Pre každého človeka obdareného darom kritického myslenia by táto vojna nemala nastať. Pre každého, kto sa kamaráti s logikou, je jasné, že nemôžete začať vojnu, keď všetko nasvedčuje tomu, že zničí váš vlastný štát. Ale ako sa ukázalo, tieto banálne veci sú pre ľudí mimo Ruska pochopiteľné. Že Rusko má naozaj svoju „logiku“. Že Rusi sa už dávno presvedčili, že im je všetko dovolené na základe fiktívneho „historického práva“. Vojny proti Moldavsku (Podnestersku), Gruzínsku a súčasná brutálna agresia proti Ukrajine preto pre Rusov neznamenajú nič iné ako pokračovanie tradičnej politiky ich štátu. Ba čo viac, Rusko otvorene pokračovalo v tom, čo robilo po stáročia. Zároveň zničením nielen existujúceho medzinárodného poriadku, ale aj celého systému medzinárodného práva, ktorý svetu istý čas zaručoval podmienečný mier.
Ak sa spätne pozrieme aspoň o dve storočia späť, tak sa nám naskytne celkom jasný obraz – územie Ruska neustále „rástlo“ vďaka agresii a zotročovaniu svojich susedov. Rusko bolo takmer vždy autoritárskym despotizmom, kde sa s ľuďmi zaobchádzalo ako s nepotrebným materiálom a vôbec sa nestarali o ich životnú úroveň. Celý ten čas neponúkla svetu takmer nič pozitívne, čo by zlepšilo blaho ľudí a viedlo k sociálnej spravodlivosti. Ak sa predsa len objavili myšlienky sociálnej rovnosti, tak len v totalitnom vyjadrení – rovnosť všetkých v chudobe.
Po celý čas Rusko okrem prírodných zdrojov úspešne vyvážalo vojny a revolúcie. Aj druhá svetová vojna s víťazstvom nad fašizmom skončila pre Rusko (v podobe ZSSR) ako dobrá príležitosť na podmanenie si veľkej časti Európy. A to všetko sa dialo buď s neúčinným postojom Západu, alebo s jeho tichým súhlasom. Hrozba exportu svetovej socialistickej revolúcie Západ nevystrašila. Vtedy ZSSR otvorene vyhlásil: „Rozšírime svetový oheň proti všetkým buržoáznym.“ Stalinovo flirtovanie s Hitlerom bolo ľahko upozornené, ale nezmobilizované. Anexia Československa a nemecko-sovietske rozštvrtenie Poľska a začiatok 2. svetovej vojny sa až do konca nespamätali.
Svet pokojne pozoroval a často sa aj aktívne podieľal na vytváraní bipolárneho systému. Žiaľ, neprijal Churchillov Fultonov prejav s myšlienkou uškrtiť oslabenú komunistickú zmiju skôr, než bude neskoro. Namiesto toho začal opäť ohovárať a stále viac počítať s Moskvou, pričom týmto spôsobom uznal, že má právo na agresívne, invazívne a deštruktívne správanie.
Svetu sa zdalo, že pohodlnejšie a bezpečnejšie bude vysporiadať sa s veľkým nepriateľom. Z tohto dôvodu napríklad pokojne nechal národy východnej Európy v rukách Moskvy. Prežil vytvorenie červených teroristických brigád, vytvorenie protiizraelskej koalície moslimských krajín a dokonca aj sériu krvavých vojen v rôznych regiónoch sveta. Hoci Moskva vždy otvorene demonštrovala svoje nároky na svetovládu a to, že ešte intenzívnejšie rozšíri totalitný systém, svet ju nevnímal ako priameho nepriateľa, ale ako protivníka, ktorý má právo na svoj postoj.
