútostného darebáka, ktorý len kľačí pred kráľovnou, pripravený zabiť vlastné deti za to, že sa im páčilo čaro západnej civilizácie. . Zároveň trochu hlúpy, zákerný, lakomý, prefíkaný a vždy pripravený zradiť za dobrú cenu malého Rusa.
Na ruskom formovaní obrazu „skutočného“ Ukrajinca sa podieľali nielen veľkí ruskí spisovatelia, ale aj vlasteneckí ukrajinskí tvorcovia, umelci a herci. Pretože vynikajúci ukrajinský herec Bohdan Stupka rolu vo filme komunistu Bortku „Taras Bulba“ neodmietol. V tejto protizápadnej hymne ruského propagandistu. Kde sú úhlavní nepriatelia „skutočných“ Ukrajincov – Poliaci, katolíci, páni a celý západný svet. Kde sa Gogoľov slogan „Za Rusko“ zmenil na „Za ruskú zem“, „Za Rusko“. Vo filme, ktorý sa stal ústrednou postavou propagácie „ruského mieru“ v našej dobe. Úlohy zákerného ukrajinského práporčíka sa nevzdal ani známy nacionalista Bohdan Benyuk. Úprimný Ukrajinec a patriot sa nevyhol úlohe anekdotického „chahla“. A tých ochotných pomáhať Rusom pri vytváraní imidžu „skutočného“ Ukrajinca bolo minimálne neúrekom. Ako potom byť s tými „pravými“?
Je jasné, že všetci tí spisovatelia, režiséri, herci, kultúrne osobnosti, vedci, ktorí verili, že o ukrajinských dejinách treba rozprávať „po ukrajinsky“, teda nekriticky, sa od Rusov len málo líšili. Zdalo sa im, že ak zmeníte plus na mínus a naopak, ale opustíte staré historické plátno, dostanete megapatriotický produkt. Ak sa pozorne pozriete na filmovú produkciu ukrajinských režisérov za posledných tridsať rokov, ukáže sa, že filmy vyrobené z prostriedkov ukrajinskej diaspóry sú rovnakou extrémne ideologickou sovietskou regurgitáciou. Že všetky tieto „Atentát. Jesenná vražda v Mníchove, „Neporaziteľný“, „Železná stovka“ nemajú s kinematografiou nič spoločné. Ide o nejaký druh propagandy, ktorá má potešiť sebalásku zámorských bojovníkov, ich detí a vnúčat. Ide o mŕtve postavy, ktoré hovoria citátmi zo straníckych letákov, ideologických diel a pokynov. Môžu hovoriť iba s nevzdelanými a sentimentálnymi prívržencami starých zastaraných ideológií. Nespôsobia živý obdiv ani túžbu napodobňovať to, v čo tvorcovia produktu dúfali. A toto je dobré. Pretože „voskové figuríny“ nemôžu slúžiť ako príklad pravého vlasteneckého Ukrajinca.
Otvorenou však ostáva otázka, prečo sa stalo, že konkrétni riaditelia a za takýchto scenárov dostávali súkromné a najmä štátne financie? Svoju úlohu tu nepochybne zohrala aj takzvaná vlastenecká situácia. Nuž, ktorý národne uvedomelý minister by zdvihol ruku, aby nedal peniaze na vlastenecký film o skutočných Ukrajincoch? O mladých chlapcoch, ktorí zahynuli v bitke pri Krutoch? Samozrejme, žiadne. A o tom, že film sa ukáže ako slabá kópia sovietskej ideologickej kinematografie a bude mu chýbať akákoľvek úvaha o dôvodoch smrti týchto mladých ukrajinských chlapcov – ani slovo. Film vyšiel, chvíľu sa naň pozeralo a zabudlo sa naň. Pretože to zlé nerobí dojem a nespomína sa. Hoci bol natočený za úplne iným účelom – posilniť vlasteneckého ducha v ukrajinskej spoločnosti. Dopadlo to naopak. Dospelým sa tento film nepáčil, pretože si zo sovietskej skúsenosti pamätali, aká zaujímavá môže byť aj ideologická kinematografia napriek okolnostiam. Neprišiel mladý, pretože v ňom nebolo nič, čo by súviselo so skutočným životom. V dôsledku toho je téma zničená a peniaze sú vyhodené.
Nielen to, ale po uvedení množstva ukrajinských historických filmov o „skutočných“ Ukrajincoch, ako napríklad príbeh náčelníka Simona Petlyuru, sa u mnohých Ukrajincov vyvinula takmer averzia k filmovým príbehom s primitívnou ideologickou zápletkou a hereckým prejavom na úrovni severokórejské divadlo s nekhlyu make-upom. S nalepenými bradami, falošnými emóciami a „správnymi“, podľa autorov ideologickými akcentmi. V týchto filmoch od prvého do posledného políčka hovorí umelosť a vynaliezavosť. Odpudzuje mŕtvolu paragrafov zastaraných učebníc.
Ale, našťastie, bojovníci v súčasnej vojne sa veľmi ľahko zaobídu bez historického ideologického pátosu a „skutočných Ukrajincov“ akosi neradi hľadajú vo svojej bojovej spoločnosti. Pretože pre nich sú skutoční všetci tí, ktorí verne bránia svoju rodnú zem a svoj ľud. Pozor, nie ideológia, nie politická doktrína a ešte viac nie politická strana s jej politickým majstrom.
Je zaujímavé, že ako zbytočné sa ukázali aj staré historické naratívy, ktoré ešte donedávna v podobe národnej ideológie šikovne podsúvali štátnym predstaviteľom z historickej politiky. Ako rýchlo zapadal prachom náležitosti „skutočnej“ národnej kultúry, ktoré vyrábali „spiľčanskí“ spisovatelia, výtvarníci, divadlá, ale aj zbory a tanečné skupiny. Na čo sa už zabudlo, sú nekompetentné filmy s historickou tematikou, ktoré boli nedávno nakrútené zo štedrých financií zo štátneho rozpočtu. Pretože filmy s propagandistickou zložkou a umelou vlasteneckou estetikou sú už na začiatku druhotným produktom. Ale to v žiadnom prípade neplatí pre presvedčenie bojovníkov „sedačiek“ za správnu históriu, čistý národ a za „skutočných“ Ukrajincov. Ktorí čakajú na víťazstvo, aby opäť ponúkli svoje služby na úkor štátneho rozpočtu. Otázka zostáva otvorená. Podarí sa im to znova?
