V sovietskych časoch bol taký vtip o vodičovi trolejbusu a jeho pravidelnom cestujúcom. Každé ráno vodič sledoval, ako sa jedna žena, jeho pravidelná spolujazdkyňa, zakaždým s jazykom na pleciach rúti k trolejbusu a takmer vyčerpaná do neho naskakuje. Vodič zatvorí dvere a odvezie vyčerpaného, ale šťastného pasažiera do práce. Jedného dňa však žena pri behu zakopla a spadla, rýchlo vstala, no stratila pár sekúnd. Už utekala k trolejbusu, no vodič jej nemilosrdne zavrel dvere priamo pred tvárou. „Nemal som čas,“ pomyslel si trpko.
Na túto anekdotu si vždy spomeniem, keď počúvam príbehy západných politikov, expertov a vládnych predstaviteľov o tom, ako sa môže skončiť vojna Ruska proti Ukrajine, o ústupkoch, ktoré by mal urobiť Kyjev, a ešte viac, keď obviňujú Ukrajincov, že urobili niečo zlé voči Rusom.
Napríklad nedávno preletelo svetovými médiami vyhlásenie generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga o pravdepodobnosti obnovenia mieru v Ukrajine, ktoré predniesol počas svojho prejavu na každoročnom podujatí „Diskusia v Kultarante“ vo Fínsku. Navyše, vo väčšine správ v médiách bola informácia pod týmto titulkom: „Stoltenberg: mier je možný, ale Ukrajina naň nie je pripravená za každú cenu.“ Je známe, že v poslednej dobe asi 90 percent zákazníkov spravodajských webov číta iba titulky. A čo si budú pamätať? Že sú šance na mier, ale tá a taká Ukrajina vyjednáva, nie je pripravená zaplatiť cenu, ktorú od nej Rusko požaduje. A preto sa vystavuje utrpeniu. Sami aj ich spojenci, ktorí musia uvaliť sankcie, finančne podporovať Ukrajincov, dávať im časť zbraní, čím zhoršujú stav ich obranyschopnosti, tolerujú zvyšovanie cien benzínu, plynu, elektriny atď.
V skutočnosti Jens Stoltenberg vôbec nemal v úmysle poslať takúto správu svetu. Naopak, vyzval svet, aby urobil všetko pre to, aby Ukrajina nemusela platiť vysokú cenu predovšetkým vo vzťahu k územným ústupkom Ruska. „Mier na území Ukrajiny je celkom možný, ale hlavnou otázkou je, akú cenu je ochotná zaň zaplatiť. Úlohou Západu je postarať sa, aby Kyjev nemusel robiť územné ústupky a nestratil svoju nezávislosť,“ takto vlastne povedal generálny tajomník NATO.
„Majstri titulkov“ však umne prekrútili podstatu výzvy, pretože práve z tejto perspektívy oni a mnohí na Západe stále vnímajú situáciu. Ako ten vodič, ktorý aj keď vidí ukrajinskú pasažierku bez talentu, neponáhľa sa s ňou stretnúť. Hoci na pomoc netreba veľa, neporovnateľne menej ako úsilie, ktoré nakoniec budete musieť vynaložiť, ak sa táto pomoc oneskorí alebo ešte viac ignoruje.
Je jasné, že hovoríme predovšetkým o zbraniach a vojenskej pomoci Ukrajine. Áno, prichádza. Áno, sme za ňu vďační. Stále je to však málo, niekedy až katastrofálne málo.
A to nie sú narážky nejakých Zradofilov. Stojí za to pozrieť sa na priebeh bojov v Luhanskej a Doneckej oblasti, najmä bitku o Severodoneck. Konajú sa tam neustále delostrelecké súboje. A v tom má jasnú výhodu ruská strana, ktorá má pre nich mnohonásobne viac zbraní a nábojníc. Môže si teda dovoliť štuchnúť do našich pozícií, až kým na kameni nezostane kameň.