Rusko sa často a otvorene stalo podnecovateľom svetových nepokojov prostredníctvom série „revolúcií“ na Blízkom východe, v Afrike a juhovýchodnej Ázii. Presadzovala mizantropické autoritárske a diktátorské režimy, ktoré si vyžiadali desiatky, ak nie stovky miliónov ľudských životov. A to všetko pod rúškom nastolenia spravodlivého socialistického poriadku vo svete. A hoci sily boli neporovnateľné a nápady neuskutočniteľné, pocit svetovej veľmoci, ktorého sa každý bojí, hrdosť Kremľa príjemne pošteklil. Moskva si vychutnala svoju obľúbenú vec – „nočnú moru“ celého sveta. Desila a zastrašovala, niekedy revolúciami a prevratmi, niekedy „len“ agresiou a niekedy aj použitím jadrových zbraní.
Toto pokračovalo až do roku 1991. Až kým sa komunistický systém nezrútil s krachom. A potom politické elity, ako aj „hlbinní ľudia“, sformovaní na ideách koloniálnej nadvlády, začali akýsi narkotický rozklad. Práve túžbu po sovietskom impériu a túžbu po pomste možno vysvetliť rýchlou obnovou „kadebešnického“ režimu v Rusku. Rusi, skrývajúci hriech, túžili po silnej ruke, ktorá by urobila Rusko opäť veľkým. Nie veľká v zmysle mocných a sociálne spravodlivých, ale globálna poisťovňa. Bohužiaľ, ani demokratické, ani liberálne myšlienky neboli v Rusku hlboko zakorenené. Rusi ľahko podľahli najnovšiemu autoritárstvu a sľúbili, že celý svet sa ich bude opäť báť. Pretože v ruskom zmysle báť sa znamená rešpektovať.
Ale komunistické myšlienky vo svete kontrolovanom ZSSR zmizli s kolapsom sovietskeho impéria. Ľudový socializmus zanikol a národné štáty vyhlásili svoju štátnu nezávislosť. Rusko nemalo čo ponúknuť svetu, najmä svojim susedom. Na oživenie autoritatívnej vlády v Rusku a na obnovenie impéria v starých hraniciach, ak je to možné, bolo potrebné čo najskôr zaviesť novú ideológiu. Táto ideológia bola vzývaná v podobe myšlienok „ruského sveta“ – najnovšej ruskej mytológie, založenej na vynájdenom historickom práve a pravoslávnej misijnej práci. Takýto patriarchálny doktrinizmus pri absencii univerzálnych ľudských hodnôt a princípov a sociálnej plnosti urobil z ideológie „ruského mieru“ variant ruského fašizmu.
Od tohto momentu už Rusi nemuseli skrývať, že sú nositeľmi svetových ideí sociálneho oslobodenia. Alebo svetové bratstvo proletárov. Sami si rezervovali miesto na vrchole pyramídy. Dal si, ako je medzi fašistami zvykom, právo trestať a ničiť celé národy. Určiť, kto má právo na existenciu a kto by mal horieť v plameňoch svojich „západov slnka“. Nečudo, Rusko sa vrátilo do svojho prirodzeného stavu. K zosobneniu svetového zla. Stalo sa to možným, pretože nikto nikdy Rusko skutočne nevaroval a až donedávna sa mu nebránil.
Naopak, mnohé západné krajiny uprednostňovali vzťahy s Ruskom, zanedbávajúc „malé“ štáty a národy. Záujmy Gruzínska, Moldavska a Ukrajiny doplatili na nadmerné zisky, ktoré získali zo vzťahov s ruským fašistickým režimom. A skoncovať s tým sa pokúsila iba Ukrajina. Z posledných síl odraziť ruského agresora a zároveň ukázať svetu, že moderná civilizácia nemôže mať s Ruskom nič spoločné. Ukázať, že cieľom Ruska je zničiť celý demokratický svet. Že k modernému Rusku by sa malo pristupovať rovnako ako k Hitlerovmu Nemecku počas druhej svetovej vojny. Len to môže zastaviť Putina. Ale zatiaľ chýbajúca konsolidovaná pozícia na Západe voči Rusku len umocňuje Putinovo presvedčenie, že ich vyžmýka. Že rezerva trpezlivosti ruského ľudu je taká veľká, že v záujme sľúbenej „veľkosti“ zjedia aj dubovú kôru, ale neustúpia.
