Kto, ak nie spoločnosti, ktoré sú v aktívnej vojnovej fáze, by mal vedieť, že vojna je úplné zlo. Ľudia umierajú, všade naokolo sú ruiny, zmrzačenia a utrpenie. Nemožnosť ovplyvniť a zmeniť situáciu vyvoláva zúfalstvo, a ešte častejšie hnev a hnev na nepriateľa. Na vojnových štváčoch. Vojna zmení spôsob života natoľko, že si uvedomíte, že sa už nikdy nebudete môcť vrátiť do predchádzajúceho stavu. Cez priepastné diery v osobách padlých priateľov a známych, zničených mestách a v rozpade ľudskej komunikácie. Preto séria článkov „Modernizácia vojnou“, spustená začiatkom roka 2015, už nemôže byť suchá a rezervovaná ako doteraz. A toto zmenila aj táto hrozná vojna v nás.
V predchádzajúcich článkoch sa hovorilo o tom, ako rýchlo sa ukrajinský národ „vyrovnal“ na akési modernizačné zaostávanie kvôli účasti vo vojne. Samozrejme, že im išlo o formovanie moderného politického národa. Hovorili takpovediac o zaradení ukrajinských dejín do „normálneho“ svetového kánonu. Ide o najdlhšiu možnú históriu, siahajúcu minimálne do raného stredoveku. Keď sa naši predkovia po stáročia cítili ako skutoční vlastenci a nacionalisti, ktorí robili len toto, bojovali a vybojovali pre nás šťastný darček. Keď historickí hrdinovia svojimi mocnými ramenami podopierajú základy moderného štátu a všetky národy sa klaňajú pred ich činom a podľa toho uznávajú na veky správnosť Ukrajincov vo všetkom. Takto vyzerá obyčajná rozprávka alebo „zakladateľský“ národný mýtus.
V praxi sa všetko zvyčajne deje úplne inak. Na budovaní národnej platformy sa podieľajú konkrétni ľudia. Tento proces je najzreteľnejší pri pokusoch ovplyvniť formovanie historickej identity. Nie je žiadnym tajomstvom, že Ukrajinci v rôznych historických regiónoch mali nielen rôzne miesta pamäti, ale ich hrdinovia často jeden pre druhého pôsobili ako antihrdinovia. V tomto prípade by sa mimoriadne dôležitou súčasťou štátnej historickej politiky mali stať akcie zamerané na zmierenie spomienok, na konsolidáciu spoločnosti. Žiaľ, nevyšlo to, pretože bolo príliš veľa ochotných profitovať z historických antagonizmov regiónov. Medzi ochotnými boli takmer všetky politické strany, ktoré neponúkali sľubné rozvojové programy, ale naopak bezostyšne využívali historické postavy a udalosti z minulosti.
Ruská federácia patrila k najväčším záujmom o rozdelenie Ukrajincov na nezmieriteľné póly na základe histórie. Ktorá inštrumentalizovala históriu natoľko, že ju použila ako akúsi ideologickú zásterku na porušovanie systému medzinárodného práva a vedenie agresívnej, dobyvateľskej politiky voči svojim susedom. Rusko si udelilo „historické právo“ určiť, kto má zostať na mape sveta a kto nie. Rusko si uzurpovalo právo inštrumentálne využiť víťazstvo v druhej svetovej vojne. Nenápadne sa ponorila do stavu „posadnutosti víťazstvom“ – spoločenskej choroby spôsobenej nekontrolovateľnou túžbou po pomste. Recidívy tejto choroby sú vojna a agresia. V čase, keď svet žil pod heslom „Nikdy viac!“, Rusko robilo povýšenecké grimasy – „Zopakujme si to!“.
Nie je žiadnym tajomstvom, že tlač totálnej sovietskej a masívnej modernej ruskej propagandy nemohla nezasiahnuť občanov Ukrajiny. Niektorí z nich chceli veriť v čistotu zámerov Rusov v boji proti nacizmu a fašizmu. Človek by sa nechcel bližšie pozrieť na samotné moderné Rusko s jeho skutočným napodobňovaním nacistických praktík podľa vzoru hitlerovského Nemecka. Nezáleží na tom, či títo občania agresívne Rusko úprimne podporovali, boli oklamaní alebo to urobili z obchodných dôvodov – to nemá nič spoločné s uvedomelým občianskym postojom. Táto vojna ukázala, na akú tragédiu sa môže zmeniť taká nerozvážnosť.
K vnútroukrajinskému konsenzu neprispeli snahy vlasteneckej skupiny nahradiť všetko sovietske „čisto“ ukrajinským. V dôsledku tohto polohovania sa snažili z histórie odniesť jedinú modernizačnú skúsenosť – tú sovietsku. Nekritická reflexia skúseností pobaltských republík viedla k tomu, že Ukrajina by mala opustiť dôležitú etapu svojho vývoja, a to obdobie Ukrajinskej SSR. Teda dobe, kedy sa prvýkrát odohrala v moderných (pred okupáciou) hraniciach a kedy sa vďaka členstvu v OSN zviditeľnila aj na medzinárodnej scéne. Okrem toho v tomto období prebiehal proces urbanizácie ukrajinského národa. Hoci sovietsky, je kodifikáciou ukrajinskej kultúry. Žiaľ, musíme priznať, že v ukrajinskom národe k inej modernizácii okrem sovietskej nedošlo.
