Počas legendárnej perestrojky sa v sovietskom éteri, respektíve v Leningradskej televízii, objavil progresívny program „600 sekúnd“. Program je kvalitný, odvážny, ktorý sa stal mimoriadne populárnym už od prvých vydaní. Tvorcom a stálym moderátorom programu bol Oleksandr Nevzorov – ten istý, ktorý sa teraz dostal do škandálu v Ukrajine a žiadal si naše občianstvo.
Potom, počas obdobia perestrojky, Nevzorov získal neoficiálny titul „demokratický novinár“. prečo? Nuž preto, lebo vtedy sa verejnosť príliš nezaujímala o skutočné politické názory pracovníka médií. Stačilo, že v časoch transformácie vytvoril niečo nové, kritizuje úrady, je trochu ako západní moderátori (ako sme si ich predstavovali). Naši demokratickí novinári sa stali hostiteľmi populárneho mládežníckeho programu „Pohľad“, Volodymyr Molchanov so svojím „Do a po polnoci“, Leonid Parfyonov, hostiteľ „Namedny“ atď.
Aké bolo naše sklamanie, keď „demokrat“ Nevzorov vytvoril ohavný propagandistický film „Naši“ o krvavých udalostiach vo Vilniuse v januári 1991. Film oslavoval vojakov poriadkovej polície vo Vilniuse, ktorí bojovali s neozbrojenými obyvateľmi mesta, strieľali na nich ostré nábojnice a narážali do nich tanky. A Nevzorov vyhlásil týchto neľudských hrdinov za hrdinov. A tento film bol uvedený v hlavnom vysielacom čase na prvom kanáli Ústrednej televízie ZSSR. Potom nakrútil film v podobnom duchu o poriadkovej polícii v Rige. Potom tu boli propagandistické pásky o Čečensku, tiež s výrazne veľkorusko-šovinistickou príchuťou.
Mne osobne by aj toto stačilo na znechutenie tejto postavy. Ale nezostal len pri tom, vstúpil do politiky. Už ako poslanec Štátnej dumy nahlas a často urážal Ukrajinu, že taký štát neexistuje a že je smiešne hovoriť o samostatnom národe. A popri tom všetkom sa stal počas jeho prezidentskej kampane v roku 2012 dôverníkom Vladimíra Putina. Nevzorov nazval Putina „jediným, kto dokáže udržať impérium, ktoré sa každú chvíľu rúca, pred katastrofou“. Teda ešte pred 10 rokmi bol presvedčeným cisárom s revanšistickými sklonmi.
Potom však Nevzorov zmenil názor. A prekvapivo radikálne. Stal sa najpredčasnejším kritikom Putina a jeho režimu. Nanajvýš žiadal ísť na Ukrajinu a sľubuje, že bude pracovať na našom víťazstve. Aj keď sa stále poriadne neoľutoval.
Tu máme dilemu. Je táto postava absolútne negatívna, pre Ukrajinu toxická a stávkovanie na ňu je nielen nezmyselné, ale aj národnostne trestné? Dokážeme zabudnúť na jeho doterajšie diela, aktivity, výroky, odpustiť mu a využiť ho vo svoj prospech?
Minimálne v čisto emocionálnej rovine mu osobne nikdy nebudem vedieť odpustiť všetku informačnú ohavnosť, ktorú vytvoril, všetky tie obrazy, revanšistické zámery. Čo sa týka racionálnej roviny, tu je to ťažšie.
Vráťme sa k biografii nášho hrdinu, spomeňme si na jeho starého otca, generála MGB, ktorý bojoval s litovskými „lesnými bratmi“ a vychovával v tomto duchu aj svojho vnuka. Toto je na jednej strane. Na druhej strane Nevzorov vymyslel legendu (alebo možno je to pravda) o svojom otcovi, indiánovi z kmeňa Komančov, ktorý sa s mamou stretol počas Svetového festivalu mládeže a študentstva v Moskve. Potom sa dokonca pokúsil nájsť svojho otca v amerických prériách, no neuspel.
V mladosti sa Nevzorov niekedy oddáva hippingu, potom sa venuje náboženstvu a spieva v kostolnom zbore. Vstúpi na univerzitu, potom ju opustí, vstúpi do teologického seminára. Buď je veriaci alebo militantný ateista. Teraz demokrat, teraz cisár. Buď pre rebelov, ktorí sedeli vo Najvyššej rade Ruska počas krvavých udalostí v roku 1993, alebo pre Borisa Jeľcina, a z rebelov sa stanú „šialení a diabolskí hulváti“.
Ako hovorí známe príslovie, len hlupák nemení svoje názory. Nevzorov v tomto zmysle rozhodne nie je hlupák.
Keď som sa po začiatku rusko-ukrajinskej vojny v roku 2014 rozprával s kamarátmi z Poľska, opakovane mi odporúčali pozrieť si aktuálne programy Nevzorova na YouTube. Dlho som nedokázal prekonať svoje znechutenie, ale nakoniec som sa rozhodol. A neoľutoval. Nevzorov vzorky po roku 2014 je stále rovnako vyzývavý, ostrý, presvedčivý ako počas perestrojky. Zároveň je cítiť ním nadobudnuté a strávené 30-ročné skúsenosti.