Najnešťastnejšou vecou je, že niektoré partnerské krajiny najprv sľúbia rovnaké množstvo vojenskej pomoci, rovnaké dodacie podmienky a potom podmienky porušia a dodajú oveľa menej, ako sľúbili. A to v čase, keď sa generálny štáb Ozbrojených síl Ukrajiny snaží tieto sľuby zohľadniť vo svojich plánoch vedenia nepriateľských akcií. Napríklad ukrajinské velenie sa rozhodne držať Severodoneck zo všetkých síl. Veď nám bolo sľúbené, že v blízkej budúcnosti vyhodia najnovšie húfnice s dlhším doletom a presnejšie, ako aj vylepšené raketové systémy salvovej paľby. A tiež tanky a útočné lietadlá na prelomenie nepriateľskej obrany, systémy protivzdušnej obrany a protiraketovej obrany na ochranu techniky a personálu pred leteckými útokmi, kde majú Rusi stále výhodu.
Neskôr sa však ukáže, že sľub je falošný. To delostrelectvo a MLRS dostanú neskôr a v oveľa menšom množstve. Že systémy protivzdušnej obrany treba ešte vyrobiť a potrvá to niekoľko mesiacov. A tanky a útočné lietadlá sú vo všeobecnosti problémom. Nedajú ich, pretože… existuje určitá neformálna dohoda. Francúzsky prezident Emmanuel Macron o tom počas návštevy Kyjeva ukrajinským novinárom povedal: „Pomáhame Ukrajine brániť sa, ale nejdeme do vojny s Ruskom. Preto bolo dohodnuté nedodávať určité zbrane, ako sú útočné lietadlá alebo tanky.
Tu je pre vás. Inými slovami, stále je možné dodať protilietadlové delá, samohybné delostrelecké zariadenia (nevojenská osoba si ich ľahko pomýli s tankom), obrnené transportéry, BMP, to sa zatiaľ nebude považovať za „ vstup do vojny s Ruskom“, a tanky už nie sú možné, to je už „vstup“. Drony, dokonca také silné a smrtiace ako MQ-9 Reaper – môžete, ale pilotované útočné lietadlá a stíhačky – ale nie.
Zaujímalo by ma, prečo také zvláštne rozdelenie? Stanovilo Rusko hranicu? Pochybné. Kremeľ je vo všeobecnosti proti akejkoľvek pomoci. A napríklad RSZV z vypísanej „panskej garnitúry“ bude pre ňu najpredčasnejšia, resp. Reaper je len smrť. Takže na Západe si nastavili takéto vnútorné obmedzenia.
Približne ako ten istý vodič, ktorý sa rozhodol zavrieť dvere spolujazdcovi pred nosom. prečo? Nuž, je. Pretože „Putin zaútočí.“ A to nie je len vtip, nielen meme. Berlín, Brusel, dokonca aj Washington sa stále pozerajú späť na Moskvu.
Pamätáte si, ako nedávno exkancelárka Nemecka Angela Merkelová vysvetlila, prečo ešte v roku 2008 zablokovala cestu Ukrajine do NATO? Tvrdila, že „to nebola Ukrajina, ktorú teraz poznáme“, že vraj Ukrajina je politicky rozdelená medzi Janukovyča a Juščenka, že tam prekvitá korupcia a vládnu jej oligarchovia. Ale iné bezvýznamné bla bla bla. Neskôr však úprimne priznala: „Toto by Putin nedovolil… Nechcela som ho provokovať.“
To znamená, že už vtedy, pred 14 rokmi, sa „železná kancelárka“ bála ruského diktátora – idiota. V priebehu rokov strach len narastal. A teraz, keď Putin vyrazil do vojny prakticky proti celému civilizovanému svetu, strach dosiahol svoj vrchol.
A len Ukrajina a ukrajinská armáda dokážu a dokazujú, že sa niet čoho báť, že toto je kolos na hlinených nohách. V konečnom dôsledku, vďaka nášmu účinnému odporu voči ruskej agresii, kolektívny Západ mení názor a postupne stráca tento iracionálny strach z Ruska. Preto dúfame, že vyhlásenia politikov vo Washingtone, Londýne, Bruseli a Berlíne, že sa postarajú o víťazstvo Ukrajiny a poskytnú pomoc pri realizácii tohto cieľa, nie sú prázdnymi slovami, ani prázdnymi sľubmi.