Odmietnutím sovietskeho obdobia a prijatím ozbrojeného boja UPA a, žiaľ, jednotlivých formácií Wehrmachtu ako jedinú správnu možnosť, sa Ukrajina zámerne dostala mimo okruhu víťazov druhej svetovej vojny. Teda mimo antihitlerovskej koalície. To umožnilo ruským propagandistom neustále strašiť potenciálnych spojencov Ukrajiny nárastom neonacistických nálad v nej. Musíme si uvedomiť, že Západ nebol naivným baránkom, aby uveril ruskej propagande. Západným politikom skorumpovaným Ruskom to však dalo akési ospravedlnenie, prečo sa neponáhľajú pomôcť Ukrajine.
Rusko neustále a vedome zavádzalo do informačného priestoru také propagandistické štruktúry, ktoré mali zvnútra rozožierať ukrajinskú spoločnosť. Aby sa konečne znemožnila národná konsolidácia. To sa, žiaľ, dalo dosiahnuť vďaka šlapaniu exkluzívneho, teda etnického, ukrajinského projektu. Je to škoda, ale aj tu bolo v Rusku dosť dobrovoľných pomocníkov. Za zmienku stojí, že Ukrajinci sa delili na správnych a nesprávnych nielen adeptov „ruského mieru“. Nemenej vytrvalí boli tvorcovia hrdinského kánonu, ktorí dúfali, že prinútia „nesprávnych“ Ukrajincov, aby uznali a milovali svojich hrdinov dobrovoľným spôsobom.
Obaja sa tvrdohlavo snažili umiestniť Ukrajincov do svojej malej prokrustovskej postieľky. V skutočnosti ich roztrhol medzi sovietsky a nacionalistický kánon. Prvý videl Ukrajinca v úlohe buď vtipného „Khohla“ alebo workoholika bez národnosti, ktorý žije, aby pracoval, a nie pracuje, aby žil. Takýto Ukrajinec musel byť neustále na príjme veľkého ruského ľudu, v ktorom sa nakoniec musel rozpustiť. Buď v podobe „novej historickej komunity“, alebo zomrieť ako vojak „ruského mieru“. Ukrajinské dejiny mali právo na existenciu len ako voliteľný predmet. Druhý, ktorý nebol na ruskej fairway, bol nesprávny a podliehal zákazu. Na prispôsobenie sa takémuto kánonu bolo potrebné stratiť zvyšky nielen národnej, ale aj ľudskej dôstojnosti. S čím by slobodní občania nikdy nesúhlasili.
Kánon, ktorý sa snažil definovať „autentickosť“ Ukrajincov podľa etnicity, jazyka a „správnej“ hrdinskej histórie, bol mimoriadne exkluzívny. Tento projekt ohraničil hranice ukrajinského národa len do západného regiónu a potom čiastočne. Navyše nebola nádej, že sa niekedy stane atraktívnym pre celú Ukrajinu. Pretože obsahoval silný vnútorný konflikt kvôli nedostatku kritickosti pri jeho začlenení do celoukrajinského historického metapríbehu. Skrátka, bolo tu miesto pre bývalých vojakov z Wehrmachtu, nie však pre starých otcov a pradedov z Červenej armády, ktorí spolu s celým svetom porazili nacistické Nemecko. Prispôsobením sa tomuto kánonu by mnohí Ukrajinci museli určitým spôsobom zradiť svojich predkov. Čo ľudia nechceli robiť dôstojne.
V súčasnej vojne, ktorá sa začala 24. februára 2022, prešli Ukrajinci tektonickými zmenami: prijali sa takí, akí sú. Prestali sme sa obzerať po rôznych štandardoch „správnosti“, historických vzoroch a hrdinoch z minulosti. Jednoducho išli brániť svoju zem, príbuzných a krajinu. Zhodením bremena zodpovednosti na historických hrdinov sa sami stali hrdinami. Tým, že sa stali samými sebou, prerušili vlákna, cez ktoré sa kedysi diali manipulácie. Vďaka čomu teraz píšu svoju vlastnú históriu. A to je jedna z najvýznamnejších zmien, ktoré vojna priniesla.
Modernizácia vojnou sa v tomto prípade prejavila aj neuveriteľnou konsolidáciou národa. Vo vnímaní ohrozenia štátnej nezávislosti ako bežnej existenčnej výzvy pre Ukrajincov. Táto vojna jasne ukázala, kto a prečo je nepriateľom Ukrajincov. Preto mi dovoľte ešte raz citovať amerického vedca Carla Deutscha, že nič nespája národ tak, ako mať spoločného nepriateľa. Tentoraz sa na rozdiel od situácie v roku 2014 ozývajú len ojedinelé prípady, keď ukrajinskí občania prebehnú na stranu nepriateľa. A to je dôkaz, že Ukrajinci sa stali jednotným národom a monolitickým národom. A to je aj dôsledok modernizácie vojnou.
PS Začiatkom 90. rokov bolo v Najvyššej rade často počuť názor, že Ukrajina počas svojej nezávislosti nepreliala ani kvapku krvi. Uvedomujúc si, že bez krvi niet boja za nezávislosť, rozhodli sa za všetko vďačiť historickým hrdinom. To znemožňovalo vnútroukrajinský konsenzus na celé desaťročia. Dejiny boja Ukrajincov za ich nezávislosť veľmi často nahrádzali úzkostranícke výklady. Vojna, ktorá trvá už osem rokov, je v skutočnosti prvou ukrajinskou vojnou za štátnu nezávislosť. Tu by sa malo začať odpočítavanie do histórie skutočne nezávislej Ukrajiny. Príbeh, ktorý sa bez preháňania dostane do všetkých učebníc sveta.