Dnes už bývalý imperialistický propagandista robí podľa mňa celkom užitočnú informačnú prácu. Nielen kritizuje a odhaľuje Putinov režim, poukazuje na jeho bolestivé miesta, dáva nástroje na boj proti nemu.
Nevzorov pripúšťa, že svojho času bol ruským fašistom, no prezentuje to ako výhodu. „Nikdy som sa netajil tým, že som svojho času bol chorý z fašizmu, ochorel som z neho. Ale vďaka tomu ho veľmi dobre poznám, veľmi dobre poznám jeho príznaky, poznám jeho slabosti, poznám jeho prejavy, poznám jeho nuansy, poznám vnemy, ktoré dáva, aj to, z čoho má hrôzu,“ uistil. .
Stúpajúc po krku svojim emóciám môžem povedať, že áno, v prospech veci sa oplatí vziať Nevzorova na palubu. Znamená to, že by mal dostať občianstvo? Nie som si istý. Určite nie podľa zjednodušeného postupu. Zatiaľ by stačil politický azyl, ale tam sa uvidí. Vzhľadom na Nevzorovov sklon meniť svoj názor je dosť pravdepodobné, že aj tento jeho protiputinovský postoj je dočasný.
Vo všeobecnosti by som sa na príklade Nevzorova rád zapojil do diskusie (vhodnejšie by bolo povedať srachu) o „dobrých Rusoch“. Prijať ich s otvorenou náručou alebo ich odohnať špinavými metlami? Vlastne som už svoj názor sformuloval: pravda je niekde uprostred. Je potrebné dôkladne sa pozrieť na každý jednotlivý prípad, analyzovať, rozhodnúť. Niekto bude užitočný, niekto ublíži, niekto zostane ľahostajný.
Vezmime si druhý, nemenej odporný príklad – Marynu Ovsyannikovovú, „ženu s plagátom“. O tom, že sa z nej stala postava špeciálnej operácie, dnes už málokto pochybuje. koho? FSB? Jedna z kremeľských veží? Ľahostajne. Na jej príbehu je hlavné, že dokázala Západ potešiť takýmto jednoduchým spôsobom. Autoritatívne nemecké noviny Zomrieť Welt vzala do práce, v Európe je obdivovaná, považovaná za hrdinku, bojovníčku proti krvavému režimu.
Pre nás je skôr provokatérkou. Znamená to však, že sa mala stretnúť s „bajonetmi“? Možno. Hoci by bolo oveľa užitočnejšie, keby sa jej tlačová konferencia konala v Kyjeve. No ukrajinskí novinári sa na to mali pripraviť veľmi pozorne, aby svojimi dobre zvolenými otázkami rozbili Ovsyannikovovú na atómy a zároveň celý propagandistický systém Putinovho Ruska. Od roku 2003 pracuje na Prvom kanáli, hlavnej hlásnej stanici kremeľskej propagandy. Otázku by bolo možné začať z roku 2004, od oranžovej revolúcie. Aké úlohy stanovilo ruské vedenie propagandistom, ktorí mali presadzovať tézy napísané v žalároch. Potom 2008 – Bukurešťský summit NATO. Aké boli úlohy, ktoré Ovsyannikovová osobne robila, aby zdiskreditovala Ukrajinu a Gruzínsko v očiach Západu. Potom je vojna v Gruzínsku rovnaká. Ďalej, ako prebiehala propagandistická operácia proti Euromajdanu? Ako bolo z informačného hľadiska pripravené zabratie Krymu, invázia na Donbas? A všade by sa mala objasniť úloha našej „hrdinky“. A nakoniec prípravy na rozsiahlu inváziu do Ruska. Čo sa v tom čase robilo na prvom kanáli? Čo robila Ovsyannikova osobne, za aké programy a smery bola zodpovedná?
Čo by to spôsobilo? V prvom rade by sme Západu demonštrovali, že táto „hrdinka“ nie je až taká hrdinská. Že je úplne zapletená do všetkých hrôz, ktoré sa momentálne dejú v Ukrajine, pretože sa najaktívnejšie podieľala na pretláčaní týchto nepravdivých informácií, plných nenávisti k Ukrajincom a všetkému ukrajinskému, do hláv Rusov. A mohli by sme študovať ruskú propagandistickú mašinériu hlbšie, aby sme vedeli, ako sa jej najlepšie postaviť.
Rozumiem tým mojim krajanom, ktorí sršia spravodlivou nenávisťou voči Rusom a aj tých „dobrých“ vidia len ako mŕtvych. Musíme však pochopiť, že sme odsúdení žiť vedľa Ruska. Žiadna mágia neprenesie našu krajinu na iné miesto. A ak sa niekomu nepáči slovné spojenie „dobrá ruština“, nech použije iné – „zlá ruština“ na rozdiel od „veľmi zlá ruština“.
Skôr či neskôr vyhráme. Ale Rusko sa nezničí a nezničíme ho ani my. Ako hovoria Američania v takýchto prípadoch: príliš veľký na to, aby zlyhal. S našim severovýchodným susedom si budeme musieť nejako vybudovať spôsoby spolužitia. A predsa je lepšie jednať s „dobrými Rusmi“ („zlými Rusmi“) ako s „veľmi zlými“.