A teraz o tom, prečo sa Putin nemôže zastaviť a ustúpiť. Pred vojnou sa verilo, že Putinova agresívna zahraničná politika je zameraná čisto na domáceho spotrebiteľa. Odvrátiť pozornosť spoločnosti od veľkých vnútorných problémov a zachovať autoritatívnu a kleptokratickú moc „kadebistov“. Zachovať autoritársky model, ktorý najviac odporuje slobodnému svetu a demokracii. Do rozptýlenia sa vrhli obrovské finančné a propagandistické zdroje. Zdalo sa, že všetky tieto propagandistické konštrukty sú natoľko odtrhnuté od reálneho života Rusov, že ich spoločnosť nikdy „neakceptuje“. Ale ľud Ruska, dohnaný do šialenstva „víťazstvom“ a misionárstvom, veril doslova všetkým propagandistickým bludom. Teraz bolo potrebné kŕmiť toto monštrum čoraz viac zdravým rozumom a dokonca aj obyčajnou primeranosťou. Stupeň napätia sa zvyšoval stále viac. Preto Rusi tak ľahko a s nadšením privítali vojnu proti Ukrajine. Čím väčšia vojna, tým vyššia úroveň ruského vlastenectva.
Preto pre Putina zastavenie znamená dať ľuďom príležitosť na zotavenie. Pozrite sa a skúste aspoň niečo pochopiť. Aspoň vidieť rozpor medzi cieľmi deklarovanými úradmi vo vojne a brutálnou realitou. A to je desivejšie ako hrozba vnútorných nepokojov. Samotný vzhľad Rusov, ktorí premýšľajú o zbytočnosti a nezmyselnosti tejto vojny, nedovoľuje Putinovi zastaviť ju.
Stojí za to pripomenúť, že Putin by v tejto fáze naozaj rád zastavil vojnu. Je jasné, že za jeho podmienok. S odovzdaním okupovaných ukrajinských území Rusku. Ako vlastne legitimizovať okupáciu. Putin potrebuje prestávku, aby mohol preskupiť svoje sily a obnoviť agresiu. Ale Ukrajina s tým nebude súhlasiť. Pretože to bude znamenať, že Putin dosiahol svoj počiatočný, aj keď minimálny cieľ.
Nemenej dôležitý je vonkajší faktor. Putin potrebuje vojnu, aby mohol „rozdávať nočné mory“ celému západnému svetu, tradične pre Rusko. Postavte ho do pozície buď spolupáchateľa, alebo bezmocného lúzera. A týmto spôsobom diktovať agendu celej svetovej politiky. Vzdať sa vojny a zastaviť pre neho znamená pripraviť sa o možnosť ovplyvňovať svetovú politiku. Ocitnúť sa v pozícii, keď s vami nikto neráta. Keď vám pridelia úlohu nielen svetového vyvrheľa, ale chcete vás uškrtiť sankciami a silou zbraní. Pokračovanie vojny je preto pre Putina príležitosťou zotrvať nejaký čas v kruhu svetových lídrov. O účinnosti tejto techniky, žiaľ, svedčí pokračujúca komunikácia európskych lídrov Macrona a Scholza s Putinom. Neustále telefonické rozhovory a hodnotenia Putinovho postoja tiež ukazujú, že lídri Francúzska a Nemecka sa ešte nevidia v novej konfigurácii síl na kontinente. Úplná izolácia Putina by znamenala aj koniec existujúceho systému. A Macron a Scholz to nemôžu pochopiť.
P. S. Tento článok je začiatkom krátkeho cyklu o Rusku, Rusoch a Putinovi. A o tom, ako dosiahnuť čo najrýchlejšie víťazstvo Ukrajiny a odstránenie fašistického režimu v Rusku. Ďalší článok bude o hľadaní spoľahlivých spojencov Ukrajiny a možnosti využitia ruských zdrojov.
