Jednoznačným pozitívom tohtoročného Dňa novinárov je absencia v páske gratulácií s Gordonovou piesňou o „jasnej duši… tak si novinár“. Vojna predsa odreže takú spodinu.
Spor o občianstvo Nevzorova a pokusy Ovsyannikovovej preniknúť na Ukrajinu nám však nedovolia zabudnúť, prečo „milujeme“ ukrajinskú žurnalistiku.
A to nehovoríme o „sekundárnosti“, „malej ruskosti“ či inom „sedliactve“, ktoré kedysi ocejchoval vynikajúci ukrajinský publicista Dmytro Doncov. Bez ohľadu na to, ako veľmi popierame zjavné veci, faktom zostáva, že Rusi sa v Ukrajine cítia pohodlne. Po ich práci je dopyt, inak by sa Ganapolskij, Piontkovskij, Ilarionov a ďalší súdruhovia nevysielali na všetkých televíznych kanáloch. A aj boj s „dobrými Rusmi“ ako Kats či Nevzorov potvrdzuje smutnú pravdu o spoločnom informačnom priestore.
A toto bude pokračovať, kým sa budú cítiť pohodlne a bude nás to zaujímať. Zatiaľ čo naše „posledné zbohom“ bude pozostávať z neprítomných diskusií s nimi. Pretože neexistuje žiadna alternatíva. Ak, samozrejme, nepovažujete za alternatívu 24-hodinový teletón predvčerajšími správami.
Vezmime si nedávny príklad. Petro Porošenko nedávno opustil Ukrajinu. Všetci o tom písali a potom to nejako stíchlo. No stretol som sa s Donaldom Tuskom, porozprával sa, odfotil.
Takže ako občanovi je mi jedno, kto je Kats – má svoje záležitosti, svoj štát a svoje publikum. A Nevzorov tak často nepozerám. Pre mňa ako ukrajinského občana by však bolo zaujímavé prečítať si o Donaldovi Tuskovi, s ktorým sa stretol Petro Porošenko. O politickej situácii v Poľsku, o Platforme a PiS, o následkoch smolenskej katastrofy, o správaní Kaczyńského a Tuska po nej, o vplyve Nemecka na poľskú politiku, o Merkelovej a Putinovi v tejto súvislosti. Ak sa Zelenskyj stretáva s Moraveckým a Dudom a Porošenko s Tuskom, možno to niečo znamená?
To mi v ukrajinskom informačnom priestore chýba a nie ďalšie „jasné závery“ ďalšieho ruského majstra žurnalistiky.
Samozrejme, toto nie je problém žurnalistiky alebo masmédií, takýchto dobrých vecí je všade dosť. Napríklad naše cirkvi dlho a sebavedomo deklarovali „konečné zbohom“ „ruskému opatreniu“. A tiež sú veľmi prekvapení, prečo nás na Západe stále vnímajú ako jeho súčasť. Možno preto, že to nie je také ľahké rozlíšiť na prvý pohľad?
8. júla budú rímskokatolíci v Ľvove ako vždy potichu a nenápadne oslavovať deň Jána z Dukly. Už po otvorení Wikipédie môžete pochopiť, aké je to „tučné“ a ako sa to dá využiť v našej situácii. Patrón Ľvova, prvý katolícky svätý pochovaný vo Ľvove, patrón Poľska, Litvy a Ruska, patrón armády a šľachty – to je to, čo je potrebné. Je tu však jedna nuansa – „chránil“ mesto Ľvov pred armádou Bohdana Chmelnického, v ktorej boli Tatári a Moskovčania. Preto áno, výber nie je jednoduchý, ale je čas sa niečo rozhodnúť.
Alebo sa nerozhodnúť a ďalej sa čudovať, prečo sa na nás pozerajú ako na zvláštnu odnož „ruského sveta“. „Kyjev pokrstil Moskvu“ – dobre, dobre. A čo ďalej? O krste v Moskve je dobré diskutovať s ruskými liberálmi.
PS Čo sa týka Nevzorova a ďalších, musíme sa rozhodnúť, aké sú naše priority. Chceme bodnúť ruskú spoločnosť alebo chrániť našich analytikov-publicistov pred konkurenciou zo strany Rusov? A všetko zapadne na svoje miesto.
